Nepriateľská osoba 26 Nástup do práce a veci s tým súvisiace

Autor: Štefan Vrátny | 4.3.2011 o 7:05 | (upravené 19.8.2011 o 1:37) Karma článku: 8,81 | Prečítané:  1715x

K hľadaniu práce po návrate z kapitalistického zahraničia do normalizovanej reality ČSSR som sa už vyjadril v http://vratny.blog.sme.sk/c/222422/Nepriatelska-osoba-11-Hladanie-zamestnania.html. Osobne i listom som márne oslovil možno aj dva tucty podnikov a po niekoľkých mesiacoch som začal tie isté podniky oslovovať odznovu, až sa po polroku dielo vydarilo.

Spomínal som tiež dobré mienené rady o potrebe chodiť sa „radiť" na štátnu bezpečnosť v prípade problémov a ako som tieto rady ignoroval (http://vratny.blog.sme.sk/c/220313/Nepriatelska-osoba-6-Jemne-vydieranie-zajazd-s-ROH-do-Uzhorodu.html.) A veru súvislosti s hľadaním zamestnania som sa predsa len šiel „poradiť" s eštebákmi, dokonca so samým veľkým krajským náčelníkom, ich najvyšším šéfom. Dlhé týždne sa orgány bezpečnosti nemali k tomu, aby mi vydali občiansky preukaz. Neviem, čo sa za ich váhavosťou skrývalo, to môj spis neudáva, hoci predpokladám, že to mohla byť aj ich bezradnosť, čo so mnou, ktorú potom kamuflovali medzi sebou potrebou bdelosti a ostražitosti pred zákerným špiónom, ktorý nám tu prišiel rozvracať naše socialistické zriadenie a kaziť ovzdušie nabité tvorivým snažením pracujúcich pri realizácii spoločnosti vyššieho, komunistického, typu. K tomu som už v spise našiel agentúrno-operatívnych opatrení do bludu. Občiansky preukaz je dobre mať u seba aj v dnešnej dobe, za komunistov takáto potreba bola ešte markantnejšia a bez občianskeho preukazu hľadať zamestnanie bol holý nezmysel. Nemať občiansky preukaz zaváňalo vlastizradou, čo vo vtedajšom ponímaní realít sveta bolo horší morálny prehrešok, než vražda zo žiarlivosti v registri trestov.

A tak sa ku mne prefiltrovala správa cez sestru, vedúcu pobočky knižnice, teda verejnej inštitúcie, v ktorej sa premlelo množstvo všelijakých ľudí. Žiaľ už sa jej na podrobnosti nemôžem opýtať. „Máš ísť za náčelníkom bezpečnosti pourgovať si vydanie občianskeho preukazu," povedala mi raz. Nepýtal som sa nič, aj keď sa mi videlo divné, že s takouto vecou musím až za náčelníkom, keď si s tým mal poradiť hocijaký referent príslušného oddelenia. Ba vlastne už som sa ani nedivil a len som šiel.

Celý rozhovor trval nie viac ako dve-tri minúty, súdruh náčelník sa ani neunúval vstať od stola (možno ani veľmi nevládal, megero jedno pupkaté, bachraté, nenažraté), len natiahol ruku, zdvihol telefón, dal do neho príkaz a mne už len ledabolo oznámil, „Zajtra si preň môžete prísť."

Mala to byť poučka, ako si veci vybavovať, proste u „správnych ľudí." U mládencov štátnej bezpečnosti, samozrejme. Lenže čo s chlapom ako ja, čo je nepoučiteľný. Viac som sa nemal k tomu, aby som sa chodil radiť s eštebákmi, ani s komunistickými štruktúrami a tak som aj dopadol.

Zamestnali ma ako zásobovača strojárskeho podniku v Košiciach a keďže som si na pracovnej úrovni dokázal poradiť s nemeckými a anglickými materiálmi, sa úsilie obchodného úseku zameralo na moje angažovanie v problematike, kde sa vyžadovali jazykovo ako-tak zdatní ľudia, ktorých malo Československo v tých dobách akútny nedostatok.

Ani to však nešlo priamočiaro. Robil som najprv na pláne zásobovania a mal som v referáte aj plán neinvestičných dovozov. Jednoduchá práca, kde sa hodne vychádzalo z "búchania po bruchu," ako ma zaúčali skúsenejší kolegovia a skoro som túto prácu aj začal tak brať. Nie dlho, lebo raz ráno som prišiel do práce, aby som zistil, že všetky materiály týkajúce sa dovozov mi zmizli zo stola i z políc. „Vy plán dovozov robiť nemôžete", mi pošuškal vedúci ani nie medzi štyrmi očami, lebo do očí sa mi nedíval, len tak, cez plece a cez naúzko pootvorené ústa a ja som sa na nič nepýtal. Pritom plán dovozov, čo som robil, bol len pre účely generálneho riaditeľstva, neznamenal kontakty so zahraničím, dokonca ani s československými podnikmi zahraničného obchodu, väčšinou v Prahe, ktoré si priame vzťahy so zahraničím monopolizovali. Znamenalo to, že som dva a pól roka mal hodne obmedzený referát, občas aj lúštil krížovky, čítal, pre moju obhajobu aj odbornú literatúru a tlač, na čom sa nik nepozastavoval, dokončoval a nedokončil som vysokú školu, čo podľa spisu už poriadne bilo do očí (http://vratny.blog.sme.sk/c/220673/Nepriatelska-osoba-7-Menej-jemne-ukoncovanie-vysokej-skoly.html) a pomáhal som písať články do novín kolegovi sediacemu naproti mňa, ktorý sa hodne angažoval v aj mne sympatickej amatérskej fotografii. Celý čas som mal dojem, ako keby moje okolie, teda tá jeho časť, ktorá robila kádrové rozhodnutia, od mňa očakávalo, že si podám žiadosť o výpoveď a emigráciu zároveň, nech tu nekazím ovzdušie. Záznam z 27. apríla 1979 analyticko-informačnej skupiny vníma moje pracovné pôsobenie nasledovne:

ZÁZNAM

Stručne podstatu poznatku:

VRÁTNY Štefan, zamestnanec ZŤS Košice, preverovaný v akcii „FILOZOF" - poznatky

Na schôdzke bol prameň vyťažovaný o osobe VRÁTNEHO Štefana, navrátilca z kapitalistického zahraničia, ku ktorému uviedol, že k pobytu v zahraničí sa vyjadruje veľmi málo. Pri vybavovaní jednej objednávky od dodávateľa SIGMY Olomouc, ktorú už niekoľkokrát urgoval, VRÁTNY uviedol, že na Západe sa toto nemôže stať, aby sa objednávka niekoľkokrát urgovala a u nás si z toho nikto nič nerobí, že materiál nie je, ani nikto nie je braný na zodpovednosť. Prameň ďalej dodal, že VRÁTNY si svoje úlohy plní dobre. Po odborne stránke je zbehlý a vyzná sa v problematike zásobovania. No prameň si myslí, že aj keď je schopný, nemal by pracovať v ZŤS a to z toho dôvodu, že pôsobil 8 rokov v zahraničí. V ZŤS prichádza do styku s utajovanými skutočnosťami, ako sú plány, objednávky, faktúry a podobne, podľa čoho môže dosť presne určiť aké výrobky sa v ZŤS vyrábajú, aké suroviny sú potrebné k výrobe a taktiež množstvo a účel výrobkov. V závode sa vyrábajú i výrobky určené pre vojenské a iné špeciálne účely. Ide hlavne o konštrukcie mostových súprav, cisterny pre voj. vozy a v súčasnej dobe v spolupráci s Martinskými strojárňami sa budú sériovo vyrábať žeriavy pre vojenské účely zn. AV-15 /automobilový žeriav pre vyprosťovanie tankov a iných ťažších telies. Prameňovi nie je doposiaľ známe, kto VRÁTNEMU pomáhal pri prijímaní do zamestnania...

V priebehu rozhovoru prameň ďalej uviedol, že VRÁTNY bol dňa 24.4.1979 vyslaný do Krompách na služobnú cestu, za účelom vybavenia objednávky pre ZŤS a to materiálu, ako sú elektrické zástrčky, zásuvky, káble, elektrickú inštaláciu, nakoľko sa robí rekonštrukcia jednej haly v ZŤS. Služobné cesty taktiež VRÁTNY uskutočňuje do Olomouca, Žiliny, Bratislava, ale aj do Čiech...

Nakoniec sa v podniku ľady pohli a ja som bol prevelený do dovozného oddelenia, do práce s vyššou zodpovednosťou, pri ktorej pomáhala aj pracovná znalosť cudzích jazykov, v podmienkach podniku hlavne nemčiny a angličtiny. Neviem, čo sa udialo za mojim chrbtom, aby k takémuto obratu v mojom postavení došlo, aj keď asi najviac zavážilo to, že predsa len to bola práca, kde znalosti cudzích jazykov pomáhali a nedalo sa len tak ľahko nájsť na ulici pracovníka, ktorý by na pracovnej úrovni ovládal nemecký a anglický jazyk, čo boli v podniku z hľadiska dovozov hlavné cudzie jazyky. Na jednej strane som vedeniu podniku veľmi pozitívne kvitoval, že ma nakoniec, nepochybujem, cez mohutné výhrady, pripomienky a napomenutia eštebákov, do takejto práce presadilo, aj keď som sa prejavil skôr ako nevďačník. Ja som chcel kľudný život, hlavne žiadne kontakty s bezpečnosťou a za snahou vedenia podniku ma vykopnúť nahor som zároveň pociťoval nebezpečenstvo, že tak dávajú ďalší dôvod eštebákom, aby sa okolo mňa so zvýšeným úsilím točili. Dochoval sa mi list zo dňa 6. marca 1980, ktorým ma vedúci odboru nakomandoval na moje nové pracovisko v zmysle platného Zákonníka práce, ktorý znel nasledovne:

Vec: Prevedenie na inú prácu na čas nevyhnutný

S odvolaním sa na moje osobné rokovania s Vami a na Váš prísľub ohľadne zmeny dojednanej pracovnej náplne a prechodu z oddelenia POZSB (Pán odboru Zásobovanie) do oddelenia nákupu neinvestičného dovozu zisťujem, že ste tento dohodnutý prechod odmietol a na nové pracovisko nenastúpil.

Ako som Vás už aj osobne informoval, následkom organizačných zmien v našom podniku od 1. 1. 1980 musí odbor zásobovania zabezpečiť také mimoriadne akcie týkajúce sa dovozu, ktoré v nasledujúcich mesiacoch limitujú splnenie výroby tovaru nášho podniku.

            Nakoľko moje osobné rokovanie ohľadne Vášho dobrovoľného prechodu včetne platovej úpravy bolo neúspešné, prevádzam Vás aj bez Vášho súhlasu v súlade s § 37 ods. 3c Zákonníka práce na dobu 30 pracovných dni do oddelenia dovozu, počínajúc dňom 6.3.1980. Vaším bezprostredným nadriadeným bude s. GK - ved. ref. zás., ktorý Vám pridelí príslušnú prácu.

            Pri neuposlúchnutí tohto môjho príkazu použijem voči Vám príslušné kárne opatrenie v zmysle ZP (Zákonník práce) a som s pozdravom...

Medzi štyrmi očami mi ten istý vedúci povedal: „Buďte radi, že ste preradení. Veď vy by ste na tom pláne zásobovania iba hnili," v čom mal svojim spôsobom takmer pravdu, keď si v pamäti premietnem leňošenie, ktorého sa mi ušlo v predchádzajúcom pracovnom zadelení.

A tak som sa dostal k lepšej a náročnejšej práci, vyššiemu platu a to všetko proti mojej vôli. Za normálnych okolností, dajme tomu. Dovtedy sa mi, okrem už opísaného uvedenia do realít normalizovanej ČSSR krátko po návrate, eštebáci vyhýbali a tým mi nedávali príležitosť dostať sa s nimi do priameho konfliktu, od ktorého som sa obával, že by mohol vyvrcholiť nútenou emigráciou, čo, hlavne kvôli matke, by som bral ako krutý trest. Tomu som sa chcel stoj-čo-stoj vyhnúť. Každý máme svoje hodnoty, pre mňa znamená veľmi veľa, že som svojim návratom len-len stihol otca a musieť sa ako vyhnanec navždy rozlúčiť od matky... Radšej na to ani nemyslieť. A v dobách, o ktorých je reč, ani hovoriť o tom nebolo radno. Pre eštebákov jednoznačne platilo, že účel svätí prostriedky a deptanie vyhliadnutých objektov zasahovaním do rodinných vzťahov, citové vydieranie, ani podobné či iné špinavosti, sa im nijako nebridili, na to sa špecializovali a v tom boli machri. V tom čase si už asi uvedomili, aj keď som sa o tom nikdy nikde nezmieňoval, že motívom môjho návratu nebola žiadna psychická trauma, ani neschopnosť sa presadiť v zahraničí, ako sa to automaticky predpokladalo u tých, čo sa rozhodli po nelegálnom pobyte v zahraničí vrátiť do socialistickej vlasti.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.


Už ste čítali?