Občanský průkaz

Autor: Štefan Vrátny | 24.3.2011 o 7:44 | (upravené 5.8.2011 o 6:17) Karma článku: 9,92 | Prečítané:  2725x

Nový český film s československým socialistickým námetom, ktorý občerstvil spomienky na dobu našťastie už zašlú, a pre mladších vrhol svetlo na minulosť pamätníkmi občas romantizovanú, zvádzajúc tých, ktorí sú znechutení dnešnou dobou, keď sa raj na zemi nie a nie dostaviť. Nebudem sa zmieňovať o celom filme, radšej len o momentoch, nad ktorými sa nemožno povzniesť trpkým humorom vtipov zo série o zlatú mrežu.

Útek za hranice, či už zmarený alebo vydarený, býval v časoch totality veľkou témou. Lebo aj keď je dnes jednotlivec proti dianiu okolo nás často bezmocný, stále môže kedykoľvek legálne zdvihnúť kotvy a hľadať si iné miesto pod slnkom, kde sa mu azda bude ľahšie dýchať. Takáto možnosť tu do nie tak dávna nebola a hoci sa nakoniec mnohým ľuďom podarilo dostať aj cez ostnatý drôt na hraniciach, bez drám sa to nedialo. Tá príhoda vo filme bola veľmi reálna.

Už na ceste od hraníc sa odhalený hlavný protagonista filmovej epizódy mal dohodnúť s manželkou a synmi na jednotnom postupe. Emigrovať chceme, máme v USA všetko pripravené a teraz, keď nás už nachytali na hruškách, nemáme čo stratiť, len zaťať na chvíľu zuby a nevzdávať sa. Manžel, otec rodiny sa vôbec nemal o zmarenom úteku za hranice rozprávať s eštebákmi, ani s nikým iným, len trvať na emigrácii a vypisovať o tom na všetky strany, vrátane tej najdôležitejšej, komunistickej strany, trebárs aj na jej ústredný výbor či prvého tajomníka. Podobne manželka nemala o veci s nikým diskutovať, len trvať na tom, že manžela ľúbi, bez výhrad podporuje a nikdy neopustí. Obaja synovia, tiež s nikým o veciach nehovoriť, hlavne nie na úradnej úrovni. Boli mladiství, nech za nich hovoria rodičia, ktorí sa, samozrejme, do žiadnych oblbujúcich diskusií nesmú nechať vťahovať. A všetci štyria sa mali počas čakania na vývoj udalostí vrhnúť na angličtinu, aby do USA neprišli celkom nepripravení.

Psychicky na takýto postup boli najlepšie temperovaní synovia, mali zmysel pre recesiu a dokonca v triede či na ulici medzi rovesníkmi by sa stali hrdinami, a toto postavenie by im pomáhalo ľahšie znášať nevyhnutné sprievodné nechutnosti a napätie. Manželka/matka by sa asi až tak ľahko nedokázala povzniesť, ale aj u nej by to azda šlo. Najslabší článok bola mužská hlava rodiny, na dané okolnosti s príliš vysokou dávkou psychickej labilnosti a na nátlak, ktorému bol po návrate zo zmareného úteku za hranice vystavený, sa nijako nepripravil. Škoda. Ten infarkt si viem predstaviť, že eštebáci mohli reálne spôsobiť, na deptanie boli majstri, avšak bezmocní voči ľuďom, ktorí sa s nimi nebavkali. V dobách filmu sa už stalinské metódy beštiálneho fyzického násilia neuplatňovali a nad psychickú manipuláciu eštebákov sa dalo povzniesť. Nikomu z rodiny nehrozilo fyzické zničenie, ani väzenie, nanajvýš dve-tri zauchá, ale to poriadneho chlapa či babu nezlomí. Stačilo vysloviť úprimnú ľútosť nad nerozvážnosťou, ktorá motivovala k pomýlenej snahe opustiť milovanú socialistickú vlasť, ak by sa rozhodli predsa len zostať, alebo dôrazne trvať na emigrácii.

V tom druhom prípade by pomohlo naštudovanie Zákona č. 40/74 Zb. o Zbore národnej bezpečnosti, žiadať, aby sa každý príslušník zboru, ktorý by sa chcel nanucovať do pozornosti hlavne otcovi/manželovi a matke/manželke, jasne predstavil menom a preukázal služobným preukazom, to boli v zmysle zákona všetci pracovníci bezpečnosti na vyzvanie povinní, zapísať si hoci len ich číslo (eštebáci svoje meno radi len nezrozumiteľne zamrmlali a vo svojich služobných preukazoch mali len fotku, pečiatku Ministerstva vnútra a číslo).

A potom im prípadne pripomínať, že čokoľvek urobia a povedia, môže byť použité proti nim. To bola fráza, ktorú príslušníci zboru národnej bezpečnosti museli v zmysle predpisov zdôrazniť svojej obeti pred vyťažovaním a vrátiť im ju bolo trúfalé, ale nie neúčinné. Škandály bolo to, čoho sa komunistickí bezpečáci báli najviac a za ich natrénovanou sebaistou vyzývavou fasádou sa skrývala maličká zbabelá dušička. Na tú bolo treba hrať. Čo keby sa to napríklad dostalo do vysielania rádia Slobodná Európa!

Žiaľ hlavný aktér zlyhal tým, že sa nechal osem hodín deptať celou plejádou eštebákov, ktorí sa pri ňom striedali a to by nezvládol v psychicky vyrovnanom stave ani keby nemal v rodinnej anamnéze vysoký krvný tlak. Škoda ho, nemusel skončiť infarktom. Pri troche premyslenejšieho a dôslednejšieho postupu by po niekoľkých mesiacoch, ale sotva viac ako roku, mohol riadne legálne emigrovať aj s celou rodinou a po získaní amerického občianstva by sa mohol vracať na návštevy/dovolenky hoci aj do komunistického Československa. Mnohí to tak robili.

 

Potom tu bol brutálny zásah na veselú partiu študentov, ktorú na železničnej stanici napadla črieda príslušníkov bezpečnostných zložiek komunistického štátu, obuškami hlava-nehlava zmlátila a nahádzala do Zelených Antonov. Čosi podobné som zažil ešte v roku 1966 (alebo 1967?) v časoch mojich vysokoškolských štúdií na záver koncertu Manfreda Manna, britskej rockovej hviezdy, v bratislavských Pasienkoch. Možno ani nie desať metrov od mňa podobným spôsobom zmastili a nakydali do Antonov niekoľkých mojich rovesníkov, ktorí v dobrej nálade, ale určite nie nad rámec zákona, kráčali domov. A bola iba náhoda, že som sa neocitol medzi nimi aj ja. Udialo sa to v dobách, keď sa podobné udalosti v masmédiách nerozoberali, ale viem si predstaviť, že dotknutí mládenci boli povyhadzovaní zo škôl a na celý život poznačení spôsobom, ktorý im umožnil iba veľmi skromné uplatnenie. Napríklad tá poznámka o milosti v pripojenom výpise z registra trestov znamenala, že držiteľ nemusel nastúpiť na výkon trestu odňatia slobody v trvaní jedného roku za nepovolený pobyt vo fujkapitalistickom zahraničí, ale ako memento strašila v totalitnom komunistickom štáte doživotne.

Register.trestov-.jpg

 A na záver ten najsmutnejší príbeh z filmu, keď si nahatý mládenec na krutom nočnom mraze uhnal nachladnutie a nechcene aj smrť, len aby nemusel na základnú vojenskú službu. Je fakt, že na vojenskú službu, hoci oficiálne forsírovanú ako najčestnejšiu povinnosť občana socialistickej vlasti, okrem hŕstky strelených magorov so zelenými mozgami, čo vojnu žrali, nik nešiel s nadšením, nestála však za zničenie mladého života. Milióny nás vojenskú službu prežilo a k mládencovi, ktorý si kvôli nej vzal život, pociťujem ľútosť, nie však sympatie. Jeho gesto nestálo za to. Aj vojenská služba, aj život v socialistickej vlasti mali svoje svetlé stránky, svoje čerešničky, na tie sa bolo načim sústrediť a, dovoľujem si tvrdiť, v pohode užívať.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.


Už ste čítali?