Nepál – Kapilavastu, zámok princa Siddhartu, neskôr Budhu

Autor: Štefan Vrátny | 3.4.2011 o 21:19 | (upravené 21.4.2011 o 20:27) Karma článku: 7,30 | Prečítané:  1332x

Na púti z Lumbini, kde sa Budha narodil, do Kapilavastu, v paláci ktorého ako princ Siddharta, teda „Ten, ktorý dosiahol cieľ," strávil prvých 29 rokov svojho života, som musel uraziť peši dvadsaťpäť kilometrov.

Šiel som stále na západ cez nekonečný rad obrábaných ryžových políčok, občas prerušených osadami. Práve sa končila žatva a v jednej z osád som si konečne zistil zdroj monotónneho klopania, ktoré sa v tom čase nieslo takmer nad všetkými poliami na pláňach pod Himalájami tých dní. Nejednalo sa o brechanie psov či spievanie vtákov, ako som sa občas domnieval, ale o akýsi mlyn poháňaný naftovým motorom. Zatiaľ čo v Japonsku či v inej rozvinutej krajine by ma takéto vyriešenie záhady rozčarovalo z romantického zasnenia, na hraniciach medzi Nepálom a Indiou som sa mu potešil, lebo znamenalo, že ľudia predsa len nemuseli robiť všetko ručne.

Kapilavastu.osada.1-.jpg

Keďže Nepál som si v mysli spájal s horami, táto rovinatá oblasť ma v predstavách umiestnila do Indie. A tuším tak sa to premietalo aj do postojov ľudí. Občas pozdĺž cesty som videl kostry kráv a raz dokonca i čerstvo uhynuté hovädo, o mäso a vnútornosti ktorého udatne bojovali zdivočené psy a supy. Ľudia v týchto oblastiach z nich nanajvýš stiahli kožu na ďalšie remeselné spracovanie. V horských polohách Nepálu náboženstvo tiež zakazovalo zabíjanie kráv a oslov pre stravu, avšak tam sa to vraj vo veľkom obchádzalo. Staré či choré kravy jednoducho nahnali na neistý most či strmý chodník, nechali padnúť do priepasti a potom už bez výčitiek svedomia zjedli. Kravy prinášali ešte jeden úžitok. Ich trus, pokiaľ bol ešte teplý, zbierali a zmiešavali s plevami a v plackách sušili prilepený na steny múrov, aby ním po vysušení kúrili, či skôr varili.

Kapilavastu.v.poliach-.jpg

V decembri, keď som sa tam pohyboval ja, bolo asi ako u nás v októbri: slnečno, jasno, sucho, zato prašno a nad vyprahnutými poliami sa stále vznášal sivohnedý pás prachu. V noci sa trochu schladilo, ale dalo sa vydržať aj bez kúrenia. Všade ma ubezpečovali, že na turistiku v tejto časti sveta som si vybral vhodné obdobie. Letá sú tam veľmi horúce a keď príde dažďové obdobie, lepšie je byť našincovi niekde mimo.

Kapilavastu.osada.2-.jpg

 Slonov som nachádzal všade, hlavne na vidieku a používali ich na práce s ťažkými bremenami. Každý slon má svojho cvičiteľa a vodiča Mahauta a hlavne slonie samce s ním zostávali až do smrti. Kedysi sa odchytávali divoké slony, ktoré sa potom krotili. Neskôr pre nedostatok divokých slonov zaviedli odchov mláďat.

Kapilavastu.slony-.jpg

Asi po siedmych hodinách som došiel uťahaný do mestečka Taulihawa, kde som si našiel nocľah. Oslavovali tam už po tretí deň narodeniny nepálskeho kráľa. Šiel som sa podívať do miestneho kultúrneho domu, kde mali z tejto príležitosti program, teda hlavne spev. Zopár blízko stojacích začalo jemne naznačovať, že by ma miestne detváky i dospelí radi počuli zaspievať nejaké piesne z vlasti. Cítil som sa však príliš unavený a skoro som odišiel. Mierne výčitky svedomia sa dostavili. Predsa len som sa mal zaprieť a čosi zaspievať, vravel som si, bolo by to falošné, ale účastníci podujatia by na to aj tak neprišli a mali by zážitok. Boli to moji hostitelia a zaslúžili si to.

Kapilavastu.osada.3-.jpg

Asi 3-4 kilometrov za mestom sa v záplave vysušených polí zachovali tehlové základy pôvodného zámku Budhu a tiež zvyšky dvoch prvých budhistických chrámov. Práve sa tam konali vykopávky a vedúci výpravy ma pozval, že môžem v ich tábore poblíž i nocovať. Bolo to na Silvestra, ja som sa rozhodol dať si pauzu a celý deň som sa iba motal po okolí. Na rozdiel od nekonečných polí, cez ktoré som kráčal predchádzajúce dni, rástlo tam hodne stromov a kríkov a hmýrila sa tam i divina, predovšetkým veľa vtákov, zbadal som aj dve líšky, zajacov, akýchsi vodných hlodavcov a vraj sa tam občas ukázali i tigre, tých som, možno našťastie, nevidel.

Kapilavastu.vykopavky.3-.jpg

Archeologická výprava mala vo svojich radoch aj z dvoch študentov archeológie z Tokia. Tí mi pripravili večeru a, samozrejme, aj horúci kúpeľ v kumbále bez strechy z prútia prepleteného listami. Odkedy som odišiel z Japonska, som sa tak poriadne neokúpal. Japonci zostanú Japoncami aj tisíce kilometrov mimo vlasti. Večer som sa pokúsil o diskusiu s Japoncami i Nepálcami, avšak osobitne, keďže Japonci, ako som si to už u nich navykol, rozumeli iba veľmi chabo po anglicky a ja, ani napriek vyše ročnému pobytu v Japonsku, som si ich jazyk na dlhšie súvislé diskusie neosvojil. Jedna z dvoch nepálskych členiek výpravy strávila tri roky v archeologickom ústave Mainzi, v Nemecku, a s tou som si mohol zo všetkých podiskutovať najlepšie, hoci po nemecky. Žiaľ, nepoznačil som si, o čom sme sa rozprávali. Asi mi to vtedy pripadalo niečo bežné, možno až fádne, hoci ktovie, teraz by som to možno vnímal ináč. Nakoniec som bol rád, keď začali hrať karty, lebo som ich bez výčitiek mohol opustiť. Mal som za sebou únavnú sériu dní. Ešte som si poznačil, že ma úslužnosť nepálskych služobníkov uvádzala do pomykova, lebo na obsluhovanie som nebol zvyknutý. Ich som možno svojou samostatnosťou znervózňoval ja, lebo oni posluhovanie nebrali ako zneužívanie vlastnej osoby, skôr za ním videli významný zdroj príjmov.

Kapilavastu.vykopavky.1-.jpg

Na Nový Rok, ktorý pripadol na stredu, som sa veľmi neponáhľal. Dal som si dobré raňajky s japonskými členmi výpravy a potom som sa pobral do Indie. Práve pred rokom som tiež prechádzal hranice, hoci z Japonska do Kórey, teda z jednej z najvyspelejších krajín sveta do krajiny, ktorá sa práve zhlboka nadýchla, aby mohla rozbehnúť vlastný rozvoj do radov najvyspelejších štátov sveta. Nepál, ktorý som práve opúšťal, sa mi zdal byť hospodársky trochu pred Indiou, ale oba štáty ako keby ešte stále boli v putách vlastnej, hoci úžasnej, histórie.

Kapilavastu.vykopavky.2-.jpg

Po dlhej ceste autobusom som nocoval na indickej strane hraníc v meste Gorakhpur. Hlavne šofér autobusu bola osobnosť uznávaná po celej trase. Všade všetkých zdravil, bol pozdravovaný a celý čas zotrval voči svojmu okoliu veľmi priateľský naladený. Po všetkých dedinách, ktoré sme prechádzali, si mal čo povedať s miestnymi obyvateľmi, hlavne detvákmi. Správna povaha, hovoril som si, ktorá ma pozitívne naladila do Nového Roku i ďalšieho putovania po Indii.

Príbeh a diapozitívy sú z decembra 1974.

Súvisiaci článok:

http://vratny.blog.sme.sk/c/260643/Nepal-Lumbini-rodisko-Budhu.html

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.


Už ste čítali?