Ako hranica medzi Indiou a Pakistanom zmenila môj život

Autor: Štefan Vrátny | 8.4.2011 o 6:28 | (upravené 18.9.2011 o 19:42) Karma článku: 10,41 | Prečítané:  1938x

Indiu som opúšťal autobusom a vlakom v smere do Pakistanu cez pohraničné indické mesto Amritsar. Noc som prespal na hornej prični vagóna. Vypadol mi dáždnik, aj som jeho pád v podvedomí počul, dokonca sa mi marilo, že sa ktosi k nemu prikradol, ale som zaspával a nemal som už síl, aby som sa zdvihol a porozhliadol, čo sa deje.

Ráno som už dáždnik nenašiel. Mrzelo by ma to iba ak by ma zastihol dážď prv, než by som si zohnal nový, čo v oblastiach, kde som sa pohyboval, by bolo spojené so značnými problémami. Ako keby som chcel kupovať toaletný papier vo vtedajšom československom socialistickom maloobchode. Dáždnik bol už starý, dolátaný, okrem toho bolo prevažne sucho a tak ho nebolo treba. Pre šťastlivého „nálezcu" to bol možno prvý luxus v živote. Počas noci som dokumenty a peniaze mal na hrudi, celý som bol zababušený do spacieho vaku, hlavu som si opieral o batoh a topánky som mal kdesi medzi sebou a priečkou z drevených latiek vedľajšieho ležadla, to všetko som si počas spánku strážil dobre, len ten dáždnik mi akosi unikol pozornosti.

Amritsar1-.jpg

Skoré piatkové ráno, 10. januára, som došiel do mesta Amritsar. Je známe hlavne svojim Zlatým chrámom Sikhov, ku ktorému som sa pobral ešte za tmy. Neďaleko je i pamätný park Jalliawwalla Bagh, kde roku 1919 britskí koloniálni vojaci zabili 400 a postrieľali 1600 ďalších Indov požadujúcich pokojným zhromaždením nezávislosť.

Unavený po nočnom putovaní som sa skoro rozhodol zostať v Amritsare celý deň. Zlatý chrám proste stál za to. Ponáhľal som sa síce do Pakistanu, lebo podľa víza som mal hranice prejsť najneskôr do 12. januára, ale keď som zadarmo dostal ubytovanie v nocľahárni Zlatého chrámu, už som neodolal a v meste som zostal aj na noc. Dokonca pútnikom dávali zdarma i stravu, teda chlebové placky s nejakou zeleninovou omáčkou (tuším slovo „curry" je už aj u nás známe). Až taký utisnutý som nebol, aby som si riadnu miestnu cenu nemohol dovoliť, ale zvedavosť a záujem o nové cestovateľské dobrodružstvo nakoniec vo mne zvíťazili. Musel som si poslušne nastaviť obe ruky, ako žobravý mních, to bola podmienka k tomu, aby som si potravu zaslúžil, avšak vôbec som sa necítil byť ponížený. Celá atmosféra mala proste niečo do seba. Čaro Zlatého chrámu pôsobilo nielen na Sikhov.

Amritsar2-.jpg

Bežné mrzutosti pútnika ma ani tu neobišli. Podvečer prišiel za mnou mladý Sikh vydávajúci sa za zriadenca nocľahárne. Požiadal ma o súkromnú pôžičku 100-200 rupií, nie veľa, ale na Indiu ani nie málo (1 dolár mal vtedy hodnotu asi 8 rupií). Tvrdil, že má ženu v nemocnici a potrebuje jej kúpiť injekcie. Aj mi vysvetľoval, ako mi chce pôžičku vrátiť, len som ho nechápal či skôr nechcel pochopiť. Vyhovoril som sa, že ani sám nemám peniaze a že čakám na bankový prevod. Ten istý Sikh sa zastavil u dvoch ďalších turistov, aby ich požiadal o nejaký suvenír. Vraj chcel niečo objemné a ťažké. Hocičo, čo by im uľahčilo batožinu, aby nemuseli toľko vláčiť. Jednalo sa o mladých Francúzov, vzhľadom i správaním hipíkov a peniaze od nich pýtať asi nepovažoval za únosné. V tomto smere som mal nevýhodu, že som sa snažil obliekať pomerne slušne a čisto, bez dier a záplat v ošatení.

Amritsar4-.jpg

Nakoniec sa mi s tými Francúzmi ušla spoločná izba. Večer sme šli na čaj. Nehovorili dobre po anglicky a ja som so svojou chabou francúzštinou tiež nedokázal udržiavať plynulý rozhovor. A tak som sa snažil hlavne počúvať a porozumieť, čo si hovorili medzi sebou. Prichádzali od Pakistanu a dali mi aj niekoľko dobrých tipov o tom, čo ma čaká, čo vyhľadávať a čomu sa vyhýbať na druhej strane hraníc. Hlavne informácie o cenách boli užitočné.

Cestovali spolu už niekoľko mesiacov a očividne mali vyčerpané všetky námety na diskusiu, lebo sa bavili o tých najpošetilejších veciach. Pýtali sa ma napríklad, či by som zjedol hydinu upečenú na vedení elektrického prúdu. Nevedel som, čo tým mysleli a bral som to zase ako jeden výstrelok ich znudenej mysle. Pomyslel som si, že azda je lepšie, keď cestujem sám. Jednak si tým nechám k sebe otvorený prístup pre rôzne náhodné známosti a zážitky a tiež sa vyhnem podobnému osudu vzájomnej vyhorenosti. Pred spaním sme si všetci traja svorne čistili zuby na indický spôsob, teda každý kúskom konárika, ktorý sme trením o zuby rozstrapkali, až sa zmenil na indickú ľudovú zubnú kefku. Považujem za potrebné zdôrazniť, že konárik sme si za pár hliníkových mincičiek kúpili každý svoj.

Hranice s Pakistanom som prešiel v sobotu, 11. januára 1975. Pamätný deň, lebo znamenal pre mňa aj hranicu, za ktorou som vo významnom ohľade zmenil svoj prístup k životu.

Počas celého pobytu v Indii a v Nepále som trpel, ako mnohí západní pútnici v tých končinách, žalúdočnými potiažmi. Keď si na to pomyslím spätne, ani sa nedivím. Však som sa stravoval v tých najlacnejších reštauráciách a pouličných stánkoch, aby mi peniaze čo najdlhšie vydržali a hygiena tam bola..., no škoda hovoriť.

Priebežne sa mi dostávalo rôznych dobromyseľných odporúčaní.

„Nepi vodu, ani tekutiny, iba to, čo je prevarené alebo fľaškované."

Nepomáhalo.

„Nejedz ovocie, iba také, čo sa dá lúpať. Banány, pomaranče..."

Nepomáhalo.

A tak som sedel na hranici medzi Indiou a Pakistanom v akejsi šope z prútia prepletaného lístím a ohádzaného blatom, čakal na autobus, a čakal, a čakal, a čakal, lebo tam sa riadili sovietskym cestovným poriadkom „podoždite nemnožka", počkajte chvíľku, ktorá potom trvala hodiny, ba niekedy veru i dni, dokonca som uvažoval, či by som predsa len nemal skrátiť svoje putovanie po Ázii a vrátiť sa čo najskôr do starej dobrej Európy s akou-takou hygienou. Napadlo ma zrazu, že mi ktosi odporúčal prejsť na vegetariánsku stravu. Ťažké rozhodnutie, lebo mäso som mal odjakživa veľmi rád a od útleho veku nedeľňajšia vyprážaná šnicla musela prevísať z taniera, aby sa počítala.

Ale zaťal som sa a na hranici medzi Indiou a Pakistanom som sa naučil od spolučakajúceho Pakistanca hovoriaceho dobre po anglicky v pandžábskom jazyku prvú vegetariánsku frázu môjho života: „Čapati, kary, gošt né," čo po našom znamená „chlebové placky, curry, teda zeleninovú omáčku, mäso nie."

Tými slovami som si objednal obed a skutočne, v Pakistane hnačky prestali a ja som mohol svoje putovanie po Ázii v pohode dokončiť. Mal som tvrdý režim, mnoho kilometrov denne peši s plnou poľnou na chrbte a hovoril som si, že keď som takto celé dlhé mesiace vydržal bez mäsa, asi ho ani nepotrebujem. A tak som zostal vegetariánom do dnešných dní.

Lahore1-.jpg

Autobus nakoniec došiel, trvalo mu to hodiny, nie dni, a ja som sa dostal do ďalšej perly Ázie, mesta Lahore. Nebudem sa o ňom rozpisovať, lebo veď na internete som našiel vyše 32 miliónov odkazov na tento názov, jednu poznámku som si však v denníku našiel, ktorá na internete nemusí byť. Prezrel som si muzeálnu zbierku, či vlastne súkromný dom Faqira Khana, vplyvného politika-diplomata viktoriánskej doby. Odvšadiaľ dostával dary a tie potom nechal roztrúsené po celom dome v zaujímavom neporiadku. Zbierka obsahovala aj bronzovú sošku uhorského husára.

Lahore3-.jpg

Predsa sa len vrátim k tej otázke, ktorú mi položili dvaja francúzski spoločníci v indickom Amritsare pri popíjaní čaju, či by som zjedol hydinu upečenú na vedení elektrického prúdu. Ako som sedel v autobuse odchádzajúcom od hraníc, sa mi na vedení elektrického prúdu nad krajnicou cesty pred očami mihli dva dole hlavou visiace, vyschnuté, zošúverené vtáky. Nemali už na sebe žiadne operenie, nevedel som odhadnúť, o aký druh sa jednalo, ale boli dosť veľké na to, aby sa z nich možno traja-štyria hladoši nakŕmili. Teda to boli tie vtáky, ktoré inšpirovali Francúzov k tej divnej otázke. Nuž, tých vtákov by som si veru nedal. Ani keby som si predtým nebol dal záväzok, že prejdem na vegetariánsku stravu.

A že môj prechod na vegetariánstvo znamenal prechod aj na inú kvalitu života, je veru pravda. Nielenže som o mäso ukrátil zostavu jedla môjho každodenného, do dnešných dní vylúčil žalúdočné problémy, ale s tým vegetariánstvom sa začal na mňa nabaľovať aj iný pohľad na život a dianie okolo mňa. To už je ale, ak môžem použiť slová klasika, iný príbeh.

 Príbeh a diapozitívy sú z januára 1975.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.


Už ste čítali?