Pakistan – Harappa, Mohenjodaro a ľudia okolo

Autor: Štefan Vrátny | 21.4.2011 o 19:18 | Karma článku: 7,49 | Prečítané:  1577x

Spoznávanie indického subkontinentu som začal, ako sa to často robí, v Indii, hoci najstaršie pamiatky na indickú, či jazykom vedcov protoindickú civilizáciu, ležia v záplavovej oblasti rieky Indus, teda na území dnešného Pakistanu.

Ide hlavne o vykopávky miest Harappa a Mohenjodaro. Vznikli okolo roku 2600 p.n.l. a dvetisíc rokov pred rozkvetom antického Ríma ponúkali svojim obyvateľom štvorizbové byty s kuchyňou, kúpeľňou a dokonca aj s kanalizáciou. V Mohenjodaro poznali hrnčiarsky kruh a vedeli na ňom vykrúžiť kúpacie vane s priemerom jeden meter. Tiež poznali desiatkovú sústavu, teda niekoľko tisíc rokov predtým, ako sem prišli Briti a snažili sa im nanucovať okrem iného aj svoju 12-kovú a 20-kovú sústavu. Briti tiež zničili veľa pamiatok z týchto miest, keď kvalitné štyri tisíc rokov staré pálené tehly používali pri výstavbe železničných objektov. Tie železnice však tam stále stoja a ja som jedným z tých, čo ich služby hojne využíval.

Mohenjodaro.-.jpg

Vykopávky som našiel. Boli opustené, nepracovalo sa na nich hlavne preto, že odhaľovaním v minulosti kultúrne vrstvy chránené tisícročia pod zeminou boli zrazu vystavené vplyvom počasia, v dôsledku čoho sa tieto vzácne starobylé pamiatky začali rozpadávať. Len strážnik tam posedával, keď ma zbadal, rezko vstal a začal sa motať okolo mňa. Moja prítomnosť a fotenie mu nevadilo a v rámci pracovnej náplne mal ma tuším predovšetkým sledovať, či sa nezačnem hrabať v zemi a či niečo nezdvihnem. Aj som sa zohol za akousi keramikou, či skôr črepinou, ktorou bol celý priestor posiaty, to sa však strážnikovi nepáčilo, hneď ku mne priskočil a čosi podráždene mrmlal. Nehneval som sa za jeho služobnú horlivosť. Bol to asi jeho jediný zdroj príjmov, aj to veľmi biedny, a potreboval si ho zaslúžiť. Ak by zlyhal, našlo by sa na jeho miesto určite náhradníkov požehnane. Z jeho strany zbytočné obavy, lebo vôbec som nemal chuť si zaťažovať svoj plecniak akýmikoľvek nálezmi. Bol dosť ťažký taký, aký bol a ešte som mal niekoľko tisíc kilometrov do Európy pred sebou.

 Harappa-.jpg

Aj by som sa pobral ďalej železnicou, podvaly ktorej tu stáli na niekoľko tisíc rokov starých tehlách, ale cestou som stretol ďalšieho miestneho občana, tentoraz dôstojne vyzerajúceho i správajúceho sa mladého zdravotníka, neodvážim sa ho nazvať doktorom, lebo ako som neskôr vyrozumel, mal za sebou iba nejaký zdravotnícky kurz, a jeho pozvanie do svojho domova v susednej dedinke Bampa zmenilo na ten deň môj itinerár. Vraj začiatkom 1960. rokov jeho otec mal na starosti dvoch Američanov, ktorí sa u nich udomácnili na niekoľko rokov, aby pomáhali miestnym roľníkom racionalizovať poľnohospodársku výrobu. Možno aj preto mal o mňa, cudzinca, taký záujem.

Bampa.lis-.jpg

Povodil ma po okolitých poliach, kde práve prebiehal zber cukrovej trstiny, aby sa z nej priamo na mieste vylisovala šťava a varil cukor. Tak nejako to miestni ľudia určite robili aj pred príchodom dvoch Američanov, ba možno aj pred príchodom Britov. Ako môj sprievodca, cmúľal som cukor z čerstvej trstiny a ani vyvareným karamelovým plackám som neodolal. Hygiena výroby sa mi zdala byť pochybná, ale utešoval som sa, že pri varení cukru, baktérie, ak tam nejaké aj boli, nutne museli vyhynúť.

Bampa.cukrovar-.jpg

Večer sme si posedeli v jeho dome, murovanej stavbe s ohradeným nádvorím pri petrolejovej lampe s jeho rodinou (ženou a dvoma deťmi) a niekoľkými známymi. Zrazu som sa cítil v dobách svojho detstva. Som síce už povojnová generácia, ale na problémy s dodávkou elektriny si pamätám a často sme doma sedeli pri petrolejke, podobne ako pri tejto návšteve u vidieckej rodiny v Pakistane, aj keď u nás to bolo v lepšom obydlí s vybavením síce primeraným na naše vtedajšie pomery, ale luxusom v porovnaní s tým, čo ma obklopovalo v Pakistane. Večer bez elektriny a televízora však mal svoje čaro.

Hostiteľ mi rozprával o tom, ako ho zaneprázdňuje predovšetkým kontrola pôrodnosti a pochválil sa, že znížil počet detí na priemer dve deti na rodinu zo 6-8 detí pred 10-15 rokmi. Žiaľ, nehovoril dobre po anglicky a bavili sme sa dosť kostrbato. Väčšinou som iba sledoval dianie okolo seba a zopárkrát si skúsil potiahnuť z ich obrovskej vodnej fajky. Neprišiel som jej na chuť a tento pôžitok som si radšej uprel.

Bampa.spevak-.jpgPodvečer sa pri nás zastavilo niekoľko ľudí zo susedstva, len aby sa pozdravili a prehodili zopár slov a možno aj počumeli na cudzinca, ktorý k nim zavítal. Však žili pánu Bohu za chrbtom a aj takýto kontakt so svetom musel byť pre nich vzácny. Z klasickej literatúry vieme, že tak to kedysi bývalo aj u nás. Hlavne jeden slepec sa tešil úcte, aj keď nie takej vysokej, ako môj hostiteľ, miestny lekár. Čosi nám zaspieval, na jeho svojský hlas, melódiu a rytmus som nebol navyknutý, slovám som, samozrejme, nerozumel, ťažko sa mi posudzoval jeho výkon, ale čosi mi hovorilo, že bol dobrý. Aj môj hostiteľ mi to potvrdil a zasneným, vierou naplneným výrazom v tvári poznamenal, že sa to od nikoho neučil, ale že to prišlo priamo od Boha - „It came from God".

Spal som v skromnej lekárni medzi niekoľkými policami na jednoduchej posteli - rám z drevených latiek na štyroch nohách prepletaný povrazmi, na podlahe z udupanej zemi. Ešte že som mal dobrý spací vak. Steny lekárne boli síce omietnuté a natreté, ale tuším z nepálených tehál, či iba z trstiny. Bol tam veľký sklenený pohár a v ňom kopa bielych tabletiek, z ktorých pán doktor rukou naberal, zabalil do trúbeľky, ktorú šikovne nakrútil z nahnedlého baliaceho papiera a potom veľavýznamným pohľadom rozdával niekoľkým pacientom, ktorí za ním počas môjho krátkeho pobytu došli. Nemal som dojem, že by sa ich diagnózou zaoberal, ale tuším mu ľudia dôverovali. Však vraj aj viera uzdravuje.

Na raňajky si mal chcel uctiť a pripravil mi čosi ako krupičnú kašu, čo usudzujem, malo byť v miestnych predstavách vyjadrením mimoriadnej pohostinnosti. Kaša bola na môj vkus až príliš sladká, ako je to u zákuskov v tejto časti sveta bežné, a nedokázal som ju zjesť. Veru radšej by som si bol dal z čohosi jednoduchšieho, čo sa objavilo na stole pred ostatnými členmi rodiny. Kašu som nechal nedojedenú v miske na stole a nepochybujem, že po mojom odchode, si ju členovia rodiny rozdelili a možno sa aj divili, že som ich chuťou pohrdol. Ako s vodnou fajkou predchádzajúci večer. Pri rozlúčke som sa chcel hostiteľovi odvďačiť aj nejakými peniazmi. Dôrazne neprijal. „God will pay for it - Boh mi za to zaplatí", bol jeho argument.

Bampa.ranajky-.jpg

Pakistanci sú k cudzincom ďaleko otvorenejší a priateľskejší, než, aspoň navonok, chladní, aristokraticky zdržanliví, Indovia. Vždy sa ku mne prihovárali na ulici, prípadne po mne detinsky pokrikovali, čo bolo dobré, keď som si potreboval niečo zistiť alebo sa len jednoducho s kýmsi porozprávať. Ale občas šli i na nervy. Okrem zvyčajných otázok na meno, pôvod, atď. sa ma veľmi často pýtali, či by som im nepomohol nájsť v zahraničí prácu. Pri jednej príležitosti ma dokonca mladý pracovník banky s plnou vážnosťou požiadal, aby som ho pozval na výlet domov a samozrejme mu hradil všetky výdavky. Nervózne sa pritom usmieval, čo som najprv bral ako znak, že svoju žiadosť azda ani vážne nemienil, zato nemohlo mi ujsť, ako si za úsmevom horko preglgol, z čoho som zase usúdil, že veru by nedbal, keby som zabral.

Často pýtali adresu. Zozačiatku som bol neopatrný a niekoľkým som ju dal. Po anglicky dostatočne nehovorili, takže som im nemohol vysvetliť, že s tým pozvaním a hľadaním práce to tak jednoduché nie je, ale aj keby vedeli lepšie po anglicky, by moje protiargumenty padali na hluché uši. Tou adresou som ich chcel aspoň navonok uspokojiť. Zamrzelo ma to hlavne v prípade jedného roľníka. Keby som od neho odišiel bez toho, aby som zanechal stopy, by ho sprostý nápad s hľadaním práce v zahraničí prostredníctvom mňa raz-dva prešiel. Mal však moju adresu, s ktorou potom bohvie ako dlho špekuloval. Môj hostiteľ, zdravotník, sa k ním nepridal, zachoval si dôstojný odstup, nechal dedinčanov, nech si len so mnou vyjednávajú hľadanie práce, občas ich dokonca aj s pretvarovanou podráždenosťou zaháňal, ani moja adresa ho nezaujímala a ohľadom budúcnosti len niekoľkokrát významne poznamenal, že „only God knows", teda iba Boh vie. Rád som sa jeho spôsobu myslenia v takýchto situáciách prispôsoboval.

Príbeh a diapozitívy sú z januára 1975.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.


Už ste čítali?