Môj 1. máj pred troma desaťročiami

Autor: Štefan Vrátny | 1.5.2011 o 4:49 | Karma článku: 10,50 | Prečítané:  2931x

Už som spomínal, že počas vyťažovania krátko po návrate do socialistického Československa som mal na krku stále minimálne dvoch kontrarozviedčikov, jedného srdnatého, ostrého, nekompromisného, ukričaného a druhého akože priateľského, ústretového, chápajúceho.

Okrem tejto stabilnej zostavy do miestnosti prichádzali a odchádzali ďalší a ďalší majstri konšpirácie, ktorí si volili prístup niekde medzi obidvoma krajnými bodmi, ktoré stanovili hlavní aktéri vyťažovania. Teda tí, ktorých som mal možnosť priamo vnímať. Lebo nepochybujem, že kdesi vo vedľajšej miestnosti celý rozhovor odpočúvali, možno i nahrávali, ich nadriadení, ktorí potom celý proces cez telefón a počas prestávok usmerňovali.

Podobne som vnímal vzťah medzi KSČ, teda Komunistickou stranou Československa a ŠtB, teda Štátnou bezpečnosťou, ako dve stránky jednej a tej istej mince. KSČ mala byť tá ústretová, pohodová, prívetivá, občas dokonca aj usmievavá zložka, ktorej v pozadí stála ŠtB, teda pancierová päsť proletárskeho internacionalizmu, ako sa svojho času hrdo označovala a bez ktorej by komunisti svoju vládu toľké desaťročia nemali šance udržať. A samozrejme za tým všetkým boli sovietske tanky a poradcovia, o ktorých sme tiež nemali vedieť.

Moja generácia si ešte pamätá na baťka Stalina, ako na prvomájovej tribúne v Moskve bozkával na líčka pionierku, ktorá mu priniesla kvetiny, poďakovala za múdre vedenie v mene nadšených pracujúcich Sovietskeho zväzu a spriatelených krajín, nezabudnúc pripomenúť nádej, ktorú jeho geniálne myšlienky predstavujú pre zbedačovaný proletariát zvyšku, ešte pretrvávajúceho, ale na smetisko dejín sa rútiaceho kapitalistického sveta. Na zvedenú neplnoletú pionierku azda trochu zložité, ale o tom celá fraška bola, to sa aj fotilo, filmovalo a všade u nás propagovalo. Že chrbticu Stalinovi podopieral vražedný Berija ako najvyšší boss štátnobezpečnostných síl ZSSR, to sme sa dozvedali iba pokútne, z rušenej Slobodnej Európy a BBC, neskôr aj z prepašovaných kníh Solženicyna.

To isté platilo aj o našich normalizovaných pomeroch. V období, o ktorom je reč, síce stalinizmus so všetkou svojou beštiálnou brutalitou bol našťastie tatam. Mali sme tu však neostalinizmus, ako sa obdobie označovalo v západných zdrojoch, ktoré som mal ešte pred návratom do socialistickej vlasti naštudované, a to znamenalo tú istú ideológiu, tie isté ciele, ako za Stalina, hoci, chvála Pánbičkovi na nebesiach aj za to, metódy sa zmenili a už neobsahovali bezbrehé fyzické násilie.

Blížil sa 1. máj a asistent vedúceho na pracovisku sa ma neisto, potichu, až ostýchavo pýtal, či pôjdem do sprievodu. Cítil som, že moju odpoveď očakával s napätím. Asi si overoval i zabezpečoval moju účasť, lebo neúčasť by sa brala negatívne, ako nedostatočná propagátorská činnosť jeho útvaru. Nemyslím, že ma provokoval, na to boli skôr iní. Nechcelo sa mi vec rozvíjať a tak som hľadal spôsob, ako diskusiu na túto tému čo najrýchlejšie uťať.

„Samozrejme, že pôjdem. Veď slávime deň svätého Jozefa Robotníka", povedal som.

„No len u nás sa to tak neberie," odpovedal skôr pre seba, ale viac sa ma na túto tému nič nepýtal.

1.maj.Lokomotiva-.jpg

Do sprievodu som šiel. Svätý Jozef Robotník si to zaslúži. Dokonca aj dvakrát v ten istý deň, lebo podniky zvyčajne mašírovali ako prvé, po nich nasledovali všelijaké iné organizácie, kdesi úplne na konci aj turistický oddiel, ktorého som bol členom a v jeho radoch som tiež odkráčal svoju občiansku povinnosť, samozrejme voči sv. Jozefovi Robotníkovi. Dokonca aj po celonočnom päťdesiatkilometrovom putovaní cestami-necestami na počesť Krompašskej vzbury z Krompách do Košíc, ktoré sa konalo každoročne z 30. apríla na 1. mája z príležitosti košických prvomájových osláv. To však iba raz. Ja som skôr ranný vták, žiadna nočná sova a nočné motanie sa po prírode, nech je za slnečného svetla akokoľvek krásna, ma nebaví.

Zaznamnik.Krompachy.Kosice-.jpg

Ešte keď som si hneď po návrate do Československej socialistickej republiky hľadal zamestnanie, prefiltrovala sa ku mne správa, že by som sa mal ísť osobne pripomenúť tajomníkovi Mestského výboru Komunistickej strany Československa, dôležitému funkcionárovi vzhľadom na politický a hospodársky význam mesta, nepochybne absolútne preverenému po každej stránke morálneho kódexu budovateľa socializmu. Vtedy sa takéto informácie ku mne dostávali prostredníctvom sestry. Bola vedúcou pobočky krajskej knižnice, na rozdiel od mňa s každým, kto za ňou prišiel, bola pripravená sa porozprávať, taká bola svojím povahovým založením, tak si to vyžadovalo jej pracovné zadelenie a tak to asi bolo aj v tomto prípade. Neviem, kto jej to odporučil a už sa ani nedozviem. Zato za tajomníkom som sa unúval. Rozhovor netrval viac ako päť minút, v podstate sa ma na nič nepýtal a nič som ani nepotreboval vysvetľovať. Mal som dojem, ako keby už bol o mojom prípade podrobne informovaný.

„Pre ľudí s vaším rozhľadom, vzdelaním a skúsenosťami musíme predsa niečo nájsť, aby ste boli riadne využití. Pozriem sa za tým, aby ste sa mohli čo najskôr a čo najlepšie zaradiť," vravel mi pri rozlúčke. Vtedy stranícke orgány do takýchto vecí mali čo povedať.

Či som sa zamestnal na jeho intervenciu alebo nie, to sa už nedozviem. Zato z viacerých zdrojov som priebežne počúval, a to až do konca trvania reálneho socializmu, že tajomník mal o môj prípad eminentný záujem a že ma podporoval. Bol z mesta, kde som aj ja až po maturitu vyrastal, jedna z mojich sestier mu bola na gymnáziu spolužiačkou, ale dôvody za jeho podporou boli v čomsi inom. Tuším, že pri vzhliadnutí môjho životopisu sa neubránil dojatému rojčeniu. Ľudí, ktorí študovali, pracovali, cestovali po celej zemeguli dnes už máme veľa. V dobách, o ktorých je reč, som bol v Košiciach, ale aj v širšom okruhu, unikum.

A tak, ako som si to šinul s kolegami z podniku v sprievode pred prvomájovou tribúnou, tajomník tam stál a keď hulákajúce reproduktory oznámili prechod môjho podniku, mal som veľmi silný dojem, ako keby sa prebudil z polovedomia, do ktorého ho niekoľkohodinové postávanie na tribúne nutne muselo dostávať, (to bola jeho obeť, ktorú musel priniesť na oltár socialistickej vlasti v deň svätého Jozefa Robotníka), zrakom ma začal vyhľadávať a dokonca začal mojim smerom živšie a azda aj srdečnejšie mávať rukou. Nesledoval som jeho pohľad, to nie je môj štýl, som za demokraciu a nevzývam milosť ani trón, ani tribúnu, ani pánov, ani súdruhov, a len som kráčal ďalej, dívajúc sa tupo pred seba, ako to bývalo pri takýchto príležitostiach zvykom. Ak ma skutočne podporoval, a ja v to verím, musel tak konať len po dôkladných konzultáciách s náčelníkom Krajskej správy Zboru národnej bezpečnosti, či jej eštebáckej zložky a to by potom znamenalo, že ten mal k môjmu zdarnému kariérnemu rastu tiež kladný postoj. Nech im to slúži ako poľahčujúca okolnosť.

1.maj.Kerko-.jpg

Načo ale potom rozohrali so mnou takú nechutnú hru. Predsa minimálne ten krajský náčelník štátnej bezpečnosti vedel, ako jeho pracovníci zbierajú o mne mnohosto stránkový debilný spis a vymýšľajú detinské agentúrno-operatívne opatrenia na moje ustráženie. Možno tiež podľahol čaru môjmu životopisu, ale to v normálnej spoločnosti nemôže byť dôvod pre zneužívanie úradnej moci na policajné šikanovanie a obmedzovanie osobnej slobody, čoho dopustil v mojom prípade až-až. Napriek neustálemu zdôrazňovaniu opatrnosti, aby nedošlo k dekonšpirácii, teda aby som na nič neprišiel, komunistická kontrarozviedka až taká opatrná nebola. Jej pracovníci si boli príliš istí sami sebou a mnoho z toho, čo v súvislosti so mnou navystrájali, mi nemohlo ujsť. Ten oklieštený, šesťstotridsaťštyri stránkový spis, čo som si po revolúcii vyzdvihol od Ústavu pamäti národa, ma až tak svojim obsahom a rozsahom neprekvapil.

Ja som sa rozhodol ich ignorovať, lebo po rebríčku komunistických, či štátnobezpečnostných hodnôt sa škrabať nebudem. Pre mňa by to znamenalo pohyb nadol a hoci už nie celkom do stalinského pekla, nechutností a pretvárok tam bolo na môj nos a žalúdok až-až. Som kozorožec a v niektorých veciach tuším až extrémny, ja už iný nebudem. Dobre mi tak! Bez sebairónie a bez sebaľútosti. Už som sa so sebou dávno vyrovnal. Nech sa okolie vyrovná so mnou! Aj to totalitné!

Neviem, čo si tajomník predstavoval, keď ma chcel čo najlepšie zaradiť. On sa už nemá možnosť dozvedieť, že mne srdce najviac pišťalo po tom, aby som sa mohol osamostatniť, hoci aj na úrovni živnostníka. Za normalizácie sa to nedalo, nie v Československej socialistickej republike. V Poľsku a Maďarsku živnostníkov povolili, len u nás si komunisti neodpustili prácu naviac a ešte aj drobných živnostníkov mali za reakčné živly, ich existenciu tvrdo a dôsledne potierajúc. A potom tu boli ešte eštebáci, vyložene chrapúňska, ani sa nepretvarujúca strana komunistickej mince, ktorí neustále húdli svoje pesničky o tom, že bolo tu dôvodné podozrenie, že VRÁTNY by mohol byť používaný v prospech niektorej západnej spravodajskej služby. Nepochybujem, že z presvedčenia, lebo o takých veciach sa nežartuje ani v slobodných demokratických podmienkach.

No robte niečo, keď vás vedúce sily socialistickej spoločnosti, komunisti i eštebáci, takto vnímajú!

Neklamem, keď hovorím, že prvé máje som patrične slávil. Potvrdzuje to nasledovný záznam zo schôdzky s dôverníkom konanej 4. mája 1983.

Prameň na schôdzke uviedol, že bol v styku s objektom „FILOZOF" a to 30.4.1983, kde boli spoločne na bicykloch z Košíc do Jasova a okolie. Ďalej prameň sa dozvedel, že objekt bol na 1. mája s oddielom TJ Lokomotíva Košice v prvomájovom sprievode...

Zaznamnik.Jasov.Kosice-.jpg

Nechápem dôležitosť informácie z hľadiska štátnobezpečnostného. Eštebáci sa rozhodli, že takto budú vykazovať činnosť a bavkať sa za peniaze daňových poplatníkov. „I tak še da, i tak še da," hovoria Vychodňare.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.


Už ste čítali?