Tak napríklad Čína sa stále nespamätala zo šoku, ktorý jej spôsobila „kultúrna revolúcia" Mao Tse Tunga a z nej som mohol vstúpiť len do Hong-Kongu a Macaa, s opatrným nakuknutím, ale s prísnym zákazom fotografovania cez bránu do Čínskej ľudovej republiky, odkiaľ prichádzali dennodenne robotníci na práce do Hong-Kongu, vtedy ešte pod správou Veľkej Británie. Podobne Juhovýchodná Ázia sa spamätávala z Vietnamskej vojny. Zato na rozdiel od dnešnej doby dalo sa voľné putovať po Afganistane, ktorému by som sa dnes z ďaleka vyhýbal. Azda poznámky z môjho denníka a diapozitívy z tej doby, vrhnú trochu iné svetlo na krajinu, o ktorej dnes počujeme len v súvislosti s vojnovými udalosťami.
V nedeľu, 2. februára 1975 som prešiel autobusom cez hranice do Afganistanu. Cesta z pakistanského mesta Péšávar do hlavného mesta Afganistanu Kábul bola malebná. Na pakistanskej strane sme prešli Chajbarským priesmykom a za hranicami dolinou rieky Kábul Tang-I-Gharoo.
Hlavné mesto Afganistanu Kábul leží vo výške 1800 m.n.m. a má príjemnejšiu klímu než mnohé iné stredoázijské mestá. Hlavne kvôli suchému ovzdušiu sú tu letné horúčavy znesiteľnejšie a preto bolo sídlo vlády moderného Afganistanu preložené sem z južnejšie ležiaceho Kandaharu. Je obklopené horami, na štítoch ktorých sa takmer po celý rok udržiava sneh.
Podľa povesti mesto založil biblický Kain, ktorý potom, ako zavraždil svojho brata, došiel až sem a tu niekde v záhradách pod pevnosťou Bala Hisar má byť aj pochovaný. Z troch pevností, ktoré mesto má, je táto najrozsiahlejšia. K tým ostatným mi nepovolili ani sa priblížiť, asi preto, že sa v nich stále zdržiavala armáda.
O pôvode mena hlavného mesta Afganistanu existuje tiež veľa legiend. Staroázijské spisy Rigvéda a Avesta spomínajú rieku Karbha, Ptolemaios hovorí o meste Kabura a staroperzské dokumenty o meste Kapul, pričom „Kah" znamená slamu a „Pul" peniaze. Možno pôvodcovia mena chceli naznačiť, že na slávnych bazároch Kábulu bolo peňazí ako slamy.
Hneď po príchode do Kábulu som si našiel dosť pohodlný hotel. Vyhovovala mi hlavne dobre vyhrievaná spoločenská miestnosť a horúca sprcha, keďže som mienil stráviť niekoľko dní v relatívnom pokoji a pohodlí. Izba bola samozrejme nevyhrievaná a dosť chladná. Však väčšinou snežilo a bolo hodne pod bodom mrazu. Pár večerov som strávil v spoločnosti veľmi zhovorčivého Holanďana, ktorý si očividne dobre naštudoval pomery v Afganistane a v rámci diskusie sa nevedel vyrozprávať o tunajších zvyklostiach. Niektoré poznámky, ktoré uvádzam, pochádzajú z jeho rozprávania.
Samotný Kábul nemal takmer žiadne turistické atrakcie, teda okrem bazárov. Medzi významnejšie budovy patria mauzóleá a hrobky niektorých politických činiteľov minulosti, prípadne mešity, teda moslimské svätyne, avšak nič z toho sa nevyrovná tomu, čo som videl v Indii a Pakistane. Zato som bol príjemne prekvapený hrobkou Amira Abdura Rahmana, významného politika z konca 19. stor., aj keď hlavne preto, že jej architektúra, biele steny a zelené kupoly, mi trochu pripomínali ruské ortodoxné kostolíky, čo som v tomto prostredí nečakal.
Tri štvrte milióna obyvateľov hlavného mesta bývalo poväčšine v prízemných chatrčiach z hliny a iba v centrálnej časti sú rady jednoposchodových domov. Z prebohatej minulosti Kábulu sa do dnešných dní zachovalo málo. Mnohí dobyvatelia zrovnali mesto so zemou a mnohokrát musel byť znovu vybudované.
Mesto nemalo takmer žiadnu kanalizáciu a vodovod. Rieka Kábul delí mesto napoly a v letných mesiacoch sa vraj takmer stráca. V nej sa pralo, umývali zuby a veru sa z nej i pilo. Afganci sú takmer všetci moslimovia a príliš doslovne zobrali tvrdenie proroka Mohameda v Koráne, že voda sa vyčistí, keď prejde siedmymi kamienkami. Európske žalúdky by to asi nezniesli a preto zahraniční návštevníci, ale i miestni ľudia, dávali prednosť čaju. Stojí málo a „čajchány", teda čajovne, boli všade.
V prvý deň, ktorý bol jediný slnečný a bez sneženia, som sa vyštveral na dosť vysoký kopec nad mestom. Majú tam staromódne, spredu nabíjané „Poludňajšie delo," ktorým každý deň ohlasovali pravé poludnie. Po hrebeni kopca sa tiahnú zvyšky mestských hradieb. Prechádzka pozdĺž nich ponúka celý čas pekný výhľad na mesto a okolitú dolinu. Všade bol súvislý čerstvý sneh, prvý po niekoľkých rokoch a tak mi bol vzácny.
Jeden deň som strávil za mestom v horskej dedinke Istalif. Je známa hlavne svojou keramikou. Tajomstvo jej výroby je pozorne strážené a dedené z otca na synov. Okrem hrnčiarov som na hlavnej ulici videl i puškárov, príštipkárov, obuvníkov, ktorí z vrstiev pneumatík vyrábali topánky, ak sa ich výrobok tak dá nazvať, a iných remeselníkov. Pri nedostatku priemyslu bola remeselná výroba hlavným zdrojom výroby spotrebného tovaru. Väčšinou si vyhrievali nohy pod stolíkmi, kde mali žeravé uhlíky, čosi na spôsob kotatsu v Japonsku, len Japonci to už mali zelektrizované. V týchto miestach ešte elektrinu zavedenú nemali. Skoro pochopili, že ja som bol viacej zvedavý na nich, ako na ich tovary a veľmi radi sa nechali fotografovať. Vlastne všade v Afganistane sa ľudia nanucovali do fotoaparátu bez vedľajších úmyslov. V Indii za to pýtali "bakšiš" a v Južnej Kórei sa jednoducho odo mňa odvrátili.
Život mesta či dediny sa sústreďuje okolo centrálnej ulice. Tu sú bazáre a remeselníci majú svoje dielne a predajné priestory. Zaujímavé je, že výrobcovia toho istého tovaru majú svoje stánky často veľa seba, pričom si vôbec nekonkurujú. Vôbec sa nehnevajú, keď si kúpite u suseda a nie u nich.
Na trhu je potrebné sa každopádne jednať, lebo hlavne pre cudzincov je výkričná cena nehorázne vysoká. Domáci sa vedia pri nákupe dohodnúť aj keby mali pol hodiny prisahať na bradu proroka a počestnosť svojho rodu do siedmeho kolena. Podľa záverečného prehlásenia dohodnutá cena zruinuje spolu s rodinami ako predávajúceho, tak i kupujúceho, ale čo všetko neurobia pre lásku k blížnemu. V kútiku srdca sú však obe stránky nad cenou spokojné. Európania zvyčajne takto jednať nevedia a keď sa služobne zdržiavali v Afganistane dlhšiu dobu, radšej si najali kuchára, ktorý zároveň robil nákupy pre domácnosť. Okrem riadneho mesačného platu si za každý nákup započítal províziu zvanú fejdah, ku ktorej sa samozrejme nikomu nepriznal, ale i tak sa pre zamestnávateľa vyplácal.
Afganci sa mi zdali byť emocionálnejší na hranici detinskosti ešte i po inej stránke. Zatiaľ čo zvady som zažil všade po Ázii, iba tu som videl, ako sa hašteriaci ľudia aj priamo púšťali do seba. Raz sa to stalo v autobuse do Istalifu medzi sprievodcom a cestujúcim, pravdepodobne o cestovné. Bitka sa strhla pri zadných sedadlách, kde som bol aj ja. Niekoľkí prísediaci sa zamiešali, avšak ťažko sa mi orientovalo, kto bol na strane bitkára, kto na strane sprievodcu a kto sa medzi obe strany snažil vniesť zmier či ešte väčší rozbroj. Dokonca spredu sa cez hlavy cestujúcich predral asi priateľ rozvášneného cestujúceho, ktorý šarvátku začal, aby poudieral sprievodcov chrbát päsťami. Nakoniec sa problém doriešil vonku. Zdalo sa mi, že sa veľmi skoro udobrili, lebo keď nás neskôr zastavila cestná polícia na bežnú prehliadku, už akoby sa na prípad zabudlo.
Príbeh a diapozitívy sú z februára 1975.
