Desať rokov na Sibíri (6)

Autor: Štefan Vrátny | 13.5.2011 o 7:59 | Karma článku: 7,92 | Prečítané:  1827x

V lete minulého roku som zverejnil svoje poznámky z rozhovorov s naším človekom, ktorý desať rokov strávil v Gulagoch na Sibíri. V poznámkach z januára 1992 som si našiel ešte ďalší záznam z jeho spomienok. Miestami znejú neuveriteľné, ale celé 20. storočie bolo neuveriteľné, nič sa neodvážim spochybňovať a podávam tieto spomienky starého pána, právnika, ďalej tak, ako som si ich poznačil.

„Keď som sa ku koncu vojny vracal z Československou armádou cez Ukrajinu, zavolal si ma Chruščov. On bol vtedy armádny generál, ja podplukovník a ako právnika sa rozhodol ma využiť za osobného ... nie tajomníka, čosi viac, akéhosi pobočníka.

A keď sme sa blížili k Užhorodu, bolo to na Veľký Piatok 1945, alebo 1944? Neviem, pamäť ma podvádza. Dosť na tom, požiadal ma, aby som mu vybavil vstup do kláštora. Slávny kláštor, stojí tam už možno aj tisíc rokov. Sám som mu o ňom rozprával a na môj nechcený popud si zrazu zmyslel, že tam pôjde. Ja som ho ale chcel odhovoriť.

„Nemôžeš ísť. Je Veľký Piatok, koná sa tam pobožnosť, bude tam spústa ľudí, iba ich budeš svojou prítomnosťou rušiť," vravím mu.

Hlavne keď sa nebudeš vedieť chovať ako sa v takomto prostredí patrí, ty komunista a ateista jeden. Ale to som už nahlas nevyriekol, iba som si pomyslenú námietku nechal vo vlastnej hlave.

Nebral však ohľad na moje otáľanie. Len aby som šiel mu vybaviť vstup, trval na svojom, a ja som nakoniec šiel. Opát ma prijal a keď som vysvetlil situáciu, prijal Chruščova a dokonca ho zaviedol aj na pobožnosť. Neviem, z akej príležitosti či počas akého sviatku to bolo, lebo ja sa v tých ich obradoch nevyznám. A predstav si, že sa nielenže bezchybne správal, ale aj začal s ľuďmi spievať a modliť sa. A tak som sa dozvedel, že za mladi bol kantorom. Ostatne nielen on, ako príslušník boľševickej verchušky mal náboženskú výchovu. Však dokonca aj sám veľký generalissimo Stalin mal ísť za kňaza. Veru radšej keby sa mu to bolo podarilo.

Na Užhorod ma viaže veľa spomienok. Však mi tam otec učil na gymnáziu, najväčšom v predvojnovom Československu. Riaditeľa robil. A pritom sme vo voľnom čase chodili po horách. Tie sú tam čarokrásne. Aj sme si vyšli na hrebeň. Tam sa za prvej svetovej vojny tuho bojovalo. Bola to taká prirodzená hranica Maďarov proti Rusku. Aj si tam na tých svahoch vybudovali zákopy. A keď som sa ja, ako mládenec, šiel ta spolu s otcom pozrieť, tie zákopy sme tam ešte videli. Mnoho rokov po vojne. Dokonca aj pušky tam ešte stáli. Opreté o seba, s bajonetmi vztýčenými k oblohe, ako ich vojaci ponechávali. Len do tých zákopov sme nešli. Báli sme sa, že tam nájdeme ešte ľudské pozostatky...

Zato nábojníc a všetkého možného sme si so sebou zobrali. Dokonca aj jeden delostrelecký náboj sme dokotúľali domov. Otec ho postavil za dvere do kúta. Dlho tam stál, až raz nás navštívili četníci,  len tak, susedsky, a keď ho videli, celí vyplašení nám ho zobrali. Náboj bol totiž ešte stále živý. A keď ho zneškodnili, nábojnicu nám vrátili. Možno ešte tu kdesi v mojom brlohu je. Sám sa v svojich haraburdách nevyznám.

A keď sa front pominul, ma sám Stalin ponechal na Ukrajine. Však som ti už o tom rozprával. A Beneš mi za zásluhy daroval po akomsi kolaborantovi veľkostatok s ohromnou vilou. Tá tam možno dodnes stojí. V strede mnohých hektárov viníc, ktoré patrili zrazu mne. Presne tam, kde teraz leží hranica s Ukrajinou. Napoly mi celý pozemok prerezala. To Stalin tak rozhodol, aby časť môjho pozemku spolu s Podkarpatskou Rusou šla jemu. Potreboval sa dostať za Karpatský oblúk, aby si zabezpečil bezproblémový vstup do Strednej Európy. Teraz už Karpaty pre vojakov azda ani nehrajú žiadnu rolu, ale vtedy to bola výrazná prírodná prekážka. Beneš mu k tomuto územiu azda aj pomohol. Vedel, že ho bude problematické udržať. Tak ho dal radšej Rusom. Len aby nezostal Maďarom potom, ako si ho po Viedenskej arbitráži privlastnili!

Mali sme vincúra a s tým nešťastníkom sa viaže aj jeden proces, čo som viedol. Predstav si dal sa dohromady s akousi tlupou, ktorá pašovala cez hranice ľudí do Československa. To bolo hneď po prechode frontu. Alebo keď sa hranica tam kdesi ustálila. Môj darovaný dom zostal na sovietskej strane a ten nešťastný vincúr ho využíval ako útulok pre utečencov. Asi osemnásť ich tam našli. V pivnici môjho domu. Všetci zabití a samozrejme ozbíjaní. Už sa rozkladali.

Dostal som za úlohu ho súdiť. Zdalo sa mi, že ani poriadne nevedel, o čo tu išlo, veď bol iba nastrčeným pajácom. Ale odsúdený bol, aj deportovaný. Nechcel som byť na neho prísny, ale v tých krutých dobách povojnových to ani ináč nešlo.

A tých jeho kumpánov? Tých som ani nevidel. Boli to vojaci a patrili armáde. Mne dokonca zakázali sa na nich počas procesu pýtať. Tí ako keby neexistovali. Tiež boli odsúdení, ako som sa úchytkom dozvedel. Podaktorí popravení, iní odlifrovaní na Sibír. Ako ten nešťastný vincúr. Viacej som o nich nepočul.

Však nakoniec som na Sibíri skončil aj ja. Tam, kde sa ani Solženycin nedostal. O tých mojich gulagoch nevedel a preto ich ani nespomínal. Chcem mu ja sám o nich napísať. Tí ľudia, čo tam boli vyslaní zahynúť v baniach, si zmienku v dejinách zaslúžia. To nebolo na Ďalekom Východe, tam bolo ešte ako-tak, lebo to sa počíta za južnú oblasť, kdesi pri Číne. Tam zimy boli menej kruté, aj zásobovanie trestaneckým žrádlom ani neviem odkiaľ, bolo tiež lepšie. Ja som bol na ďalekom Severe, pri Beringovej úžine, tam bolo najhoršie. Ja som tam vydržal v lágroch krutých desať rokov. A potom ešte ďalšie tri, lebo som si nevedel predstaviť, že by som sa mohol niekedy ešte vrátiť domov. Vtedy sa ma už, ako „slobodného", rozhodli urobiť riaditeľa divadla v Magadane. Nevedel som nič o divadle, ale bol som právnik a lepšieho by tam sotva na toto miesto zohnali. A tak som prijal. Aspoň som si trochu polepšil. Nie moc, ale predsa.

A teba by som najradšej videl bývať tu. Hneď veľa mňa sú dva perfektné byty. Zostali tu po akomsi podniku. Všetko tam je, čo by si pre svoje plány potreboval. A priamo v centre mesta. Pritom by si mal hocikedy prístup do môjho múzea. Tento byt tým myslím. A samozrejme ku knihám, čo tu okolo mňa vidíš. Je v tom možno kus sebectva, ale rád by som mal niekoho, na koho je spoľahnutie. Už mi predsa tiahne na osemdesiaty rok života a to už musím myslieť na všeličo. Neuveriteľné, akého života. Už sa mi tu pchali akýsi, čo by azda aj celý dom kúpili. Peňazí asi mali do bludu a chcú využiť situáciu, že sa ešte žiaden pôvodný majiteľ domu nehlásil. Asi ho niet. A ja som tých záujemcov len odrádzal. Vraj čo by ste sa tu otravovali s tým hurhajom z krčiem tam povedľa. A akoby naschvál sa práve vtedy aj hurhaj strhol. Ale to býva zriedkakedy. Tu by sa ti vodilo dobre. Tí ľudia, čo si prišli byty pozrieť, sa už viac neukázali. Ale ty sa nenechaj znechutiť. Tu by ti bolo sveta žiť. Len asi by si musel vyplatiť nejaký peniaz. A ja neviem, koľko máš. Porozmýšľaj, čo by sa dalo urobiť. Ja ti to budem pripomínať. Len ma neobchádzaj. Hocikedy príď! Stále sa s tebou rád porozprávam. Alebo poprechádzam. Pohyb predsa potrebujem. Aj mozgom, aj telom. Známych mám čoraz menej. Len ja akosi všetkých prežívam."

Pôvodný zápis z rozhovoru z januára 1992

Súvisiace články:

http://vratny.blog.sme.sk/c/234108/Desat-rokov-na-Sibiri-1.html

http://vratny.blog.sme.sk/c/234341/Desat-rokov-na-Sibiri-2.html

http://vratny.blog.sme.sk/c/234608/Desat-rokov-na-Sibiri-3.html

http://vratny.blog.sme.sk/c/234996/Desat-rokov-na-Sibiri-4.html 

http://vratny.blog.sme.sk/c/240357/Desat-rokov-na-Sibiri-5.html

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Firmy nutne potrebujú ľudí, z Ukrajiny im ich vláda dovoliť nechce

Na jar minister práce Ján Richter hovoril o možnosti vpustiť na náš pracovný trh ľudí z tretích krajín v odvetviach, v ktorých to bude potrebné.

EKONOMIKA

Právnici, ktorí radili pri predaji Eurovey a príchode Číňanov

Právnické firmy pre SME a The Slovak Spectator ukázali top obchody, pri ktorých radili.

ŠPORT

Za Slovanom stále cítiť pachuť vytunelovaných harvardov

Medzi majiteľmi je dodnes firma zapletená do tunelovania harvardských fondov.


Už ste čítali?