Volanie prírody v Pakistane (pod ochranou samopalníka)

Autor: Štefan Vrátny | 2.6.2011 o 5:47 | (upravené 2.6.2011 o 5:55) Karma článku: 10,33 | Prečítané:  2507x

Do horskej oblasti v severnom Pakistane, známej hlavne údolím rieky Swat, som sa dostal koncom januára. Počasie bolo ako keď u nás hovoríme o nevydarených Vianociach. Pochmúrne, kde-tu mrholenie, bez riadneho dažďa, či snehu. Ten dážď a sneh mi, samozrejme, vôbec nechýbal, aj keď nič lepšie som v tomto ročnom období nemohol očakávať.

Swat-Bahrain1-.jpgK autobusovej zástavke ma sčasti doviezla „tanga", brička na dvoch kolesách ťahaná jedným koníkom. Povozníci boli dosť dotieraví, k čomu po toľkých mesiacoch v Ázii som už bol dosť rezistentný a tuším som si pomyslel, že v ten deň dám aj pohoničovi, aj koňovi príležitosť privyrobiť si na živobytie.  Viezol som sa na dvakrát. Po prvýkrát sa mi pritrafil nervózny a trochu zdivený kôň, zatiaľ čo druhý pohonič rýchlo využil príležitosť a ponúkol sa ako náhrada za mladšieho kolegu. Tentoraz sa mi však ušiel kôň, starý, chorľavý a tuším aj poloslepý, čo sa ledva ťahal. Už neviem, čo ma naviedlo k tomu, aby som si koňa v denníku charakterizoval ako poloslepého. Očividne ho majiteľ chcel využiť do posledného dychu a len mu frustrovane čosi dohováral, nebil ho, čo som si u neho vážil, a popoťahoval tangu, až som si nebol istý, či sa hýbe vpred vďaka ťažnej sile koňa alebo jeho majiteľa. V tom čase som bol dosť podráždený pakistanskými obchodníkmi a Pakistancami vôbec, keďže som sa už dlho pohyboval po mestách, kde cudzinci sa mi zdali byť vo veľkom, až vyzývavo podvádzaní na cenách. (Na vidieku sa to stávalo pomenej). Alebo som si to len s tými cenami nahováral a skôr ma negatívne ovplyvňovalo počasie. Alebo sa mi videlo, že sa už príliš dlho flákam. Však od poslednej poriadnej roboty ešte v Japonsku mi už uplynulo vyše pól roka. Ani to už po toľkých rokoch neviem povedať. Mal som byť podrobnejší pri písaní poznámok a nespoliehať sa na pamäť. Zato zážitok s koňmi mi pripomenul, že ľudia tu predsa len žijú ťažko a zaslúžia si trochu porozumenia. A kone tiež. A tak som nakoniec pohoničovi zaplatil aj za neukončený odvoz a zvyšok cesty k autobusovej stanici som došiel peši.

Z múdrych zdrojov som sa dočítal, že ľudia severných horských oblastiach Pakistanu sú rodení bojovníci, stále majú poruke zbraň revolver, samopal, pušku a nábojnicový pás. Nadovšetko si vážia osobnú česť. Vraj práve v oblasti rieky Swat, viac než kdekoľvek inde, ľudia berú veľmi vážne svätú povinnosť zaručiť hoci i vlastnou, alebo cudzou krvou všetko pohodlie a bezpečnosť hosťovi, ako i odplatiť všetky krivdy popáchané na jednotlivcovi, jeho príbuzných či priateľoch. A veru sa mi naskytla príležitosť aspoň v náznakoch si to potvrdiť.

Večer v autobuse sa mi prihovoril asi 30 ročný muž. Porozprávali sme sa v angličtine, zdal sa mi byť vzdelaný a seriózny, žiaľ z tohto nášho rozhovoru som si zase nič nepoznačil, ale keď mi navrhol, aby som zostal na noc u jeho známych v dedinke Thana, som súhlasil. Však bol večer a po výstupe z autobusu by som sa tak či tak musel pri hľadaní nocľahu spoľahnúť na radu niekoho miestneho. Kvalitnú angličtinu, ktorou môj spoločník hovoril, som bral ako záruku, že ma čaká zaujímavý a zároveň bezpečný zážitok.

Hostiteľ, ktorému ma predstavil, 26 ročný inžinier, bral svoju úlohu vážne, čo u neho okrem iného znamenalo, že neustále rozprával, občas i rozvláčne, avšak som sa niečo o jeho súkmeňovcoch dozvedel. Noc sme strávili v jednoposchodovom dome mienenom výlučne pre chlapov jeho rodu. Dom bol starý, masívny s nádvorím ohradeným vysokým múrom so strieľňami na strategických miestach. Za starých časov by sa z neho odrážali útoky príslušníkov nepriateľských rodín a kmeňov. Vraj sváry bežne pretrvávali celé generácie a pôvodná zámienka bola často úplne malicherná, ba i dávno zabudnutá.

Thana1-.jpgTeraz síce už krvné pomsty vychádzajú z módy, vravel, avšak bojové opatrenia i naďalej zostávajú. Večer sa mobilizovalo mužstvo na potrebu, „call of nature - volanie prírody" sa tomu zdvorilo hovorilo. Čúralo sa iba zo strechy cez strieľne na ulicu, ale na veľkú potrebu v domoch záchody nemali a preto sa šlo za dedinu do polí. Môj hostiteľ zdôrazňoval romantiku širokých priestranstiev a klaustrofóbiu, ktorou by jeho ľudia trpeli v záchode európskeho štýlu. Trval na tom, že ma bude sprevádzať, z bezpečnostných dôvodov ozbrojený revolverom (mimochodom so značkou Made in Czechoslovakia, možno ešte predvojnovej výroby). Šiel s nami i sluha, cez hruď samopal, vraj značky STAN, ako mi hostiteľ hrdo a zasvätene vysvetlil, vyrobený už v Pakistane na britskú licenciu. Ja som si celý čas hovel v bezpečí, necítil som sa byť ohrozený ani hostiteľmi, ani nástrahami, proti ktorým ma mali tieto vojenské opatrenia brániť a v duchu mi všetko pripadalo detinské a smiešne, hoci podľa správ, ktoré z týchto oblastí sa k nám dostávajú dnes, možno som mal šťastie, že som sa ta dostal práve v období prímeria. To len môj postreh na pochopenie, s akými ťažkosťami prebiehajú procesy zmien, či už pozitívnych alebo negatívnych, v krajinách pod Himalájami.

V rozhovore môj sprievodca z autobusu označil nášho hostiteľa za bohatého, načo by sa tento pokojne, ale dôrazne ohradil. Vraj síce vlastnia množstvo pozemkov, čo sa bežne berie za znak bohatstva, avšak v skutočnosti z väčšiny polí nemajú žiaden príjem, lebo ich vláda dala do plnej opatery bezzemkom, pôvodným nájomníkom. V dôsledku toho sa vraj ľudia tejto oblasti delia podľa bohatstva na „priemerných" teda pôvodných vlastníkov a „chudobných", teda predtým bezzemkov - nájomníkov. Samozrejme tí „priemerní" sú s terajším stavom vecí nespokojní a u vlády sa odvolali. Teraz sa za svoje starobylé práva ešte pravotia, ale v budúcnosti, keď ich prejde trpezlivosť, sú ochotní bojovať päsťami a dokonca i zbraňami. Takáto filozofia má civilizované opodstatnenie, zdôrazňoval. Však i Severní Íri takto uplatňujú svoje nároky a tí sú predsa ďaleko inteligentnejší, než jeho krajania v  zaostalých horských oblastiach Pakistanu. Vraj v minulosti príslušníkov jeho kmeňa Pathan, známych bojovníkov, sa nepodarilo nikomu podmaniť, ani Britom, a predstavy pakistanskej vlády v Islamabade, že ich postoje v tejto zásadnej záležitosti zmenia, nemajú nádej na úspešné zavŕšenie.

Svojich ľudí nemal za primitívnych ešte z iného dôvodu. Vraj donútili Britov, aby im založili strednú školu ako prvým v tejto oblasti, teda už v roku 1935. V dôsledku tohto opatrenia, ako aj celkovej podpore školstva a vzdelávania, obyvatelia dediny Thana študujú v hojných počtoch na všetkých univerzitách Pakistanu a často majú vysoké funkcie v štátnej správe i v súkromných podnikoch.

Nakrátko sme navštívili na prízemí pod nami otca a strýca môjho hostiteľa, vyslúžilých vojakov, spolu s dvoma-troma ďalšími chlapmi ich rodu. Bolo mi naznačené, že sa jedná o bojovú poradu, mne sa však zdalo, že sa jednalo o schôdzku penzistov spomínajúcich na svoje, možno už aj vymýšľané príbehy z mladosti. Ženy som nikde nevidel a ani som sa na ne nepýtal. Nechcel som neuváženými rečami stratiť privilégia chráneného hosťa. Však aj bez pýtania som sa od zhovorčivého hostiteľa dozvedel veľa.

Thana2-.jpg

Na druhý deň ráno ma povodil po osade a okolí. Predstavoval ma ďalším príbuzným a priateľom, samozrejme výlučne mužom. Obradne si medzi sebou podávali ruky a prípadne sa mužne objímali, ako je to ostane bežný moslimský zvyk. Stále som sa však nevedel vymámiť spod dojmu, že sa jednalo o detinské sprisahanie. Aj s jedným z „chudobných" sme sa stretli. Pozval nás na čaj, čo malo byť znakom, že uznáva morálnu i vojenskú prevahu „priemerných". Môj hostiteľ sa blahosklonne poďakoval, ale hrdo zamietol, aby zachoval odstup. „Chudobní" nesmú predsa zabudnúť, kde je ich miesto, bolo jeho zdôvodnenie.

Príbeh a diapozitívy sú z januára 1975.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Firmy nutne potrebujú ľudí, z Ukrajiny im ich vláda dovoliť nechce

Na jar minister práce Ján Richter hovoril o možnosti vpustiť na náš pracovný trh ľudí z tretích krajín v odvetviach, v ktorých to bude potrebné.

EKONOMIKA

Právnici, ktorí radili pri predaji Eurovey a príchode Číňanov

Právnické firmy pre SME a The Slovak Spectator ukázali top obchody, pri ktorých radili.

ŠPORT

Za Slovanom stále cítiť pachuť vytunelovaných harvardov

Medzi majiteľmi je dodnes firma zapletená do tunelovania harvardských fondov.


Už ste čítali?