Do Štúrova zas

Autor: Štefan Vrátny | 9.10.2011 o 9:22 | (upravené 11.10.2011 o 4:00) Karma článku: 7,61 | Prečítané:  1647x

Výlet do Štúrova z príležitosti výročného trhu si naša dedina poriada každoročne. Tentoraz sa niekoľkokrát prekladal, až sa za deň D určil, akoby natruc, prvý daždivý a chladný po celej dlhej sérii dní prekrásneho babieho leta. Poznal som nepriaznivú predpoveď počasia, ale po niekoľkých sekundách váhania som sa pridal.

Ostrihom.08.2011-.jpg

Pozrel som si trhové stánky, okrem jedla, trochu viac než by bolo primerané, som si nič nekúpil, radšej sa prešiel do Ostrihomu, poprechádzal sa tam a vrátil na trh. Nik zo skupiny sa ku mne nepridal, predajné stánky boli pre nich prednejšie. Mal som ešte chvíľu pred odchodom autobusu a prisadol k dvom miestnym mládencom pod veľkým dáždnikom, lebo lavica vedľa nich, napriek trvalému mrholeniu, bola suchá.

„Môžem si prisadnúť? Máte tu sucho."

„Nech sa páči, mladý pán, za mierny poplatok," znela odpoveď jedného z nich. Nič negatívne som za poznámkou necítil, skôr snahu o napriadnutie užšieho vzťahu. Také medzigeneračné doberanie, na ktoré som pristal.

„Ďakujem," povedal som a prisadol som si. „Tak mi ten poplatok zaplatíte?"

„Pán boh zaplať," znela odpoveď. Aj tak dobre.

Skoro zistili, odkiaľ som.

„To vy tam máte každú chvíľu ti strašné zápchy na ceste do Bratislavy?" narážali na nedobré cestné spojenie, o ktorom sa v poslednom čase hodne hovorí.

„Ani nie, lebo to sa skôr týka trasy cez Podunajské Biskupice. Ja do Bratislavy chodievam inakadiaľ, kde je predsa len voľnejšie."

„No nech som ja dôchodca, veru by som do Bratislavy vôbec nechodieval. Nie na tak napráskaných cestách," pokračoval ten, ktorý ma ležérne prijal k prisadnutiu.

„No vidíte. Pred chvíľou ste ma nazvali mladý pán, a teraz už zo mňa robíte dôchodcu," nedal som sa. Dôchodcom som, ale aj aktívny živnostník, a mladý pán, čoby nie.

Očividne som partnera pri stole zaskočil.

„No ja som nemyslel vás, že ste dôchodca," začal, viditeľne sa okúňajúc. „Povedal som, že keby som JA bol dôchodcom, nikam by som autom nechodil," zahováral trápnosť, ktorú  som ani z ďaleka nebral tragicky. Keby radšej mlčal a nechal veci tak. Mňa by nenapadlo na tej poznámke bazírovať. Platilo na neho starorímske - keby si pomlčal, bol by si filozofom. Hoci v danej situácii to bolo jedno. Tému som ale uznal za potrebné zmeniť.

Sturovo.most.08.1990-.jpg

„Už som tu tuším siedmy krát, tohto roku už tretíkrát a prvýkrát som tu bol ešte za komunistov. Mesto sa za tie časy veľmi zmohlo. Stojí za to sem chodiť a poprechádzať sa. Len tá kompa cez Dunaj mi chýba. A potom pekné počasie, aby som si mohol posedieť pri Dunaji. Tentoraz mi to nebolo dopriate." Očividne som zahral na lokálpatriotickú stránku mládencov.

„Veru, pohľad na ostrihomský hradný vrch a baziliku je z našej strany unikátny, to sa musí uznať. Ale ten most bol absolútne potrebný a tak kompa musela zmiznúť. Už by sa po dostavaní mosta neuživila."

Sturovo.Ostrihom.08.1990-.jpg

„Samozrejme, že most bol potrebný. Ale v trhové dni, ako tento, alebo v letnú turistickú sezónu, by si kompa azda na seba zarobila. Taká romantika, plaviť sa cez Dunaj. Veru keby bola, šiel by som na druhú stranu radšej po vode ako po moste."

Sturovo.kompa.08.1990-.jpg

Nebolo to len na ich ulahodenie ich duše, tak som to aj mienil. A pokračoval som.

„Aj tá pešia zóna, čo tu máte, sa mi páči. Hlavne ak sa vydarí počasie."

„Veru hej. Lenina nám síce vzali..." začal ten zhovorčivejší, čo vlastne viedol rozhovor od začiatku.

„A chýba vám?"

„On nie, ale jeho spisy," skúsil zvrtnúť vec na žart.

„Možno v antikvariáte by sa Leninove spisy aj našli."

Hneď si začal vyzývavo šúchať palcom o prsty naznačujúc, že tam sú drahé.

Neviem, či sú spisy Lenina z druhej ruky drahé, keď ich kedysi publikovali v takých ohromných nákladoch.

„Ktovie, či sa nenájdu ľudia, možno aj vo vašom susedstve, čo si ich doma odkladajú. V nádeji, že sa doba vráti. A pod Leninovými spismi držia ešte aj Mein Kampf," dodal som.

„V koženej väzbe," ušlo sa mi uznanlivé prikývnutie. Iróniu pochopili tak, ako som ju predostrel.

„Len škoda, že to Hitlerovi nevyšlo," poznamenal ten, čo ma pozval k prisadnutiu. Hovoril celý čas viac, ako jeho kolega. Mne sa jeho poznámka nezdala, mohla znamenať všeličo, sotva čosi, s čím by som sa dokázal stotožniť.

„S tými cigánmi. Nemali by sme ich už tu," odpovedal na môj spýtavý pohľad.

Nevedel som posúdiť, či vravel vážne, alebo či nechcel zahovoriť niečo, ako v počiatkoch nášho rozhovoru o mladom pánovi, respektíve o dôchodcovi. Ani som sa viac nesnažil pátrať. Rozhovor sa uberal príliš mimo môjho vkusu. Krátko na to som sa zdvihol. Bol čas ísť na autobus. Nikdy sa nedozviem, či to tak mienil, alebo sa zase iba chcel trochu zvýrazniť ako pohotový diskutér.

 

Sturovo.most.05.1983-.jpgSpomenul som si, ako som prišiel do Štúrova po prvýkrát. V rámci cyklotúry. Boli sme štyria a využívali sme tri dni voľna okolo štátneho sviatku deviateho mája, ktorý pripadol tuším na pondelok. Výlet som dal do turistického kalendára ešte predtým, ako som kúpil bicykel, začo sa mi oddieloví kolegovia aj dobromyseľne smiali, lebo vedeli, že zohnať bicykel nebolo len tak. Ale bicykel som nakoniec kúpil napriek tomu, že sa jednalo vtedy o veľmi nedostatkovú položku socialistického maloobchodu. Zhodou okolností som šiel popri predajni bicyklov, keď práve dostali tovar a zhodou okolnosti som mal u seba dosť peňazí, aby som jeho cenu, 1350 korún, mohol hneď aj zaplatiť. Keby som prišiel o polhodiny neskôr, už by som nič nedostal, lebo za mnou sa vytvoril dlhý rad vietnamských študentov, ktorí sa, bohvie odkiaľ, o novom tovare dozvedeli. To bolo v zime, lebo v lete vychytenejšie bicykle československej výroby ako môj Favorit, šli na export, do kapitalistických štátov, kde sa také veci kupovali, na rozdiel od nás, v sezóne. Niektoré značky boli bežne prístupné, len o tých sa hovorievalo ‚Ak chceš vedieť, čo je drina, kúp si kolo Ukrajina.'

Naša výprava došla vlakom do Galanty a odtiaľ sme sa po osi dostali cez Komárno až do Štúrova, kde sme jednu noc aj prespali. Vtedy tam most ešte nestál, iba piliere pôvodného, ako pozostatok fašistického vojnového pustošenia. Ale aj keby most stál, ja by som na druhú stranu nemohol. Nemal som na to požehnanie komunistických úradov. Prešlo niekoľko rokov a táto bariéra už zrazu bola za mnou. Bral som to ako potvrdenie životného prístupu, ktorého sa držím, že v každom momente stojíme na križovatke a ak niektorým smerom nás brzdí bariéra, treba sa pustiť inam, len nestáť na mieste a ani sa nerútiť hlavou proti nej, tej bariére. Škoda hlavy a tá bariéra sa po čase znovu vynorí, ale už za našim chrbtom. Možno aj preto ma súmestie Štúrovo-Ostrihom tak láka. Prináša mi pocit zadosťučinenia, a možno aj víťazstva. Len vtedy nám počasie tretí a posledný deň výletu tiež nežičilo a tak som si odfotil z Dunaja iba vyčnievajúce kýpte pilierov zvaleného mosta s ostrihomskou bazilikou rysujúcou sa len veľmi náznakovo v hmle. Doba sa zmenila. Hmla prestala byť bariérou.

Súvisiaci článok:

http://vratny.blog.sme.sk/c/242448/Sumestie-Sturovo-Ostrihom-skvost-na-Dunaji.html

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Firmy nutne potrebujú ľudí, z Ukrajiny im ich vláda dovoliť nechce

Na jar minister práce Ján Richter hovoril o možnosti vpustiť na náš pracovný trh ľudí z tretích krajín v odvetviach, v ktorých to bude potrebné.

EKONOMIKA

Právnici, ktorí radili pri predaji Eurovey a príchode Číňanov

Právnické firmy pre SME a The Slovak Spectator ukázali top obchody, pri ktorých radili.

ŠPORT

Za Slovanom stále cítiť pachuť vytunelovaných harvardov

Medzi majiteľmi je dodnes firma zapletená do tunelovania harvardských fondov.


Už ste čítali?