Nepriateľská osoba 38 Trampoty s Vincom

Autor: Štefan Vrátny | 5.12.2011 o 11:32 | (upravené 25.10.2016 o 14:23) Karma článku: 7,40 | Prečítané:  1218x

Vinca som spoznal v časoch, keď som nastupoval do prvej triedy základnej školy. Bol o generáciu starší a vnímal som ho predovšetkým ako kolegu sestry a v malom mestečku, kde som vyrastal, som ho nutne musel občas stretávať.

Ešte si ho pamätám z tých čias ako dobrého speváka, hlavne z Malého kostola v strede námestia, kde po niekoľko rokov spieval Krista počas Pašií na Veľkú noc. Mal sýty hlas, tuším sa tomu hovorí basbarytón, a takáto úloha mu veľmi dobre sadla.

Potom sa naše cesty na štvrťstoročie rozišli, až zrazu sme sa začali stretávať na lesných chodníčkoch počas rôznych turistických zrazových akcií, raz-dva krát do roka, alebo raz za dva roky. Bol vzdelaný človek, rozprávalo sa mi s ním dobre a hoci som jeho spoločnosť nevyhľadával, bol som rád, ak sa natrafila. A keď sme sa bavili, tak to boli celkom bežné veci o práci, o rodine, spomienky na mestečko, kde on strávil roky mladej dospelosti, ja detstva a junošstva a ešte o turistike, ktorú sme od predchádzajúceho stretnutia zažili. Potom, ako som začal verejne premietať moje diapozitívy z ciest po Ázii, mali sme dôvod o občasné stretnutie naviac, ale svetová turistika sa nikdy nestála nosnou témou našich rozhovorov. V tom čase to bola zakázaná trinásta komnata pre neho, pre mňa i pre drvivú väčšinu obyvateľstva socialistického štátu, tak načo tam čo len mysľou zabiehať.

Až môj vzťah s Vincom zrazu nabral celkom iný rozmer.

V práci mi zazvonil telefón.

„Tu bezpečnosť, volám sa xxx. Potrebujeme od vás vysvetlenie. Tu u nás. Máte pozajtra poobede o pol druhej čas?" ozval sa autoritatívny hlas naučený na podriadenosť príjemcov.

„Čas nemám, budem na služobnej ceste," znela moja odpoveď.

„A kedy máte čas? Potrebujeme sa s Vami porozprávať."

„Ďakujem, teraz radšej nie," tak akosi som odpovedal a keď ma mládenec ešte niekoľkokrát zavolal, stále som odpovedal podobne, až som jednoducho začal skladať telefón bez odpovede.

Nakoniec ochranca nášho socialistického zriadenia sa ku mne dostavil do práce osobne. Zhodou okolností som bol v kancelárii sám. Predstavil sa zamrmlaním mena a nedbanlivým zamávaním služobného preukazu.

„Prišiel som za vami, keď si vy neviete nájsť čas na nás," povedal s bezočivou povýšeneckou výčitkou v hlase.

Videl sa mi mladý a tuším sa celkom so svojou rolou ešte nezžil. Napadlo ma, že buď som už pre bezpečnostné zložky štátu menej zaujímavý, keď práve takého eléva ku mne poslali, alebo starší skúsenejší sa začínajú báť v atmosfére politických zmien, ktoré v tom čase už prebiehali v Sovietskom zväze. Istota sovietskych tankov, ktoré im podporovali chrbtice, sa pomaly, ale iste vytrácala.

„Viete pre koho pracujem, že!"

„Áno, samozrejme, poznám vašu branžu," znela moja odpoveď.

Potom som trval na tom, aby mi služobný preukaz riadne ukázal. Neochotne to urobil a viditeľne znervóznel, keď som si opisoval číslo. Preukazy pracovníkov eštébé mali emblém Ministerstva vnútra, fotku a číslo. Meno či iné informácie neobsahovali.

„Načo vám to je," pýtal sa už menej sebavedome.

„Podľa zákona mám na to právo."

Bolo to tak, ale ja som jeho číslo nepotreboval. Len som chcel sebavedomého mládenca zneistieť.

Usadil sa do kresla v kancelárii, nepamätám, že by som ho k tomu vyzval, a začal s eštebáckou klasikou.

„Veríte v boha?" opýtal sa ma potom, ako sa zhlboka nadýchol a urobil významnú pauzu.

„Nerozumiem o čo vám ide," zareagoval som po svojom.

Očakával som prednášku v štýle PŠM, teda politického školenia mužstva, na ktoré som sa pamätal ešte z čias mojej vojenskej služby, ale nič také sa nestalo. Mládenec videl, že tadiaľ cesta nikam nevedie a zmenil tému. (Pozri tiež http://vratny.blog.sme.sk/c/224036/Nepriatelska-osoba-13-Verite-v-boha.html).

„Poznáte ...?" a uviedol priezvisko Vinca. Zhodou okolností to isté meno mal aj herec košického divadla, ktorého som poznal hoci len z javiska, aj som si pomyslel, že vec zvrtnem na vtip, lenže eštebáci nevtipkovali a mne sa akákoľvek ďalšia diskusia v tejto zostave začala hnusiť. Zdvihol som telefón a dojednal súrny rozhovor s námestníkom.

„Radšej poďme k námestníkovi. Tam sa porozprávame."

Nepáčilo sa mu, ale na výber som mu nedal.

Že vedenie podniku si eštebákov nevážilo som vedel a vlastne tajnou podmienkou môjho prijatia do zamestnania bolo, že s nimi nespolupracujem. (http://vratny.blog.sme.sk/c/228210/Nepriatelska-osoba-16-Do-Budapesti-i-Japonska-cesta-zarubana.html). Z tváre námestníka som vyčítal, že mu je mládenec preukazujúci sa služobným preukazom rovnako nepríjemný ako mne. Aj keď trochu, nie veľmi, z iných dôvodov. On, na rozdiel od mňa, v pracovnom i súkromnom živote bol nimi obmedzovaný podstatne menej.

Usadili sme sa v trojici okolo konferenčného stolíka.

„No tak. Pýtajte sa!" začal rozhovor námestník.

Eštebák sa zase zhlboka nadýchol, snažil sa vytvoriť akoby kostolnú atmosféru a začal, dívajúc sa uprene na mňa.

„Veríte v boha?"

Nestihol som zareagovať svojou klasikou, lebo za mňa zareagoval námestník.

„No a čo vás do toho! To ho kvôli tomu chodíte otravovať v práci?"

Eštebák zneistel ešte viac a prešiel k druhému bodu. Nepochybujem, že tých bodov mal pripravených veľa. Na nekonečný reťazec podobných rozhovorov, keby dostal šancu. Však otravovať život iným bola ich hlavná a jediná pracovná náplň. Zato boli platení aj povyšovaní.

„Poznáte ...?" a zase uviedol priezvisko Vinca.

Tentoraz som odpovedal ja, ale námestníkovi.

„Poznám ho. Z turistiky. Vidíte v akých pomeroch žijem. Ešte aj po horách po mne špicľujú...."

V podobnom duchu som chvíľu pokračoval, spomenul ešte policajné šikanovanie, obmedzovanie osobnej slobody a zneužívanie úradnej moci, a tak v podstate zabezpečil, aby celý rozhovor šiel do stratena. Eštebák sa znechutený zdvihol. Čosi mrmlal, viac pre seba, než pre svoje okolie, že to nemá význam a ešte mi ponúkol ruku na rozlúčku. Chvíľu mi ňou šibrinkoval pred nosom, ako som tam sedel, lebo mne sa kvôli nemu na rozlúčku vstávať nechcelo. Zdvorilosť uznávam, ale mám aj svoje výhrady. Tú podávanú ruku som odignoroval. Nepotreboval som, aby si zvykal za mnou chodievať.

Hneď som sa vrátil do kancelárie, sadol za písací stroj a napísal Vincovi list. Kópiu som kdesi odložil a keďže som sa medzičasom už niekoľkokrát sťahoval, pravdepodobne aj stratil. List bol približne tohto znenia:

„Ahoj Vinco!

Dnes ma navštívil príslušník od bezpečnosti, ktorý sa predstavil ako ...... Pýtal sa na Teba. Požiadal som ho, aby sa preukázal služobným preukazom a tu je číslo: ......... Potom som ho priamo zaviedol k námestníkovi, kde sa ma zase začal pýtať na Teba, ale keď videl, že sa s ním k reči nemám, zdvihol sa a odišiel.

Neviem čo má bezpečnosť proti Tebe, určite je to hlúposť. Viem, že si nábožensky založený a tak sa za nich pomodli, aby už konečne prišli k rozumu."

List som odoslal riadne poštou dúfajúc, že ho bezpečnosť zadrží a prečíta. Neviem, či sa tak stalo, lebo môj eštebácky spis z tohto obdobia stihli ešte v decembri 1989 zničiť. Eštebáci nemali radi škandále a toto škandálom zaváňalo. Vinco mi krátko na to poslal jednoduchý pozdrav, kde pripísal P.S.: „Si pašák", čo som s hrdosťou kvitoval ako potvrdenie, že mu list došiel.

Ešte som sa o veci stručne zmienil pred kolegyňou. Poznal som, ako v podniku pracujú tamtamy a dôležité mi bolo, aby sa o tom, ako od mňa odišiel neukojený eštebák, dozvedelo čo najviac ľudí. Kolegyňa, správna povaha pre takéto účely, to vedela zariadiť aj bez priameho požiadania. Hlavne aby sa to dozvedeli spolupracovníci eštebé v podniku a mohli podať správu o tom, že ich počínanie je predmetom verejného záujmu. Škandále bolo to, čoho sa eštebáci báli. Aj s námestníkom som mal veľmi krátky rozhovor na túto tému. Môj odkaz pre neho bol jednoznačný. Nerád škandalizujem, ale eštebáci nech mi viac na oči nechodia. Nech hľadá spôsob, ako to zariadiť.

To už bolo rok-dva pred pádom moci Štátnej bezpečnosti, ktorý priniesol november 1989 a neodvrátiteľnosť zmien už bolo cítiť v ovzduší. Eštebáci sa mi už viac na oči neodvážili. A keď som ich náhodou na ulici stretol, odvrátili hlavu, zmenili smer a zrýchlili krok v snahe zmiznúť mi čo najskôr z dohľadu. Pokakaná československá kontrarozviedka.

Pokračovanie

 http://vratny.blog.sme.sk/c/285670/Nepriatelska-osoba-39-Trampoty-s-Vincom-2.html

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.


Už ste čítali?