Pritrafila sa mi svadba v neďalekej dedine

Autor: Štefan Vrátny | 17.1.2012 o 7:30 | (upravené 17.1.2012 o 7:43) Karma článku: 9,10 | Prečítané:  1395x

„Samozrejme, prídem tlmočiť, len mi zariaďte, prosím, na Obecnom úrade, aby mi zaslali internetom prejavy, ktoré na svadbe odznejú. Mám skúsenosti aj so starostami, ktorí sa snažia byť veľmi poetickí a to sa ťažko tlmočí bez prípravy." Tak som reagoval na telefonickú výzvu nevesty úzkostlivo dbajúcej na to, aby všetko prebehlo v poriadku.

Prísľub som dostal, dačo aj prišlo, hlavne tá časť, ktorá je úradne stanovená a stále sa opakuje, len príhovor, kde starostovia nechávajú občas voľný priebeh fantázii, mi ešte chýbal. A tak som sa ozval zase ráno, tri hodiny pred obradom. Príhovor došiel obratom a veru som mal správny ciťák. No pretlmočte, len tak, z voleja, tieto verše mne neznámeho autora:

Sú dni, ktoré nikdy neuplynú,

Ale pretrvávajú veky vekov,

A ako hviezdy žiaria šťastne na nebesiach,

A svetlo trúsia na každú rodiacu sa jar.

Ach veľký deň, ach krásny deň

Buď vždy požehnaný

Prines nové svetlo, nový svet a novú pieseň.

Alebo

Kto v nebi Ti už bol prisúdený.

Váž si ho, a nepusť jeho ruku,

A keď sa uskutočnia všetky Tvoje sny,

Nezabudni a buď verný o dušu.

 Na Obecný úrad som sa dostavil hodne v predstihu, jeden nikdy nevie. Ohlásil som sa matrikárke, aby nemala starosti, či vôbec dôjdem.

„Idem sa trochu poprechádzať po dedine."

„Však môžete sa usadiť aj u nás. Miesta je tu dosť. Aj kávu vám dáme," ponúkla sa mi matrikárka.

„Viete, ja okolo vás prechádzam často, ale ešte nikdy som sa tu nepristavil. Som tu vlastne po prvýkrát. Chcem mať pocit, že som v dedine konečne aj bol. Čo stojí u vás za návštevu? Máte tu Eifellovku, sochu Slobody alebo Big Ben?" to som myslel možno aj s trochou irónie a otázka mi mimovoľne vyšla z úst. Ale matrikárka to viditeľne brala ako vtip, nemusel som sa uderiť po hube. ‚Ďakujem,' pomyslel som si. Hlavne, že vedela o čom je reč. Aj v tom som ju podcenil, keď som zapochyboval.

„To by ste museli do Paríža, New Yorku alebo Londýna. U nás máme akurát kostol s vežou."

„Dobre, a čo krčma. Je pri kostole?" uzemnil som svoje očakávania na slovenský spôsob.

„Samozrejme a máme aj espresso tri domy od nás a ďalšiu krčmu opačným smerom."

Vybral som si espresso. Skutočne iba tri domy od Obecného úradu. Slušne zariadené, káva za neuveriteľných tridsať centov a Tatranka za štyridsaťpäť. A k tomu som ešte našiel dva centy pod stolom, kde som sa usadil. Tie som pridal k prepitnému. Môžu tu mať aj častejšie medzinárodné svadby. Tých niekoľko strán ďalšej poviedky Gorkého mi tiež padlo dobre. Keď sa znovu oteplí, musím sem aj na bicykli.

Svadobčania na Obecný úrad prišli pred mnou. Medzinárodná svadba ako remeň. Nevesta s nemeckým priezviskom, ale slovanským výzorom, hlásiaca sa, podľa bydliska na Žitnom Ostrove, možno k maďarskej národnosti, hoci podľa krstného mena, Martinka, mohla byť aj Slovenka. Máličko silná fešandula výrazne vyčnievala pri svojom štíhlučkom budúcom manželovi, počernom, možno trochu nervóznom mládencovi z Maurícia, kvôli ktorému som tu bol a o ktorom som sa nevedel rozhodnúť, či je fešák. U žien to viem odhadnúť jednoznačnejšie. Zato tá cupotajúca dvoj-trojročná dievčina pri nich, s pleťou kdesi medzi oboma, nepochybne raz pôjde na súťaž krásy.

Ozrejmili sme si úlohy s matrikárkou a starostkou.

„Vy ste mi nejako povedomí. Ja vás odniekadiaľ poznám," zadívala sa na mňa starostka.

„Nuž, neďaleko odtiaľto bývam a mohli ste ma ešte vidieť, ale nanajvýš ako tlmočníka pri nejakej príležitosti." Zato viem, že si ma ľudia občas mýlia s jedným politicky dosť angažovaným pánom, s ktorým ja nič nemám. Ani sa s ním osobne nepoznám.

„Hovoríte aj po maďarsky?" bola povinná otázka pani starostky, keď už bývam na Žitnom Ostrove.

„Egy kicsit - trošku," si zdvorilosť tuším vyžaduje v takejto situácii.

„Aj ste sa tu narodili?"

„No narodil som sa na Západnom Slovensku, ale detstvo, junošstvo a veľkú časť dospelosti som prežil v troch mestách na Východnom Slovensku. Tu som sa prisťahoval len pred desiatimi rokmi," vysvetľoval som aspoň skratkovo svoju životnú odyseu.

To už sme si s pani starostkou nestihli rozobrať. Bol čas sa odobrať do svadobnej siene.

Všetko dopadlo štandardne. Vrátane svadobného pochodu Mendelsohna na úvod a nemotorných bozkov na záver. A ten môj preklad básničiek, ktovie či dokázal niekto oceniť.

„No kde je ten Maurícius," bola prvá otázka starostky po skončení obradu, keď sme sa utiahli do kancelárie. „A kto vie, kde sa rozhodnú bývať?"

„Tak Maurícius je kdesi v Indickom oceáne, trochu na východ od Madagaskaru," mohol som sa blysnúť, lebo pred odchodom z domu, som si nalistoval príslušnú stranu Wikipedie. Dovtedy som vedel iba o Mauríciu v modrom vydaní, jednej z najznámejších poštových známok. „A či budú bývať tu alebo tam, ktovie. Od novembra by som nedbal bývať na Mauríciu, ale od jari je pekne aj u nás."

Ešte povinné štrngnutie so šampanským a fotenie na dvore Obecného úradu a už som utekal domov. Dostalo sa mi telefonátu, že ma doma čaká práca, ktorú treba odoslať ešte toho istého dňa.

No nie je ten zglobalizovaný život zaujímavý a krásny?

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.


Už ste čítali?