O Beethovenovi, Lúčnici, Štefanovi Nosáľovi a nesmrteľnosti

Autor: Štefan Vrátny | 25.1.2012 o 13:54 | Karma článku: 8,10 | Prečítané:  1153x

Vybral som sa do spriaznenej kancelárie na kus reči. Tohto roku som tam ešte nebol, patrilo sa. Odzneli želania všetkého najlepšieho do rozbehnutého roku, poznámky o počasí, povzdych nad vývojom hospodárskej a politickej situácie a že by sa patrilo, aby pre nás, živnostníkov, svitlo na lepšie časy. Ale našiel sa priestor aj na príjemnejšie úvahy.

Lucnica-.jpg„Večer chcem niekam na kultúru. Istropolis dáva Lúčnicu. Rád by som ju videl, len lístky sú už asi vypredané. Tak som to nejako včera večer vyčítal z internetu. Pôjdem aj tak. Však možno niekto lístok vráti. Nebolo by to prvýkrát, čo by som sa dostal na beznádejne vypredané predstavenie."

„Veru na Lúčnicu by som aj šla," vraví mi navštívená konateľka.

Hneď aj obvolala telefonicky pokladňu, aby dostala potvrdené, že lístky sú skutočne vypredané.

„A ako to chcete zariadiť? To budete obehávať medzi ľuďmi a pýtať sa, či nemajú lístky? Nie je to hlúpe?" opýtala sa ma nechápavo.

„Však príďte. To šaškovanie vo foyeri budem robiť ja, vy si niekde v kútiku vyčkáte a ak sa dielo nevydarí, pôjdeme si niekam posedieť."

Večer pred predstavením to dopadlo tak, že nik z oslovených zvyšné lístky nemal, aj usporiadatelia a šatnárky bezmocne krčili plecami a nakoniec sme sa tesne pred predstavením, s veľkorysým kývnutím dobrej duše s vplyvom na správnom mieste, predsa len prešmykli krajným vchodom do predných radov, kde bolo niekoľko miest voľných. Nech už sa to stalo z akéhokoľvek nedopatrenia. Tie miesta zostali voľné až do konca predstavenia a pritom pred dverami stálo viacero ľudí, ktorí sa podobne ako my, chceli dostať dovnútra. Azda ich nechali sedieť na schodoch. To mimochodom uvádzači ponúkali aj nám, a dopadli sme lepšie. Dokonca lepšie, ako mnohí tí, čo si lístky kupovali už v novembri. Aj polohou, aj tým, že sme miesta získali zadarmo.

„Mám nový mobil a ešte na ňom neviem vypnúť zvonenie," vraví mi spoločníčka pár sekúnd pred začiatkom.

Skúsil som, či nepomôžem, nedokázal som.

„Tak ho držte poruke, nech ho nemusíte hľadať, ak by náhodou počas predstavenia začal zvoniť. Zapamätali by si nás a viac by nás takto dovnútra nepustili."

Trapas by to bol, ale či by si nás zapamätali, to sotva. Okrem toho do Istropolisu chodievam zriedkavo. Tuším odsúdeniahodná nevšímavosť.

Predstavenie bežalo takmer dve hodiny v jednom kuse. Spomenul som si na vystúpenie Lúčnice Royal.Albert.Hall.London-.jpgv Londýne z leta 1975. Tiež beznádejne vypredané, lenže vtedy som sa dovnútra nedostal. U usporiadateľov nezabralo ani moje presvedčovanie, že som súkmeňovcom členov súboru. Neviem, či tam bol jubilant, Štefan Nosáľ, choreograf a umelecký vedúci súboru, ktorý práve v deň bratislavského predstavenia slávil 85. narodeniny. On azda aj. Zato z ostatných účinkujúcich v Londýne tentoraz už na javisku určite nik netancoval. Aj oni sa medzičasom dostali na rozhranie seniorstva. A tí dnešní tanečníci a speváci vtedy ešte ani na svete neboli.

Na záver sme sa so spoločníčkou zhodli, že vďaka našej improvizácii sme mali mimoriadne hodnotný zážitok.

„Predstavte si, že sme sa rozhodli len o štvrtej."

„No, a na predstavenie, ktoré už v decembri malo vypredané."

 „Zaujímavé. Ja som odjakživa chodieval na kultúru takto nejako," začal som, keď sme sa trochu uvoľnili z návalu ľudí náhliacich sa na nočné Trnavské mýto. „A nie bárjakú. Carnegie Hall v New Yorku, Bunka Kaikan v Tókiu, Albert Hall v Londýne, stále som prichádzal na poslednú chvíľu, stále naháňal nejaký lacný študentský lístok a nakoniec som stále dostal dobré miesto. Ako dnes. A to sme v tej druhej rade sedeli zadarmo."

Diskusia sa zvrtla na zážitok s Lúčnicou.

„Vtedy v Londýne práve dávali jeden týždeň deň čo deň Beethovenove symfónie. Možno z príležitosti jeho dvestopiatych narodením. Po dve na každý večer a tú Deviatu v piatok skombinovali s nejakou overtúrou a ešte čímsi. V podaní Londýnskej filharmónie. Nepamätám už, kto to dirigoval, ale určite svetová špička. Podaním i prostredím. Však londýnska Royal Albert Hall je svetový pojem. Je sama o sebe métou, vyššej méty v našom koncertnom svete, ani v okolitých galaxiách azda ani niet. Šiel som teda deň čo deň na Beethovena, ale po strede už so zaťatými zubami. Aj Beethovena sa dá prejesť. Vo štvrtok by mi už lepšie padla Lúčnica."

Veru ak sa Lúčnica vyskytne zas, určite na ňu pôjdem. Nedá sa zunovať. Hádam aj deväťdesiatiny pána Nosáľa pôjdem takto osláviť, to si ešte trúfam, jeho stotiny už sotva. Človek je tvor pominuteľný. Len Beethoven, Lúčnica a jej choreograf a umelecký vedúci, Štefan Nosáľ, dostali od bohov do vienka dar nesmrteľnosti.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Firmy nutne potrebujú ľudí, z Ukrajiny im ich vláda dovoliť nechce

Na jar minister práce Ján Richter hovoril o možnosti vpustiť na náš pracovný trh ľudí z tretích krajín v odvetviach, v ktorých to bude potrebné.

EKONOMIKA

Právnici, ktorí radili pri predaji Eurovey a príchode Číňanov

Právnické firmy pre SME a The Slovak Spectator ukázali top obchody, pri ktorých radili.

ŠPORT

Za Slovanom stále cítiť pachuť vytunelovaných harvardov

Medzi majiteľmi je dodnes firma zapletená do tunelovania harvardských fondov.


Už ste čítali?