Hájnikova dcéra I

Autor: Štefan Vrátny | 8.2.2012 o 6:16 | (upravené 10.3.2012 o 11:24) Karma článku: 10,12 | Prečítané:  1134x

„Deň, kedy sme sa presťahovali do hájovne na samote, si pamätám veľmi presne. Teda jeho dátum, lebo sa zhoduje s mojimi druhými narodeninami, 18. decembra 1934. Samotné okolnosti, ktoré nás sprevádzali, mi už samozrejme unikli. Na to som bola príliš malá, aby som si všetko zapamätala."

Eva-I.jpgTakto nejako začala svoje rozprávanie moja sestra o živote našej rodiny prv, ako som sa do nej včlenil ja.

„Otec dostal prácu lesníka na majetkoch československého politika a neskôr aj ministra vlády Slovenského štátu. Najprv sme bývali v starej hájovni pri potoku, ktorú nám niekoľkokrát počas dažďov, či za jarného topenia snehov zaplavilo a tak otec si začal hľadať prácu inde. Keď to však pán zamestnávateľ počul, nechal si ho zavolať.

„Vás nedovolím len tak odísť. Vaše bývanie musíme riešiť," povedal mu.

Asi si otca ako hájnika vážil, však otec svojej práci rozumel a robil ju svedomite, dokonca aj známu lesnícku školu v Liptovskom Hrádku ukončil, a to bolo odporúčanie samo o sebe. A tak si otec mohol postaviť novú hájovňu, väčšiu, jednoposchodovú, na svahu nad starou hájovňou, kde jej zaplavovanie nehrozilo.

Na túto druhú hájovňu, som si už zachovala mnoho spomienok. Raz nás prišiel ktosi navštíviť. Alebo možno iba náhodou šiel okolo a zabúchal na dvere. Bola som vtedy doma sama, otec bol v práci, mama šla čosi vybavovať do dediny a mala som prísne zakázané otvárať komukoľvek.

„Kým sa nevrátim, nikoho nesmieš vpustiť, bez ohľadu na to, či by to bol princ alebo zbojník."

Tak mi to mama nakázala a podľa toho som konala. Dnu som ho samozrejme nepustila, ale zvedavá som bola. Vybehla som na poschodie, aby som si prišelca mohla pozrieť z bezpečnej výšky. Princ to nebol, lebo toho som si v predstavách spájala s brokátovými šatami, a také návštevník nemal. Preto sa v mojich očiach stal tou druhou možnou alternatívou, ktorú mi mama pri varovaní uviedla - zbojník. O tom som síce tiež nemala predstavy, ako by mal vyzerať, práve tak, ako mi vtedy ešte nič nehovoril pojem ‚brokát,' ale princ by mal bezpodmienečne byť čosi jagavé, ba až oslnivé a muž pod oknom sa ničím podobným nevyznačoval. A keď sa nedostal dnu, tak ma aspoň požiadal o vodu.

„A ty ma nepoznáš, Evička?" opýtal sa ma niekoľkokrát, ale ja som ho nepoznala. Zato vodu som mu podala. Vo vedierku, s ktorým som sa hrávala v piesku. To som pevne priviazala na dlhý motúz a spúšťala som mu naplnené vodou z okna na poschodí.

„Aspoň si mi vedierko umyla?" opýtal sa, a keď som mu prikývla, dychtivo sa napil. Aj koláč som mu zabalila do papiera a poslala dole vedrom potom, ako ma o to požiadal. Lebo veď u nás bolo stále čo jesť, to ľudia z dediny vedeli a často sa pri nás zastavovali, ako že na kus reči, ale bez obeda nikdy neodišli. Hájnici, ako náš otec, neboli bohatí, ale ani nikdy nehladovali a to bola ešte aj v tých dobách veľká vec. Možno aj preto muž prišiel, dúfajúc že nájde doma mamu a dostane sa mu od nej poriadneho jedla.

Napríklad taký hájnik, Mikuš sa volal, bol slobodný, žil sám a nemal mu kto variť. Ten si začas navykol ku nám chodiť takmer každý deň okolo obeda a samozrejme sa mu obed aj ušiel. A potom stále pochvaľoval pani ‚jágerenku', teda mamu, aká to je dobrá kuchárka.

Toho ‚zbojníka', ktorý stál pod našim oknom a na ktorého som sa skúmavo dívala, som ale nepoznala. Ktohovie, či to nebola práve chuť na obed, ktorý ho k nám priviedol a neprítomnosť pani jágerenky ho zaskočila.

Hajovna-.jpg

Ale aj nás ľudia hocikedy pozývali na obed, keď sme sa z horárne vybrali čosi vybavovať do dediny. To už bol vtedy taký zvyk. Raz sme sa pristavili u maminých známych, gazdiná práve miesila cesto, aj nám navrhla, aby sme sa chvíľu zdržali, kým nebudú usmažené prvé šišky. Veru by sme aj zostali. Mňa lákala vidina šišiek a mamu azda tiež, len nakoniec nás znechutili záľahy múch, ktoré si z ničoho nič posadali na kysnúce cesto. Maštale boli vtedy na každom dvore, i hnojovka, i močovka, a to bolo v lete tým najúžasnejším semeniskom pre mušiská. Mne sa cesto zakryté muchami nepozdávalo, som na také čosi citlivá, a veru mama tiež. Rýchlo vymyslela výhovorku.

„Musíme domov. Otec sa čoskoro vráti z práce. Treba pripraviť jesť," povedala a tak sme sa po chvíle otáľania od šišiek vzdialili. A mama sa mi páčila, ako sa vymotala z pozvania k obedu, ktorý by nám kvôli tým muchám určite nechutil.

Zato na mamine šišky rada spomínam. Mne sa veru nikdy také nevydaria. Ani tie dnešné. Azda mi chýba prax. Čo človek robí zriedka, to sa mu ťažko bude dariť.

Keď už sa bavíme o šiškách, ešte jeden príbeh. Raz za nami do hájovne prišla mamina známa, jednoduchá vidiecka ženička, posedela si na kus reči, mama práve smažila šišky a pred návštevníčku predložila celú misu dobrôt. Bez chvíle otáľania to samozrejme nešlo, ba v tých dobách patrilo k dobrej výchove slovenského vidieka, odpovedať na niekoľkonásobné ponúkanie niekoľkonásobným nie, aby hosť nevyzeral ako nenásytník a pažravec, ale keď návštevníčka odchádzala, zrazu si zmyslela, že si veru dá povedať a to dôkladne. Chytila misu a celý jej obsah si vysypala do zdvihnutej zástery. Tak aj hneď odišla. Mama jej na to nič nepovedala. Vtedy bola chudoba a možno žena bežala so šiškami domov nakŕmiť deti.

Kyselka-.jpg

Ešte jedna príhoda s mamou. To som sa dozvedela z rozprávania otca. Mama bola doma, ja som bola v škole, keď do hájovne došiel muž, nie veľmi dobrý človek to bol, a začal mamu naháňať. Však čo len môže taký neusporiadaný chlap len chcieť. Našťastie otec bol neďaleko a keď počul mamin krik, pribehol a muža poriadne zmlátil. Aj žandárom ho udal a bolo z toho vyšetrovanie. Muž odtajil, že v hájovni vôbec bol a tak ho otec pred žandármi vyzval, aby si vyzliekol košeľu. Červené pruhy na chrbte po otcovej bitke ho nakoniec usvedčili.

Vtedy boli ľudia priateľskejší a súdržnejší, než teraz. Televízory neboli a keď ľudia mali dlhú chvíľu, tak saKastiel-I.jpg jednoducho navštevovali. A my, deti, sme po večeroch nacvičovali divadlo. To sme potom po okolitých dedinách hrávali. Mne sa zvyčajne ušla úloha nejakej školáčky, lebo na to som sa už vzhľadom na vek hodila najlepšie. Ale chcela som viac. Ako napríklad najkrajšie dievča školy, ktorá bola v najvyššom ročníku. Irena Lehocká sa volala, tej sa vždy ušla úloha nejakej milenky. A závideli sme jej fešáka, ktorý sa jej v takýchto úlohách ušiel. On sa volal Minárik, tuším Jožo, ak sa dobre pamätám, tiež známy ako futbalista. Toho všetci prezývali ‚štramák' a asi mu také meno aj sedelo. No ale na milostnicu som ešte nedorástla. Také úlohy ma obchádzali.

Aj peniaze sme za svoje ochotnícke predstavenia zarobili. Tie sa vyberali ako vstupné, občas sa nám ušli aj darčeky ako maľované vajíčka, jabĺčka, ale peniaze nás potešili najviac. Aj keď sme ich potom my, herci, nikdy nevideli. Všetky išli na zakúpenie kulís a látok na kostýmy. Pre nás najdôležitejšie bolo, že sme mali úspech. Celá dedina sa na nás chodila dívať. A nám sa to samozrejme rátalo. To bolo na divadle najkrajšie.

Na Mikuláša v kaštieli vo vstupnej hale postavili stromček a všetky deti z dediny boli pozvané. Dostali samozrejme koláče, nuž a nakoniec veru aj rôzne darčeky, hlavne pletené rukavice, čiapky, šále, ktoré slúžky po večeroch počas celého roka plietli spolu s pani grófkou. Vtedy sme si to aj všetci vedeli oceniť. Neviem, či si dnešné deti vážia Vianoce, keď sú obdarúvané vlastne po celý rok a veru nie jednoduchými vecami, ako to bývalo zvykom kedysi. Nuž určite aj dnešné deti budú raz spomínať na svoju mladosť, aj Vianoce, ale kvôli čomusi inému než my.

Ešte ma napadlo, ako to bolo, keď sa narodilo v niektorej rodine dieťa. Celá dedina o tom ihneď vedela a chodila decko obdivovať. Ešte aj kravu mu na majeri načas vyčlenili. Tú najzdravšiu, s najlepším mliekom. A kým decko nepodrástlo, pilo mlieko len od tej kravy."

 

Nadväzujúci článok: http://vratny.blog.sme.sk/c/292664/Nepriatelska-osoba-41-Hajnikova-dcera-II.html

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.


Už ste čítali?