Indické zápisky (2)

Autor: Štefan Vrátny | 14.2.2012 o 9:11 | Karma článku: 7,63 | Prečítané:  862x

Bol november, dosť chladno, hlavne v noci, avšak sucho a teda za prvých sedem dní v Indii ma netrápil pot a celkom úspešne sa mi darilo potláčať potrebu poriadne sa umyť či osprchovať. Prachu a špiny bolo všade síce nadostač, zdá sa však, že na to už bol každý zvyknutý. Prach sa vznášal nad zemou ako hnedastý opar a večer, hlavne tam, kde sa svietilo sviečkami či petrolejovými lampami, prach vo vzduchu zaujímavo približoval horizont.

013-Delhi.Purana.Quila-.jpg

Dakedy som si pripadal, ako keby som potreboval okuliare na diaľku, keď som videl predmety ani nie tak vzdialené, ako sa mi rozplývali pred očami. A pritom som vtedy ešte žiadne okuliare nepotreboval. Vtedy 014-Delhi.Purana.Quila-I.jpgsom si začal oceňovať svoj zvyk, ktorý som prevzal z indickej jogy pred mnohými rokmi, premývať si nos slanou vodou ráno aj večer, ako súčasť dennej hygieny za každých podmienok, nech už boli akokoľvek obmedzené. Síce okolo mňa sa pohybovali kopce Európanov, ktorí takýmto zvykom nehodlovali a Áziu prežili, ale hovoril som si, že aspoň čosi robím pre seba naviac.

Na druhej strane rieky Yamuna pretekajúcej cez hlavné mesto som bol na pietne upravených miestach kremácie bývalých predsedov vlády Indie, Nehruho a Gándhiho. Tiež som bol v múzeu toho prvého. Hlavne na Gándhiho boli Indovia veľmi hrdí, mal som jeho osobnosť i hnutie slušne naštudované a niekoľkokrát som sa blysol, keď som v rozhovore prišiel s podrobnosťou o ich národnom hrdinovi. „Vidíte," vravel mi jeden, „a Nobelova cena mieru sa mu neušla. Pritom nik si ju nezaslúžil tak, ako on. Nórsky parlament ju udeľuje a Gándhi musel bokom. Nóri si nechceli pohnevať Britov uznaním muža, ktorý im rozbíjal impérium..."

V Delhi majú ešte dve pevnosti, Kotla Ferozshah a Purana Quila (Stará pevnosť). Je tam i množstvo hrobiek, z ktorých sa mi obzvlášť páčila hrobka cisára menom Humajúna, ktorý v roku 1556, ako 26 ročný umrel vraj na následky zranenia utŕženého potom, ako sa šmykol na schodoch svojho paláca. Tiež žil v raji a tak dopadol. V neďalekom mauzóleu je aj pochovaný.

Nové Delhi má známu „Bránu Indie," víťazný oblúk postavený na počesť 70 tisíc indických vojakov padlých v Prvej svetovej vojne. Od nej na západ sa tiahne Rajpath, teda Kráľovská cesta 300 metrov široká, na ktorej sa konajú sprievody počas osláv štátnych sviatkov. Na jej druhom konci je parlament a sídlo indickej vlády. Pôvodne komplex začali stavať Briti a mal byť sídlom britského miestokráľa v Indii, keď po roku 1858 prevzala správu nad Indiou vláda Veľkej Británie od súkromnej koristníckej spoločnosti East India Company, teda Východoindickej spoločnosti, sídliacej v Kalkate. Jeden štátny úradník ma tam videl postávajúceho a pozval ma na čaj, keksy a kus reči. Tam padla tá poznámka o Gándhim a ako sa mu neušla Nobelova cena mieru. Viac som si, žiaľ, z rozhovoru nepoznačil.

016.Delhi.Hrobka.Humayun-.jpg

Často som jedával v ľudovom bufete „India Coffee House" na Connaught Place blízo ubytovne, kde mi hygienické podmienky pripadali najprv nie najlepšie, ale potom, ako som si postupne začal rozširovať indickéh skúsenosti, som sa utešoval, že ani najhoršie nie sú. Jedno jedlo nikdy nevyšlo na viac ako 2,30 rupií (pričom 1$ = 8 rupií). Ani v lepších reštauráciách by ma jedlo nevyšlo viac ako 10 rupií, avšak som sa prispôsoboval okoliu a jedol som ako mnoho iných cestovateľov z Európy, ktorých som v tejto časti mesta nachádzal na každom kroku. Lepším reštauráciám som sa jednoducho vyhýbal. Dlhšie mi vydržia peniaze, hovoril som si a to bol argument, ktorý u mňa vždy zabral. Mal som obdobie života, keď ma bavilo nechať sa unášať okolnosťami, len tak, zo dňa na deň, a práca si predsa len vyžaduje nejaké plánovanie. O to som nestál.

017-Delhi.Ferozshah.Kotla-.jpg

Raz som si dal zmrzlinu, ale stratil som na ňu chuť, ako som pred dverami zbadal zle upravenú mladú ženu s dieťaťom čakajúc, že si od mňa niečo vyžobre. Lenže nebola ani z ďaleka jediná a nedalo sa pomôcť všetkým, čo by sa okolo mňa zhŕkli, keby som preukázal trochu dobrej vôle. Hrošia koža bola pre návštevníka nevyhnutnosťou. Tu nešlo iba o ututlanie svedomia, ale aj o ochranu fyzickej bezpečnosti, lebo vraj našli sa dobré duše, ktoré potom, ako dali niekomu bakšiš, boli napadnuté do omdlenia tými, na ktorých sa už neušlo.

018-Delhi.Rajpath-.jpg

Nenašiel som hongkongské rikše ťahané ľuďmi, známe azda ešte z čias Britského impéria a občas som sa nechával zaviesť pre mňa prijateľnejším skútrom premeneným na taxík. Autobusy sú samozrejme najlacnejšie, hoci i tak vyzerajú. Ani tým som sa nevyhýbal, lenže nie vždy som sa v nich dokázal zorientovať. Vyznať sa v ich cestovnom poriadku a trasách by si vyžadovalo podstatne dlhší pobyt.

019-Delhi.Rajpath-.jpg

Trochu času som strávil návštevami veľvyslanectiev. Šlo mi o to zistiť si, či moje cestovné doklady a zámery boli zlučiteľné s politickými systémami štátov medzi Indiou a Európou. Vtedy, ako aj teraz, sa niektoré ázijské štáty medzi sebou neráčili a prechádzať ich hranicami len tak, ako turista, nie vždy šlo. Nakoniec sa riešenie ustálilo s tým, že ak si zvolím správnu trasu, do Európy by som sa mal dostať po zemskom povrchu bez problémov.

020-Delhi.Rajpath-I.jpgTiež som sa bol podívať na Jawaharlal Nehru University, aby som si zistil, ako sa tam študuje. Posielali ma opäť z oddelenia na oddelenie, aby som sa nakoniec dozvedel to, čo som vedel i bez nich. Univerzitné prostredie ma vždycky lákalo, aj keď som sa už do neho nikdy nevrátil. V socialistickej vlasti som musel čeliť mravnostným, rozumej politickým, prekážkam a potom, keď už azda aj tieto padli, som si uvedomil, že robiť v školstve nemusí byť žiadna výhra. Turisti, ktorí sa do Indie vyberali s cestovnými kanceláriami, sa zaujímali predovšetkým o pamiatky a šlo im o to, aby v hotelovom ubytovaní a stravovaní všetko klapalo. India bola aj o čomsi inom a možno práve takéto vybavovačky ma k nej priblížili viac.

Byrokracia bola silne zakorenená. V hoteli registrovali platenie nocľažného v štyroch rôznych zošitoch a pri nakupovaní študentského železničného lístka som musel navštíviť dva rôzne úrady. V jednom z nich, na stanici, som musel k trom rôznym prepážkam, nepočítajúc niektoré ďalšie, ku ktorým som sa dostal omylom. V tom zmätku sa samozrejme často mýlili, hlavne pri vydávaní peňazí, hoci z pravidla v prospech seba.

Vraj takúto deľbu práce zdedili Indovia ešte z čias Britského impéria. Vtedy pripadalo v Indii na jedného Brita, resp. jeho rodinu šesť indických sluhov. Boli to kuchár, potom bér, odvodené z anglického „to bear", teda nosiť na stôl, džag, teda nočný strážca, záhradník, svíper, teda upratovač, a nakoniec práč. Medzi nimi sa deľba práce prísne rešpektovala. Keď napríklad bérovi pri prestieraní padlo niečo na zem, nezdvihol to on, ale s plnou dôstojnosťou vyzval svípera, teda upratovača, aby vec zariadil. Táto prax bola z časti vyvolaná kastovníctvom, ale aj snahou Indov nebrať si jeden druhému prácu, od ktorej záviseli ich rodiny. Premietlo sa to aj do administratívy, kde každá vec musela prejsť prísne určeným počtom stolom.

Príbeh a diapozitívy sú z novembra 1974

Súvisiaci článok: http://vratny.blog.sme.sk/c/287813/Indicke-zapisky-1.html

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.


Už ste čítali?