„Cítim sa tu ako pod Tatrami. Tam sú tie vysoké kopce a pod nimi vidím paneláky. Ako v Poprade," okomentoval som výhľad z uháňajúceho auta.
Bola to nadsádzka, Tatry sú u nás vyššie a krajšie, a to, čo som označil ako paneláky, boli mnohopodlažné bytovky a biznis centrá v Downtown Vancouveru, architektonicky určite lepšie zvládnuté, než socialistické paneláky, hoci aj tu by som radšej býval v nízkopodlažnej tehlovej bytovke. Takých sme v meste nachádzali tiež veľa.
„Predstavte si, že vo Vancouveri, v jeho centrálnej časti, je zo všetkých miest sveta najväčšia koncentrácia obyvateľstva na meter štvorcový," komentovala výhľad Evička.
Potom nasledovala diskusia o tom, či to nie je New York, Tokio, či čínske mestá, ale nakoniec sme sa zhodli, že by to mohol byť Vancouver, lebo mrakodrapy Manhattanu v New Yorku, a pravdepodobne aj inde, slúžia predovšetkým ako biznis centrá a tuto sa jedná predsa len z veľkej časti o obytné vežiaky. To počet rezidentov zvyšuje.
Ubytoval som sa v hoteli, v strede mesta, vybalil a šiel k Evičke. Býva na dvadsiatom siedmom poschodí jedného z vežiakov v strede mesta. Do bytu sme sa viezli výťahom, dosť priestranným a po stenách pokrytým vatovaným závesom.
„Vidíte, asi sa niekto sťahuje. To vtedy dávajú tieto závesy na steny. Aby sa nábytkom nepoškodili."
Spomenul som si, ako som sa ja sťahoval do prvého môjho bytíka na Slovensku, kde sa na moje ôsme poschodie všetko vynášalo po schodoch. Výťah odstavili, aby ho nik pri sťahovaní nepoškodil. Kanadské riešenie je voči obyvateľom ústretovejšie. Aj výťahov tu bolo viac, jeden z nich priestrannejší práve pre účely sťahovania. Možno v nových bytovkách sa aj u nás s tým počíta.
Tuším hovorila, že byt ju stojí štyristopäťdesiat tisíc dolárov a že ho ešte spláca, hoci si už objednala väčšie bývanie v inom vežiaku, ktorý je práve neďaleko rozostavený. Výhľad z jej bytu na mesto a záliv bol skutočne skvostný a ani sa nečudujem, že zaň toľko platí. Lebo ako som sa už naučil, u ceny bývania sa predovšetkým ráta ‚location', teda poloha.
„Veru sú aj vnútorným vybavením ako naše paneláky. Ešte ani veľkosťou sa od nich veľmi nelíšia. Len zvyčajne majú viac vbudovaných skríň. Ale ani tu neboli architekti nápadití."
Mala pripraveného moriaka, typickú to pochúťku obyvateľov Severnej Ameriky v deň vďakyvzdania.
„Moriaky tu žili nadivoko. Zachránili od hladu prvých prisťahovalcov do Ameriky, preto je moriak taký symbolický v tento deň."
Naše pomenovanie ‚moriak' vraj má do činenia s jeho pôvodom zo zámoria. Americké pomenovanie ‚Turkey' je vraj odvodené s pomýleného názoru prvousadlíkov v Novej Zemi. Pripomínal im perličku, ktorá ma v anglickom názve Turecko - Turkey, lebo vraj do Európy sa dostala cez túto krajinu.
A potom už nasledovala diskusia o všetkom možnom, o pomeroch na Slovensku a pomeroch tunajších Slovákov. Príliš veľa naraz, aby som si to zapamätal. Radšej som to mal nahrávať a teraz by som mal o čom písať.
Evička spomenula, že mala štyri tetky, dedove sesternice, ktoré sa ešte ako deti kedysi pred vojnou vysťahovali do Ameriky.
„Volali sme ich Hanča, Marča, Terča, Borča, a tak sa mi zafixovali v pamäti. Vždy keď sme o nich hovorili, z nás vyhŕklo takéto hromadné pomenovanie. Raz nás jedna z nich navštívila. Bolo to už po revolúcii a v Londýne nakúpila toaletný papier a čokolády pre nás, aké tam boli bežné: marsky, snickersky, bountky, crispies..."
Ešte nejaké cukrovinky spomenula, len momentálne ma nenapadajú.
„No a keď priletela do Košíc, celá rozčúlená začala na seba nadávať: ‚A ja taka šaľena, nakupila vam tote čokolady a vy to šicko mace.' Proste žila v predstavách, ako keby sa u nás od čias jej emigrácie nič nezmenilo. Ale ešte predtým, hneď ako vystúpila z lietadla, v hale letiska, mávala víťazoslávne rukami nad hlavou a na celé hrdlo zvýskla: ‚Chlopci, šak ja tiž Slovenka!' a my sme nevedeli, či sa z nej smiať, alebo sa za ňu hanbiť."
Tiež priniesla na Slovensko, v domnienke, že tu nájde chudobných príbuzných, aj všelijaké kusy oblečenia po mužovi, obnosené kravaty a potom ich potajme dávala Evičke.
„Dzivka, zober to a odhodz, naj še za šebe nehaňbim, že ja take hlupoty z Ameriky vžala."
Pripomenul som, ako som sprevádzal Američanov po Východnom Slovensku pri hľadaní koreňov a ako boli prekvapení, keď videli vybudované dediny a mestá. Lebo veď mnohé rodinné domy na Východnom Slovensku boli často na porovnateľnej úrovni toho, v čom naši teraz už americkí Slováci, bývali v Amerike.
Aj michalovský Tuzex sa dostal do reči, špička socialistického maloobchodu, ako najlepšie zásobovaný Tuzex v Československu, lebo na Východ republiky prichádzalo práve od vysťahovalcov najviac devíz a tie vychradnutý socialistický štát potreboval nejako od obyvateľov vyžmýkať. V Tuzexe sa nakupovalo za devízy: doláre, marky, franky, šilingy, vymenené v banke na tuzexové poukážky. Tie potom boli predmetom čierneho trhu, lebo za ne bolo možné dostať kvalitnejší tovar ináč neprístupný. Hoci len kvalitnejšie žiletky na holenie. To ma momentálne napadlo, ale toho akože exkluzívneho tovaru bolo v Tuzexe viac. Dnes by Tuzex so svojim vtedajším sortimentom nemal šance na prežitie. Hociktorý, hoci len dedinský obchod, je zásobovaný lepšie.
Súvisiaci článok:
http://vratny.blog.sme.sk/c/314026/Babie-leto-vo-Vancouveri.html
