Nepriateľská osoba konečne v Kanade

Autor: Štefan Vrátny | 1.5.2013 o 8:34 | (upravené 2.5.2013 o 10:10) Karma článku: 9,87 | Prečítané:  1219x

Podzemnou dráhou sme sa dostali na stanicu St. Clare v okrajových častiach, ktoré podľa Dávida, sa ešte stále považuje za Downtown Toronto. Dávid je mimochodom môj prvý kontakt, ktorý som získal po odchode z Československa tesne pred sovietskou inváziou z augusta 1968 a zostali sme v styku nepretržite do dnešných dní.

01-Toronto-.jpg

Zo St. Clare sme šli roklinou parku Moore k starej tehelni Don Valley Brickworks. Opustená tehelňa sa teraz dáva do poriadku a má slúžiť ako technická pamiatka kombinovaná s novými kancelárskymi priestormi pre environmentalistické organizácie. Pekná prechádzka, veľmi podobná mnohým miestam na Slovensku, kadiaľ som chodieval na výlety. Až na ten záver, lebo naše technické pamiatky väčšinou chátrajú.

03-Toronto-.jpg

„Kanaďania odkukali slovenskú prírodu a vo zväčšenom podaní ju zreprodukovali," poznamenal som s trochou irónie.

Prírodu Kanaďania majú vlastnú a krásnu, tú neodkukali od nikoho, ale to historické pozadie je u nás predsa len bohatšie. U nás stojí za to zastaviť sa v každej doline. Jedna ponúka jazero ako pozostatok po banskej činnosti, ďalšia dedinku s gotickým kostolom, potom zámky, hrady, dedinskú architektúru i historické technické pamiatky. V tomto Kanada na nás nemá. Ešte tomu všetkému venovať kanadskú starostlivosť.

Pri čaji na slniečku sme sa bavili o všetkom možnom. Spomínal som rôzne zážitky z minulosti aj z prítomnosti.

„Tento plecniak už mám možno aj tridsať rokov. Videl viac z Československa, než azda väčšina občanov Československa..."

Ukázal som na zelený plecniak na stoličke vedľa nás. Už je miestami rozpáraný a obšívaný, aj by si zaslúžil výmenu, len taký ľahký a skladný plecniak neviem zohnať. Vlastne ani nehľadám, keď mám takúto nostalgickú pamiatku.

04-Toronto-.jpg

 „Túto čapicu nosím zásadne do zahraničia. Kvôli tomu, že má vyšitý ten malý štátny znak Slovenska. Mám ju od jednej univerzity. Robil sa u nich medzinárodný audit - hodnotenie kvality univerzity a ja som tlmočil. Asi som obstál dobre, lebo rektor si ma teraz pozýva na konverzačné hodiny angličtiny. Býva vo vedľajšej dedine päť kilometrov od mňa. Najprv som váhal, že to bude veľmi jednoduchá angličtina v štýle ‚toto je stôl,' ‚pohár je na stole', ale ukázalo sa, že vie hovoriť pomerne plynule na rôzne témy vo svojej zjednodušenej angličtine. Má vyše sedemdesiat rokov, je veľmi dynamický a hocikedy, keď nevie zo seba dostať anglickú verziu, povie to po slovensky. Nalieha, že mi to musí povedať. Ja ho nechám a potom pomaly si to zopakujeme po anglicky. Hodne cestoval i cestuje a má bohaté skúsenosti. Veľa sa od neho dozvedám. Mať takých žiakov je samá radosť."

05-Toronto-.jpg

Okolo nás prešli dva svadobné sprievody. Niečím musí byť okolie zrušenej a teraz turisticky obnovovanej tehelne príťažlivé.

„Čo povieš? Môžem si zobrať fotku svadobníkov bez toho, aby som od ich vypýtal povolenie?"

„Radšej sa ich opýtaj. Určite nebudú namietať, ale patrí sa."

Nakoniec som si ich zobral zozadu. Nechcelo sa mi do nich zapárať. Boli vo veľmi dobrej nálade, sústredení na seba. Takto to mali bez vyrušovania. Však si nič nevšimli. Hoci u Dávida som tichý nesúhlas vycítil.

06-Toronto-.jpg

„Ten rektor či kancelár... Ako sa správne hovorí po anglicky?" Použil som anglické slová ‚Rector' a ‚Chancellor'.

„Oboje je v poriadku, rozumiem aj tak, aj tak."

„Takže ten rektor mi veľmi pripomína môjho riaditeľa z Keramických závodov, môjho posledného socialistického zamestnávateľa. Aj svojim výzorom aj povahou. Ten riaditeľ bol taký správny podnikateľský Žid. Vlastne aj mňa prijímal do zamestnania hlavne kvôli jazykom. Jazyky to bola jeho slabosť a ja som ju mal vykompenzovať. Zobral ma na jednu konferenciu do Tatier a dal mi na starosť jedného Japonca a Američana. Na oboch mu záležalo. To bolo za čias hlbokej totality. Jednalo sa o konferenciu o zeolitoch, zaujímavej hornine, a riaditeľ v nej videl ďalšiu možnosť rozvoja podniku. Vieš, čo sú zeolity?"

Dávid zavrtel negatívne hlavou.

„Však nevadí, to pre môj príbeh nie je podstatné. Uviedol som sa asi v očiach riaditeľa dobre, aj ma verejne na akejsi podnikovej porade pochválil, a potom ma chcel zobrať so sebou na podobnú konferenciu do Budapešti."

07-Toronto-.jpg

Porozprával som Dávidovi scénku u riaditeľa v kancelárii, ako mi zadával úlohy na konferenciu, ktorá sa mala konať o týždeň.

‚Rád pôjdem, len nemám cestovné doklady. Mňa nechcú pustiť ani na dvojdňový zájazd s odbormi do susednej Ukrajiny,' pripomenul som zamietnutý výlet z pred niekoľkých rokov ešte od predchádzajúceho zamestnávateľa. Že by sa vzťah eštebákov voči mne medzičasom zmenil, som pochyboval.

‚A čo mali proti tvojej ceste?' opýtal sa riaditeľ.

'Vraj nie je v štátnom záujme.'

08-Toronto-I.jpgVlastne eštebáci sa odvolali na akýsi zákon, ktorý zamietnutie oprávňoval, ak boli obavy, že žiadateľ by mohol zostať v zahraničí, správal sa nehodne socialistického človeka a okrem iného sa uvádzal aj štátny záujem. Mne zo všetkých desiatich či koľkých dôvodov pre zamietnutie, štátny záujem vyznel ako jediný, čo by prichádzal do úvahy pre zamietnutie cesty do Užhorodu. Znelo to absurdne, ale svet, v ktorom sme žili, bol absurdný.

‚Ja ti to vybavím,' povedal riaditeľ a hneď dal asistentovi zavolať Krajskú správu pasov a víz a pred mnou mi vybavoval výjazdnú doložku do Budapešti.

‚Je v štátnom záujme, aby tam šiel,' povedal na záver, zložil telefón a dodiktoval pokyny pre mňa.

„A tak ťa do Budapešti nakoniec predsa len pustili, že?" poznamenal Dávid.

„Figu borovú. Na druhý deň ráno mi zavolal asistent riaditeľa, telefónom, do očí sa mi to hanbil povedať, aj keď on za to nemohol, že veru nikam nepôjdem, že riaditeľ mi povolenie k výjazdu nevybavil. ‚Vás to asi mrzí viac, ako mňa, lebo ja som to očakával,' povedal som vtedy asistentovi a viac som sa vecou nezaoberal."

Ale riaditeľ začal do veci štúrať. On nemal rád, ak mu niekto takto debilne krížil cestu a bol známy ako buldozér pri vybavovaní čohokoľvek, čo si zaumienil. Vtedy došlo k situácii, keď kvôli mne sa komunisti a eštebáci dostali proti sebe. Normálne šli ruka v ruke. Nik so mnou o ničom nehovoril, ale napätie v spýtavých pohľadoch pri náhodných stretnutiach s riaditeľom i námestníkom som cítil, až som si začal myslieť, že by to mohlo vyústiť do môjho vyštvania z republiky. Kolegovia bližšie k riaditeľovi spomínali podráždený rozhovor riaditeľa s krajským náčelníkom eštébé.

‚Ak je špión, tak ho zavrite, ak nie je špión, tak ho neobmedzujte,' kričal do telefónu veľmi rozumný argument, lenže eštebáci mali vlastné predstavy o tom, ako by som mal fungovať a ja sa do ich zvrátených predstáv nie a nie vtesnať. Hrozilo, že ma budú chcieť vyštvať z republiky. Vtedy už mama bola v nebíčku a táto zábrana pred opustením republiky u mňa padla.

02-Toronto-.jpg

A tak som si začal vybavovať emigráciu do Kanady, pri ktorej si mi pomáhal."

Pripomenul som Dávidovi náš pokus vybaviť mi emigráciu a to, ako mi ju kanadské úrady zamietli.

„Ale to už bežala v Rusku gorbačovská perestrojka v plnom prúde, ja som bol presvedčený, že sa skôr či neskôr prevalí aj u nás a aj mne sa bude ľahšie dýchať. Takže nesúril som s odchodom z republiky. Nechcelo sa mi tráviť čas v emigrantských lágroch kdesi v Rakúsku, keby so mnou eštebáci predsa len začali cvičiť, aby sa ma zbavili... Ale nakoniec prišla zmena aj k nám a ja som tu, v Kanade, aj keď nie ako emigrant, ale na návšteve."

09-Toronto-.jpg

Dávid svoju kávu už dopil, nedbal by kráčať ďalej, lenže ja som mal väčší pohár s čajom a tak som historku dokončil.

„Dovtedy som v podniku platil za čudáka, potom si ľudia v mojom okolí začali myslieť, že som pomerne normálny a len pomery okolo mňa sú nenormálne."

Použil som slová ‚weird' za čudáka a ‚reasonably normal' za pomerne normálneho. Eštebákov som prekladal ako KGB, teda sovietsku zaužívanú skratku pre Komitét gosudarstvennoj bezopasnosti.

„Kolegu, s ktorým som sedel, som sa opýtal na názor. Trochu sa ošíval, ale nakoniec z neho vyšlo: ‚Ľudia si ťa vážia, že s nimi nespolupracuješ.' Veľmi mi vtedy jeho slová ulahodili."

10-Toronto-.jpg

„Nedivil by som sa, keby eštebáci o mojom pokuse emigrovať vedeli, len tá časť môjho spisu, bola, žiaľ, zničená. Mne sa na oči viac neukázali. Nepochybujem, že keby som vtedy podal žiadosť o emigráciu, vďačne by mi vyhoveli. Zbavili by sa nepohodlného svedka pre prípad, že by sa perestrojka predsa len prevalila aj u nás. Však azda len takí hlúpi neboli, že by s takouto možnosťou nerátali. A možno náčelník krajskej správy eštébé by z toho mal kádrový postih. Že ma nedokázal udržať na uzde. To by bola moja pomsta, aj keď by jedného chumaja nahradil iný rovnakého razenia..."

Tuším, ani neľutujem, že som do Kanady nakoniec neemigroval. Jeseň je aj u nás krásna, tak načo. A to nehovorím o jari. Tú Kanada nepozná. Tam zima rovno vhupne do leta.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.


Už ste čítali?