Staničný rozhovor na aktuálnu tému

Autor: Štefan Vrátny | 18.6.2013 o 5:27 | Karma článku: 11,66 | Prečítané:  1049x

Do mesta som sa vybral trochu priskoro a po zaparkovaní v bočných uličkách som si posedel pred železničnou stanicou. Pri zalievanej káve, ktorá v stánku stojí päťdesiat centov som sa divil, že ešte také čosi je možné. Cítil som potrebu pred popoludňajším pracovným stretnutím neďaleko si zvýšiť krvný tlak, lebo ma bralo na spánok a cítil som malátnosť.

Najprv som sedel na lavičke pri jednej silnej Cigánôčke. Bola čisto oblečená, v tvári vyzývavý výraz, akurát na emocionálnu diskusiu o neviem čom, a radšej som rozčítal knihu, ktorú som dostal za odmenenú reakciu na nejakú reláciu v slovenskom rozhlase ešte vo februári. Zdá sa to byť detektívka o ukradnutom obraze Rembrandta.

Po chvíli si na vedľajšiu lavičku prisadol starší muž. Najprv ale chcel odniesť prázdny kelímok od kávy.

„Však ho nechajte, to je po mne. Je to moja povinnosť odpratať," vravím mu.

„Ale však to je jedno. Ja potrebujem pohyb," a odišiel s kelímkom do neďalekého odpadkového koša.

Slušne oblečený muž, ale trochu ubolený životom, či skôr predstavami o jeho nespravodlivosti, ročník 1934, ako sa priznal, zápasník, vzpierač, vraj trénoval aj známeho kulturistu, majstra Československa ešte z konca rokov 1960.

„Aj ďalších som trénoval," pochválil sa. „Ale ináč som bol učiteľom nemčiny a telocviku."

„Na toho jedného sa pamätám. Ten bol dokonca aj v akomsi filme. Ale tie ďalšie mená mi nič nehovoria. Čím boli?" opýtal som sa, hoci jedno meno, čo spomenul, sa hodilo na môjho učiteľa telocviku v poslednom ročníku gymnázia. Ničím sa nevyznačoval, že by si zaslúžil pozornosť tohto zápasníka a vzpierača, zrejme nižších hmotnostných kategórií, súdiac podľa jeho nízkeho a skôr útleho vzrastu.

„To boli tiež kulturisti."

Hrdý pohľad v tvári mu zase nahradila ubolenosť. Čosi frflal, ako zlé je byť dôchodcom, že v Grécku majú dôchodcovia vyše tisíc eur dôchodok a kde sme my od Grékov. A že on si radšej ide na záhradku, len aby na tú biedu nemusel myslieť.

„Predstavte si, idem vlakom na Žitný Ostrov. Za pätnásť centov sa tam dostanem. Do Dunajskej Stredy. Syn tam má záhradku, len nemá času, aby sa o ňu staral. Tak tam chodím ja. Kvôli pohybu. A ešte ma aj vo vlaku pekne privítajú, noviny sú tam, príjemné prostredie a potom sa so mnou aj príjemný ženský hlas rozlúči."

„Však je to súkromná firma. Musí sa snažiť, aby mala cestujúcich. Ale už aj štátne železnice sa snažia. Aj tam už je to lepšie ako pred desaťročiami," podporil som ho v čomsi pozitívnom, čo z neho vyšlo.

„Len ľudia už nie sú takí, akí bývali. Dnes poctivého človeka nenájdete. Každý chytráči a na úkor toho druhého. Mne sa to nepáči, to by nemalo byť. Na to som si nenavykol," začal ďalšie kolo sťažovania.

„Tak to s vami nesúhlasím. Nájdu sa aj darebáci, ale tým sa zďaleka vyhýbam. Počujem o nich, ale ich nevyhľadávam, ani sa s nimi nestretávam. To len naše médiá nehovoria o ničom inom, len o darebákoch. Ale že medzi nami žijú aj slušní ľudia, to im akosi uniká. Všetci sú takí, s ktorými sa stretávam a spolupracujem. Za nimi môžem stáť. Oni dôverujú mne, ja dôverujem im a už dlhé roky sme sa navzájom nesklamali. Nájdite si aj vy takú partiu, aby ste nemuseli nosiť v sebe pochmúrne myšlienky."

Od vedľajšej lavičky k nám zaznel ďalší rozhovor. Jeden muž, tiež asi dôchodca, ktorý prišiel na stanicu kvôli lacnému pivu, rozoberal politickú situáciu u nás. Hlavne situácia s voľbami generálneho prokurátora ho žrala.

„Keď ten Fico zvolí toho svojho spolužiaka za generálneho prokurátora, tak to už budeme totálne v hajzli,..." uzavieral svoju argumentáciu vzrušene, so zvýšeným hlasom. Zdalo sa mi, že berie na seba príliš veľkú dávku zodpovednosti. Ale niektorí notorickí pivári sú už takí. A nielen oni.

Ja som sa ale vrátil k svojmu spoločníkovi. Ten mi bol bližšie. Priestorovo, nie stavom mysle.

„Ja mám svoju prácu a tej sa venujem. V tom viem byť užitočný. Svet sám nezmením, ale ani včelička sama nič nezmôže. Musí mať kamarátky na svojej úrovni, aby sa jej dielo vydarilo. Ja si hľadám ľudí svojej úrovne a azda z toho nášho spoločného úsilia vzíde aj niečo dobré."

„Však hej. Už ani tým včeličkám sa nedarí. Zoberte to ničenie životného prostredia. Kdesi som čítal, že jedno lietadlo, čo letí z Európy do Ameriky, spáli toľko kyslíka, koľko niekoľko hektárov lesa nevytvorí za celý rok..."

Uvedomil som si, že môj spoločník žije vo svojom svete a z neho nebude ochotný vystúpiť, ale ani ja zo svojho. Ja som hovoril o ľudských včeličkách a že aj také sú, na tom trvám.

Zase začal so sťažnosťami na nízky dôchodok.

„Väčšina ľudí na svete má menej ako my, a vyžije," vŕtal som trochu do neho. „Aj keby sa dôchodok u nás zvýšil o sto percent, chvíľu by boli ľudia spokojní a potom by začalo ďalšie kolo sťažovania. Však ste dobre oblečení, ani hladní sa nezdáte byť. Tak čo vám chýba. Kde bývate?"

„Tu v byte na Kramároch."

„Takže ani pod mostom nespíte. Ste veľmi bohatý človek. Patríte medzi päť percent najbohatších ľudí sveta. Čo vám ešte treba?"

‚Pozitívne myslenie a vyrovnaná chrbtica,' domyslel som si hneď za neho.

Ako som tam sedel v chládku na lavičke uvedomil som si, že mi vlastne nič nechýba. Len som v duchu ľutoval, že som si nezapamätal citácie starogréckych filozofov a Einsteina od môjho spoločníka odchádzajúceho na vlak. Nijako sa mi nehodili do jeho stavu mysle. Keby si z nich bral lepší príklad.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.


Už ste čítali?