O troche adrenalínu

Autor: Štefan Vrátny | 22.9.2013 o 7:29 | Karma článku: 11,58 | Prečítané:  416x

So známymi sme sa dohodli, že pôjdeme do divadla. Obtelefonoval som rezerváciu lístkov, čo som urobil dobre, lebo bolo už takmer vypredané. Nejaký ostravský divadelný avantgardný súbor, Cirk La Putyka, dával Risk, a bolo to skutočne o cirkuse a riziku s ním spojeným. Takmer žiadne slová, len konferencier občas čosi povedal, čomu som aj tak nerozumel. Mal som z toho zmiešané pocity. Od divadla som sa naučil očakávať niečo iné. Možno problém bol vo mne.

„To je všetko o adrenalíne mladých ľudí. Oni to potrebujú. Však prečo si myslíte, že môj syn sa vybral sám na bicykli do Talianska. Veď som vám o tom rozprávala. Mňa to predstavenie baví. Hlavne tá dynamika s tým rockovým podfarebním. Trochu veľa decibelov, ale to patrí k tomu. Naša generácia pre také adrenalínové vyžitie nemala možnosti," poznamenala spoločníčka.

Aj cez adrenalín sa to dá vnímať, však také cestovanie, čo si dovolil jej syn, som ja absolvoval v ďaleko adrenalínovejších podmienkach, aj keď som to ako adrenalín nechápal. Zato divadelné predstavenie, čo nám prebiehalo pred očami, o adrenalíne bolo.

Okrem toho, adrenalínu si užila aj naša generácia a v minulosti ho bolo ešte viac, v tom neustúpim.

„Môj otec v mojom veku mal už za sebou dve svetové vojny," poznamenal som. „On a generácie pred ním si toho adrenalínu užili z nanútenia okolnosťami ich života až-až. My už len kde-tu nejakú inváziu. Dnešná mládež, ako každá, adrenalín vyhľadáva. Len aby zostal na individuálnej úrovni toho, kto po ňom túži a nezasahoval do života iným."

Spomenul som si na najnovší prípad našich mladých ľudí, čo si zmysleli robiť paragliding nad Iránom a zatkli ich ako špiónov. Dopadlo to pre nich dobre, keď ich odtiaľ doviezli vládnym špeciálom domov do vlasti. Len neviem, kto zaplatí účet za cestu a všetko vybavovanie, čo sa za tým skrývalo, ale pravdepodobne to pôjde z daní, teda aj z mojich. Ja by som mládencov nechal celú zachraňovaciu akciu zaplatiť z vlastných vreciek. Aj keby to znamenalo, že by platili do konca života. Nevadí mi, že poistenie pokrýva mimoriadne udalosti, ktoré sa udejú na cestách v zahraničí počas dovolenky, lebo to už je bežnou súčasťou nášho života. Ale vymýšľať si idiotské adrenalínové akcie, a naviac v štáte, ktorý je známy svojou nekompromisnosťou voči nemoslimskému svetu, to už je trestuhodná nezodpovednosť. Ja by som trval na tom, aby paraglidisti a iní pestovatelia adrenalínových športov, hoci aj na území Slovenska, sa nechali povinne pripoistiť. A keď nie, tak nech si náklady za prípadné dôsledky platia z vlastného. Solidarita je pekná vec, ale nie s hazardérmi, ako s tými, čo nás preslávili v Iráne.

Sedeli sme v poslednom rade skraja. Vedľa mňa zostalo niekoľko kresiel voľných. Po prestávke som vedľa seba našiel sedieť muža. Na hrudi mal veľký okrúhly odznak ‚Protipožiarna ochrana' alebo také čosi, hoci bol v civile.

„Dúfam, že vám nevadí, že som si k vám prisadol," poznamenal ospravedlňujúco.

„Vôbec nie. Len keď vidím vašu funkciu na predstavení, uvedomil som si, že si nebudem môcť zapáliť," poznamenal som len tak z recesie. Ešte som cítil v nose dym fajčiarov pred divadlom, keď som si počas prestávky vyšiel zašlukovať trochu čerstvého vzduchu.

„Radšej neskúšajte vôbec. Predstavte si, že ja som za svojho života vyfajčil dvestoštyridsať tisíc cigariet."

„Hovoríte to tak, ako že ste už s tým prestali."

„Prestal som pred desiatimi rokmi. Ale začal som už ako jedenásť ročný. Občas mám nutkanie, hlavne keď vidím iných fajčiť, alebo keď som v spoločnosti. Ale vždy sa ovládnem," povedal.

„Aj ja som mal otca fajčiara. Prestal potom, ako mu umrel na rakovinu pľúc brat, teda môj strýc. Tiež ťažký fajčiar. Môj otec bol presvedčený, že to bolo z fajčenia a s cigaretami zo dňa na deň akoby uťal. U vás, čo bolo motívom, že ste prestali?"

„Je to otázka vlastného rozhodnutia. Tu dohovárania, ani lekári nepomôžu, keď niekto nechce popustiť. Ja som chcel prestať... Len potom som začal priberať a tam sa ešte neviem ustrážiť."

„Ja som skúsil ako malý fagani niekoľko cigariet, ale nenechal som sa nimi ovládať. Pasívneho fajčenia som si užil, teraz už ani to veľmi nie. Samozrejme, že mi nechýba. Aj stravu si viac menej viem ustrážiť. Občas to so sladkosťami preženiem, ale ináč sa po týchto stránkach dosť dobre držím."

Tie sladkosti, to je môj spôsob, ako občas potlačiť adrenalín v sebe.

Predstavenie malo už-už začať a tak som si dovolil záverečnú poznámku.

„Blahoželám, že ste dokázali prestať fajčiť, ale aj za to, ako ste za toľké roky fajčenia podporovali naše školstvo, zdravotníctvo ..."

Stihol s trochou trpkého úsmevu prikývnuť. To už začalo predstavenie. V tom rozhovore by som nedbal pokračovať. Dobrý rozhovor je zaujímavejší, než kniha či divadlo, hoci, keď nad ním teraz uvažujem, tiež malo čosi do seba. Možno by som mal ísť aj dnes. Cirk La Putyka má záverečné predstavenie La Putyka. Správna krčma je o cigaretovom dyme, adrenalíne, o čom bola cez prestávku reč. Vidieť to na javisku mi azda pomôže vyvarovať sa tomu v reálnom živote.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Firmy nutne potrebujú ľudí, z Ukrajiny im ich vláda dovoliť nechce

Na jar minister práce Ján Richter hovoril o možnosti vpustiť na náš pracovný trh ľudí z tretích krajín v odvetviach, v ktorých to bude potrebné.

EKONOMIKA

Právnici, ktorí radili pri predaji Eurovey a príchode Číňanov

Právnické firmy pre SME a The Slovak Spectator ukázali top obchody, pri ktorých radili.

ŠPORT

Za Slovanom stále cítiť pachuť vytunelovaných harvardov

Medzi majiteľmi je dodnes firma zapletená do tunelovania harvardských fondov.


Už ste čítali?