Príchod do Washingtonu D.C. so slovenským intermezzom

Autor: Štefan Vrátny | 10.12.2013 o 11:30 | Karma článku: 10,87 | Prečítané:  1084x

Príchod do Washingtonu začal nepríjemnosťou. Pristál som na letisku Dulles Airport a bývanie som si objednal na ceste z letiska do mesta. V skutočnosti bývanie bolo na ceste do mesta, ale od iného letiska z druhej strany mesta, takže budem musieť v deň odchodu znovu prejsť celé mesto a ešte kusisko zaň, kým sa dostanem k správnemu letisku. Ešte že mi lietadlo odlieta pred obedom a že sa po raňajkách nebudem musieť ponáhľať.

Predmestia.Washintgtonu.jpg

Trochu ma to zamrzelo, ale nakoniec všetko malo dobrý záver. V podzemnej dráhe som videl postávať skupinu troch ľudí, muža, ženu a dcérku, zhovárajúcu sa po slovensky. Nedalo mi, aby som sa neprihovoril a hneď aj vysvitlo, že sa potrebujú dostať podzemnou dráhou tam, kde aj ja, do College Park, lebo tam nocovali a na stanici metra si nechali požičané auto, ktorým chceli pokračovať na potulkách po Amerike.

„Ste druhý Slovák, s ktorým sme sa dnes stretli. Naša dcérka bola na ročnom školskom pobyte pri Chicagu, a pred návratom sa chceme ešte popozerať trochu po Severnej Amerike. Najprv do Filadelfie, potom do New Yorku, k Niagarským Vodopádom, do Toronta a odtiaľ letíme späť."

„Odkiaľ ste?" nedalo mi, aby som sa neopýtal, hoci som ich umiestňoval podľa prízvuku kdesi na stredné Slovensko, ale bližšie na západ.

„Z Trenčína," odpovedal muž.

„Ja tiež mám Trenčín v dokladoch ako rodisko."

„No my nie sme priamo z Trenčína, ale z Nemšovej. To je trochu od Trenčína. Poznáte to tam?"

„Kedysi som chodieval do okolia Trenčína na pešiu turistiku. Trenčiansku päťdesiatku. Jedna trasa viedla cez Nemšovú. Takže určite som bol aj tam. Ja som ale od Bratislavy, zo Žitného Ostrova. Tiež som si potreboval povyraziť. Mám v texaskom Houstone veľmi dobrých známych a šiel som za nimi spoznávať, ako žijú Američania. Ja už na pyramídy, čínsky múr ani nič podobné nie som zvedavý. Ja som si povedal, že tentoraz chcem vidieť predovšetkým ako si žije bežná americká rodina."

„A čo všetko vám predviedli?"

„Tak boli sme na schôdzi rotariánov, v rámci ich rotariánskej činnosti sme vztyčovali zástavy pred domy na ich štátny sviatok Memorial Day, boli sme na baseballe, v kine, v divadle, dokonca aj na omši som s nimi bol. Veľmi americký pobyt. Pamiatky budem pozerať vo Washingtone a v New Yorku, ale hlavný bod môjho amerického programu už mám za sebou."

„Však o tom cestovanie by malo byť predovšetkým," potvrdil muž. „My sme niekoľko dní bývali u rodiny, ktorá si zobrala do opatery na rok našu dcéru. On bol poľovník, mal množstvo rôznych zbraní, veľké pozemky a zobral nás si zastrieľať."

„Na bažantov? Zajacov?"

„Nie, do terčov."

Tým ma potešil viac, ako keby povedal, že strieľal po živých bytostiach.

„A z Toronta letíte do Schwechatu?" opýtal som sa predpokladajúc, že to bude pre nich cieľové letisko pred príchodom do vlasti.

„Nie, my letíme do Mníchova."

„Odtiaľ sa vám výhodnejšie cestuje domov?"

„Nie, my v Mníchove žijeme už dvadsať rokov."

„Aj to je dobré riešenie. Dcérku dobre vyškolíte, takto už má minimálne tri jazyky, slovenčinu, angličtinu a nemčinu, a keď sa na dôchodok rozhodnete vrátiť domov, budete pánmi, lebo žiť z nemeckého dôchodku na Slovensku, to je snom veľa Slovákov.

„S tými nemeckými dôchodkami to nie je žiadna sláva. Práve som si nechal vypočítať, koľko by som dostával, keby som odišiel na dôchodok teraz, a vyšlo mi, že by mi Nemci za odpracovaných dvadsať rokov vyplácali iba štyristo eur. Čo to je!"

„Ale predsa v Nemecku je vek odchodu na dôchodok šesťdesiat päť alebo šesťdesiat sedem rokov a vy ste hlboko pod túto hranicu."

Nezdal sa mi, že by mal ešte päťdesiat.

„Okrem toho vaša pani manželka tiež asi pracuje, že?"

Na to sa mi tuším odpoveď neušla.

To už sme sa dostali do cieľovej stanice podzemnej dráhy, ktorá už posledné kilometre prebiehala na zemskom povrchu vo vidieckej oblasti.

„Viete čo, ja vás zoberiem k vášmu hotelu autom. Kde to máte?" ponúkol sa muž.

Vo vrecku som mal pripravenú rezerváciu, ukázal som mu ju.

„Tak to budete nocovať naproti, kde sme nocovali my. Aj sme sa boli pýtať na ceny vo vašom hoteli, len tam to bolo o desať eur viac. A to rozhodlo."

Nakoniec som zistil, že oni traja platili za izbu tú istú sumu, ako ja sám. Tuším v Spojených štátoch sa v hoteli neplatí od hláv, ale od izieb. A podobne dopadnem aj v New Yorku, kde oni platia ešte menej traja za izbu, ako ja sám za svoju, hoci ja budem spať v strede Manhattanu a oni v Newarku, ale vraj poblíž podzemnej dráhy. Na budúce, nech už idem kamkoľvek, musím si dávať na cenové relácie lepší pozor. Doba, keď som si v USA nachádzal nocľah za šesť-sedem dolárov, dokonca aj na Miami Beach na Floride, hoci mimo sezóny, sa už skončila.

Trochu sme autom blúdili, napriek tomu, že mal namontovaný džípíes, ale nakoniec sme moju destináciu našli.

„Všetka česť starému chlapovi, že sa takto s ruksakom vyberie do sveta," zamrmlal si muž pri rozlúčke pre seba, ale tak, aby som rozumel aj ja.

To, že povedal ‚starý chlap' ma aj trochu zamrzelo, ale musím uznať, že má pravdu.

Do hotela som už vchádzal podvečer. Na recepcii pracoval černoch, pardon, Afroameričan, aby som neurážal. Chvíľu ma vyhľadával na internete pýtajúc sa na priezvisko, potom po chvíle hľadania na krstné meno, až ma našiel, potvrdil a dal kartu, aby som mohol do izby.

„Raňajky máte zahrnuté v cene a podávajú sa tu v lobby."

Že nemám očakávať nijaké veľké jedlo, to som už bol upozornený mužom z Nemšovej či Mníchova. Ale tie kukuričné fliačky a káva, čo som v kúte videl pripravené, mi veru aj budú stačiť. Žena z Nemšovej-Mníchova na moju otázku potvrdila, že videla aj ovocie, jablká, na čo jej manžel reagoval s pokrútením hlavou. No uvidíme.

Povypytoval som sa, ako sa najlepšie ráno dostanem do mesta, a čo nájdem v blízkom okolí.

„Do mesta si zoberte taxík po stanicu. To je asi jedna míľa a bude vás to stáť asi sedem dolárov," ochotne zareagoval recepčný.

„Jednu míľu zvládnem aj peši."

Divne sa na mňa pozrel.

‚Byť v Amerike a ísť tak ďaleko peši, to sa predsa nerobí,' vyčítal som mu z očí.

„Tak potom päťdesiat yardov odtiaľto je autobusová zastávka, odtiaľ sa tiež dostanete k podzemnej dráhe. Chodieva každých dvadsať minút," poskytol pre mňa prijateľnejšiu alternatívu.

„A stojí to koľko?"

„Čo ja viem? Možno dolár päťdesiat, ale ak dáte dva doláre, čakajte, že vám šofér nič nevydá."

„No, zajtra uvidím. Viete, ja nie som Američan, for good or for bad - v dobrom či zlom," dopovedal som.

Raz by som mal vyskúšať, ako to s tým autobusom je. Lebo keď budem odchádzať s  batohom na chrbte, potrebujem mať istotu, do čoho idem.

Ešte som sa pomotal v okolí hotela, dúfajúc, že sa dostanem na kampus miestnej univerzity, ktorý mi odporučil recepčný, ale začalo hrmieť a tak som sa pobral na večeru do čínskeho bufetu neďaleko. Bola to vlastne samoobsluha a keď som u pokladníčky trval na bezmäsitej strave bez nápoja dala mi to s desať percentnou zľavou, čo vyšlo na nejakých deväť dolárov. Jedol som menej než mám v reštauráciách vo zvyku, lebo som si vyberal sám a iba toľko, koľko som si trúfol zjesť. Riadim sa zásadou povojnového decka, že čo je na tanieri, sa musí zjesť. Preto si radšej beriem sám, ako to dostať naservírované vo veľkých porciách na americký spôsob.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.


Už ste čítali?