reklama

Prechádzka po Washingtone DC

Zobudil som sa do krásneho slnečného rána so vzduchom občerstveným po nočnom daždi. Hneď z rána som mal šťastie. Na autobusovej zastávke som videl postávať ľudí, čo som bral ako znak, že autobus každú chvíľu príde.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (11)

Stalo sa.

„Prosím si seniorsky lístok po stanicu podzemnej dráhy."

Šoférka, Afroameričanka, jednoducho zakryla rukou pokladničku a povedala, aby som len šiel ďalej, že nemusím platiť. Až neskôr som sa dozvedel, že to bola pozornosť autobusovej spoločnosti voči seniorom v čase mimo špičky.

Nastúpil som do podzemnej dráhy, ktorá niekoľko zastávok ešte šla po peknej krajinke.

Pod sedadlom mladej dievčiny v rade naproti som videl ležať slnečné okuliare.

„Vypadli vám okuliare."

Zdvihla ich, nezdalo sa, že by boli jej, aj do tašky pozrela, či v puzdre má svoje a len mi zakývala hlavou.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

„Nie sú moje. Škoda, že nie sú kombinované s mobilom, aby som mohla zavolať majiteľke."

„Tak si ich nechajte ako darček odo mňa," povedal som, a nič som si nenamýšľal, lebo okuliare sa mi zdali byť lacné.

Obrázok blogu

Na radu svojich včerajších slovenských spoločníkov som vystúpil pri budove Kongresu na vyvýšenine Capitol Hill. Napriek predsavzatiu, že budem mesto prehliadať iba zvonku, som do budovy Kongresu vošiel a hneď sa aj nechal zlanáriť na prehliadku, hlavne keď sľubovali, že nepotrvá viac ako jednu hodinu. Najprv sme vo veľkej kinosále videli krátky film o tom, ako sa budova postupne získala dnešný výzor a aké historické udalosti jednotlivé zmeny striedali a potom sa nás ujímali sprievodcovia. Skupín tam bolo požehnane, lebo deťom končil školsky rok a pred prázdninami chodia na školské výlety spoznávať hlavné mesto. Skupiny, v ktorej som sa ocitol, sa ujal mohutný černoch v červenom kabáte, každému dal slúchadlá, aby sme ho v hluku spôsobenom návštevníkmi počuli. Sluchadlá boli zavesené na oranžovej šnúrke, ktorú sme mali mať okolo krku a neustále nám pripomínal, že sme oranžoví a že sa máme držať len a len jeho. Celý čas mu huba nezastala a len opakoval, aby sme sa my, oranžoví, držali jeho, kým sme sa nemohli porozhliadnuť po priestoroch Kapitolu pod mohutnou kopulou a priestormi v jej podzemí. Na rozdiel od predchádzajúcej návštevy pred štyridsiatimi štyrmi rokmi som sa na zasadnutie Kongresu nedostal, neviem, či sa takéto návštevy neobmedzujú z bezpečnostných dôvodov, ale ani som sa nesnažil.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu

Prehliadka začala. Náš vedúci opakoval históriu i politické usporiadanie Spojených štátov nám vysvetlil, kde tu dával otázky študentom v našej skupine, vždy sa našiel niekto, kto uhádol a toho pochválil. Zo starších si všimol dvoch Nemcov a mňa, a keď sa nás opýtal, odkiaľ sme, tiež dostal správnu odpoveď. Pri mne sa pozastavil.

Obrázok blogu

„Zo Slovenska? Teda z Bratislavy?" opýtal sa.

„Nie celkom, ale takmer ste sa strafili. Veľmi si vážim, že poznáte hlavné mesto Slovenska."

Obrázok blogu

Takže môžem zodpovedne vyhlásiť, že v americkom Kongrese sa nájde aspoň jedna osoba, ktorá si Slovensko nemýli zo Slovinskom ani s Čečenskom, a dokonca pozná aj meno nášho hlavného mesta.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu

Prehliadka Kongresu skončila, ja som si pofotil, čo sa pofotiť dalo a pobral som sa peši nekonečným Mallom, mohutným priestranstvom s parkovou úpravou medzi budovou Kongresu a Lincolnovým pamätník. Prihrievalo slniečko a stále bolo silnejšie a silnejšie až som sa ku koncu prehliadky stihol unaviť natoľko, že som chodil viac silou vôle ako silou nôh a tela. Stihol som si prezrieť Washingtonov memoriál v strede Mallu, aj keď som sa tentoraz naň ani nesnažil dostať. Pamätám na časy, keď som naň vybehol peši, pohŕdajúc tými, čo z pohodlnosti uprednostnili výťah. Bol celý obložený oceľovými trubkami, ako keby ho opravovali, vlastne všade som videl staveniská, hlboké jamy pre podzemné garáže a základy stavieb. Biely dom som videl iba zďaleka, ako keby tentoraz bol prístup do neho nepovolený na rozdiel od 1969-teho, keď som sa do neho dostal. V Jeffersonovom pomníku som sa konečne dostal k mape, to mi poradil jeden Nemec, ktorý si podobnú mapu obzeral na lavičke Mallu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu

„Odkiaľ máte mapu?" opýtal som sa ho.

„Z Jeffersonovho memoriálu," odpovedal ochotne.

„Odkiaľ ste?" opýtal som sa ho.

„Z Nemecka," a ja som si pomyslel, že načo sa ho pýtať, keď ho prízvuk prezrádza.

Obrázok blogu

Takže som zabočil do Jeffersonovho memoriálu, vyzdvihol si mapu a po preverení, ako sa najrýchlejšie dostať do Arlingtonu, s nevynechaním žiadnej významnej pamiatky po ceste, som sa šuntal ďalej. Znamenalo to obchádzku jazera okolo pamätníka jedného zo zakladateľov Spojených štátov, ale stála zato.

Medzičasom sa mi do cesty dostal pamätník obetí vojen z hlavného mesta Spojených štátov, kamenný pamätník vo forme vodopádov so známymi súsošiami na pamiatku predvojnového a vojnového amerického prezidenta F.D.Roosewelta, odtiaľ k majestátnemu pamätníku Abraháma Lincolna, a cez most nad riekou Potomac do cintorína. Predsa len najprv ku Kennedyovcom, ktorých by som po toľkých odhalených sukničkárskych škandáloch asi nevolil, pozrel som si aj pomník neznámeho vojaka, pred ktorým mašíroval vojak v zbrani, potom pomník obetiam americkej astronautiky a ešte niekoľko ďalších pomníkov známych amerických činiteľov, ktorí sa za svojho života a pôsobenia v politike tešili veľmi negatívnej propagande v našej komunistickej tlači. Mŕtvym sa vraj odpúšťa a ani sa do nich nekope.

Obrázok blogu

Potom už som sa, opäť silou vôle doplazil na stanicu podzemnej dráhy a šťastlivo došiel k hotelu. Rovno som šiel do čínskeho bufetu, kde som sa najedol predchádzajúci deň a rozhodol sa, že zajtrajší deň nakuknem aj do niektorých múzeí, a začnem národnou kultúrnou pamiatkou, divadlom Forda, kde zabili Lincolna. Hlavne keď som si z máp zistil, že pri ňom zastavuje podzemná dráha. A potom sa uvidí.

Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu

Na hoteli som si overil, že ja za WiFi neplatím. Dúfam, že to hotelový manažment aj dodrží, lebo mi stále naskakuje, že za jednu minútu na internete sa účtuje 14 centov. Veľa sa s internetom nehrám, ale takéto veci zvyčajne očakávam bezplatné.

Súvisiaci článok:

http://vratny.blog.sme.sk/c/344316/Prichod-do-Washingtonu-DC-so-slovenskym-intermezzom.html

Štefan Vrátny

Štefan Vrátny

Bloger 
  • Počet článkov:  288
  •  | 
  • Páči sa:  291x

V živote som vystriedal viacero bydlísk i povolaní a som teda z každého rožku trošku. Zoznam autorových rubrík:  Inde v EurópeÁziaNepriateľská osobaBritské ostrovyOsudyU nás na SlovenskuU susedovUSA, KanadaSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu