Metropolitná opera v New Yorku

Autor: Štefan Vrátny | 9.2.2014 o 6:58 | Karma článku: 8,76 | Prečítané:  1012x

Na záver prvého dňa v New Yorku som sa zviezol Metrom k Lincolnovmu centru. Povedal som si, že musím napísať esemesku známym doma, nech mi závidia, že som v Metropolitnej opere. Teda tým, o ktorých som usúdil, že im to nie je celkom jedno. Aj som do nej vošiel, esemesku zaslal, bez toho, aby som mal v úmysle ísť na nejaké predstavenie, ale keď som videl, že dávajú balet na hudbu Šostakoviča, som neodolal.

01.Metopera.jpg

O večernom programe som sa dozvedel od uvádzača, čo mi podal propagačnú brožúrku na vysvetlenie mojej otázky.

„A pustíte ma dovnútra aj takto v kraťasoch a tričku?" opýtal som sa ho, lebo okolo mňa sa práve mrvili ľudia vo večerných róbach, ale aj bez nich.

„Samozrejme," a ja som šiel hneď k pokladni.

„Koľko stoja lístky?" opýtal som sa ženy za pokladňou.

Ukázala mi papier s cenníkom v rozsahu od dvadsať tuším po sto štyridsať dolárov. Mňa zaujímala tá dolná hranica.

„Prosím si lístok, ale niekde dozadu, lebo som iba takto v tričku, nie veľmi vystrojený do divadla."

„Nevadí, však mi nemáme predpísaný odev," použila pritom slovo ‚dress code'.

„Ale tu mám pre vás dobrý lístok. Trochu vysoko, ale budete odtiaľ dobre vidieť."

A tak som dostal lístok za dvadsať dolárov, hoci aj do päťdesiat, by som neváhal zaplatiť. A keby ináč nešlo, zaťal by som zuby a prežrel aj vyššiu sumu. Metropolitná opera v New Yorku je nie len pre mňa pojem.

02.Metopera.jpg

Do pol ôsmej mi chýbala ešte necelá hodina a tak som si vybavil esemesky s ďalšími známymi. Sedel som na drôtenej stoličke pod stromami námestia, vedľa mňa čítala knihu z čítačky jedna žena v bežnom, ale nie šupáckom oblečení, ako bolo moje, a tú som neskôr videl v divadle, tiež na najvyššom balkóne, kde som sedel ja. A všade som videl ľudí s laptopmi, usilovne čosi vyťukávajúc či prezerajúc. Až som sa cítil medzi nimi menejcenný. Môj laptop zostal v hoteli. Mohol som si počas čakania robiť tieto poznámky. Ale aj chvíľa nič nerobenia mi dobre padla.

Spomenul som si na rozhovor o Metropolitnej opere s mojimi hostiteľmi v texaskom Houstone spred týždňa.

„Máme tu divadlo, viem, že ťa také veci zaujímajú, tak môžeme ísť sa pozrieť aj ta," navrhla hneď pri úvodnom stretnutí Barbara, rodená Američanka, ktorej mamička sa narodila ešte v dedinke neďaleko Košíc.

„Dobre, ak vás to bude zaujímať, tiež, rád pôjdem. A čo to mám byť? Opera, činohra, balet, muzikál?"

Spomenula čosi, čo mi znelo príliš avantgardne. Nakoniec sme šli. Bola to hra z new yorskej Broadway. Komédia na témy z legiend o anglosaskom kráľovi Artušovi.

„Americkej kultúry máme aj u nás veľa," rozhovoril som sa. „V televízii každú chvíľu, aj v kinách, čo veľmi nesledujem, ale chodievam pravidelne na priame vysielania Metropolitnej opery v New Yorku. To stále považujem za sviatok," vravím jej, nie, aby som jej polichotil pripomienkou, ako sa Američania presadzujú u nás, ale aby som ju informoval, aké naši ľudia majú hlavné zdroje informácií o Spojených štátoch.

Ostatne, čo to hovorím! Američania sa u nás nepresadzujú, to ich len naši ľudia napodobňujú. Ja okrem priameho vysielania z Metropolitnej opery, klasickej literatúry, niektorých oblastí informačných technológií a pre živnostníka nevyhnutného automobilizmu, všetko ostatné americké u nás ignorujem. Vrátane predajní rýchleho občerstvenia á la USA. A keď sa niektorí ľudia sťažujú na amerikanizáciu života u nás, tak vlastne je to ich rozhodnutie, snažiť sa držať krok s Američanmi. Kto nechce, nemusí!

„Tuším aj u nás v Houstone to kdesi dávajú, ale ja s manželom na to nechodievame."

To bola narážka na priame vysielanie z Metropolitnej opery v New Yorku. Je to ich vec. Ani ja všetko americké nežeriem tak, ako ich hlavnú opernú scénu.

03.Metopera.jpg

Ale späť do skutočnej Metropolitnej opery. Balet bol vynikajúci a veru ešte pred odchodom sa raz dostavím na Korzárov, nech už sa za tým názvom skrýva čokoľvek. Dávajú ich večer pred mojím odchodom. Ledaže by som si zistil niečo iné, nie lepšie, len iné, v známej hudobnej sieni Carnegie Hall, alebo v niektorom divadle na Broadway.

04.Metopera.jpg

Počas prestávky, okrem oblečenia, ktoré som nemal až tak hrozné v porovnaní s niektorými inými návštevníkmi, som si náročky pozrel, ako majú riešené ženské vecká. V Slovenskom národnom divadle je mi žien vyložene ľúto, keď ich vidím ponížene postávať v dlhom rade pred dverami v občas príliš puritánskych Spojených štátoch cudne označovanej ‚little girls' room', teda ‚miestnosti pre malé dievčatká'. Ako ja v čase totality, keď som čakal v rade na zemiaky. Postávali aj tu, ale v kratšom rade, než u nás. Na stenách pri ženských záchodoch som videl nápis, že na hornom poschodí je ešte jedno zariadenie výlučne pre ne. Takže aj v tomto je Metropolitná opera máličko pred našou hlavnou národnou opernou scénou. Podobne to bolo aj v divadle texaského Houstonu. Mojich tamojších hostiteľov som zaskočil. Ani nie tým, že tam bol rad, ale že som si to vôbec všimol a diplomaticky vec neprehliadol. Pomyslel som si, že treba ‚Maul halten und weiter maschieren,' teda v nemčine ‚držať hubu a krok,' aby ma nerozumeli, ak by náhodou vedeli čítať myšlienky.

Zato počas predstavenia ľudia pokašliavali, dokonca sa ozvalo aj zvonenie mobilu, napriek výzve na začiatku, aby sme si mobily vypli. Dokonca napriek výzve o neprípustnosti akýchkoľvek záznamov si fotili smártfónmi všetko dookola, občas sa aj dokonca zablyslo. Však kto by to v takom obrovskom hľadisku ustrážil. Ľudia sa premiestňovali na prázdne, hoci drahšie miesta, aby lepšie videli, alebo ak ich klimatizácia príliš chladila. Len jedno čo som nevidel v celej Metropolitnej opere boli afroamerické tváre. Ázijské črty sa medzi návštevníkmi vyskytovali, a hojne.

05.Time.Square.jpg

Potom cesta chvíľu Metrom a chvíľa peši na priam deprimujúcom, ale neodolateľnom Time Square.

Večeru som si dal v talianskej samoobslužnej reštaurácii pri hoteli. Však od raňajok som okrem keksu v lietadle a sladkého čohosi pri katedrále Božského sv. Jána neďaleko Kolumbijskej univerzity nič nejedol.

 06.Vegmarket.jpg

Súvisiaci článok:

http://vratny.blog.sme.sk/c/347953/Prve-dotyky-s-New-Yorkom-po-rokoch.html

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.


Už ste čítali?