„Potrebujem preklad nejakých osvedčení do slovenského jazyka. Robíte to?"
„Áno, samozrejme. Veľmi rád vám to urobím. Odkiaľ ma voláte?"
„Z Nemecka. Lenže ja by som chcel, aby ste to poslali priamo na ministerstvo v Bratislave."
„Aj to môžem urobiť."
Potom sme sa chvíľu bavili o cene. Ja som povedal cenu a vysvetlil, ako sa u nás vypočítava normostrana prekladu.
„Dobre, súhlasím. Môžete mi vystaviť faktúru?"
„Tak to je problém. Nemôžem. U nás sa zmenili daňové zákony a vystavovanie faktúr do zahraničia je administratívne veľmi komplikované. Mne ako živnostníkovi, sa to nevyplatí. Ale môžeme sa dohodnúť, že ma vyplatíte v hotovosti, keď budete mať niekedy cestu na Slovensko," vysvetľujem mu.
„Lenže ja sa nechystám na Slovensko," znela odpoveď z Nemecka.
„Tak mi to pošlite, a ja vám to vybavím hoc aj grátis. Mne Nemci veľmi pomohli pred vyše dvadsiatimi rokmi štedrými programami školení u nás i v Nemecku. Tak sa aspoň čiastočne cez vás revanšujem."
„Lenže ja mám tých strán asi tri. Okrem toho ešte sú tu dvaja moji známi, ktorí potrebujú to isté," ozval sa rozpačitý hlas. Zrejme očakával tvrdé obchodné jednanie a ja mu ponúkam moje služby takto neobchodne.
„Dobre, aj to urobím. Stále to bude ďaleko menej, než som ja dostal od Nemcov."
„To znie od vás veľmi milé."
Zrejme očakával, že budem pýtať nehoráznu cenu a teraz dostane niečo zadarmo.
„Dobre, pošlite všetko na moju adresu. Máte ju?"
Poštové smerovacie číslo povedal jasne, Štvrtok na Ostrove mu lámal jazyk. Tam som ho už prerušil.
„Počujem, že máte moju adresu správne. Pošlite mi to. Ak to pošlete dnes-zajtra, za desať dní to môže byť na ministerstve. Len mi nezabudnite pridať pokyny, prípadne list pre ministerstvo. A vašu e-mailovú adresu, aby som vám mohol obratom oznámiť, že všetko došlo a je pod kontrolou."
Keď mi ďakoval, cítil som v jeho hlase odtieň niečoho neuveriteľného, možno nedôverčivého. Ktovie, či si nepomyslel, že jednal s bláznom a vyhľadá niekoho normálnejšieho, aby mu zákazku riešil v rámci bežných obchodných zvyklostí. Ja som to myslel vážne. Za ten bezplatný šesťmesačný kurz s Mníchovskou manažérskou akadémiou spred vyše dvadsiatich rokov, spojený so štedrým vreckovým, mu dve-tri hodiny môjho času vďačne venujem.
Ja si chcem udržať dobré obchodné vzťahy so zahraničím, aj napriek tomu, že živnostníkom je to stále ťažšie a ťažšie. Ja chápem, že naše Ministerstvo financií chce ustrážiť firmy, ktoré si ukladajú svoje peniaze v daňových rajoch, a rôznymi komplikovanými schémami im v tom chce zabrániť. Lenže tých niekoľko desiatok eur, čo by som ja získal na tejto zákazke, mi nestojí zato prekonávať zložité administratívne opatrenia. Ja nezarábam dosť na to, aby som ukladal svoje peniažky na Cypre. Záplata, ktorá má zakryť dieru proti daňovým únikom je zbytočne hrubá.
Škoda. Ešte pred nedávnom som mohol bez problémov takéto zákazky robiť a fakturovať riadne, v zmysle zákona, s prevodom vyfakturovanej sumy na naše banky. Ani sa nečudujem, že sa prepadávame v medzinárodných hodnoteniach kvality podnikateľského prostredia a konkurenčnej schopnosti. Nemci hovorievali: Wer den Pfenning nicht ehrt, ist die D-Mark nicht wert, čo parafrázované na našu súčasnú menu znamená: Nezaslúži si euro ten, kto si neváži cent. Platí to pre mňa, živnostníka, ale aj ministra financií, aj keď ten je zvyknutý uvažovať v miliardách. Ani centíky, z ktorých sa miliardy skladajú, by nám nemali unikať.
Mimochodom pred mesiacom som urobil krátky preklad pre viedenskú firmu. Vysvetlil som ten istý problém s fakturáciou. Zákazník trval na tom, že sa chce vyrovnať.
„Ledaže by ste mi kúpili lístok na Viedenskú operu," navrhol som žartom.
„No to sa musím opýtať šéfa," odpovedala moja rakúska partnerka do telefónu so zvonivým smiechom.
Za chvíľu som dostal esemesku, že si mám vybrať predstavenie.
Žiaľ, takto si predstavenie Viedenskej opery nebudem môcť prefinancovať. Vstupenky v kategórii do výšky ceny zákazky majú na celú sezónu vypredané. Nevadí. Však aj Rakúšania mi svojimi školeniami pred rokmi veľmi pomohli, aby som sa postavil na vlastné nohy. Po troške im to vraciam.