Kórejské reminescencie

Autor: Štefan Vrátny | 26.6.2014 o 14:03 | (upravené 26.6.2014 o 14:08) Karma článku: 7,73 | Prečítané:  937x

Zavolala mi dievčina, ktorá si ma objednala na matričný úrad vo veci tlmočenia pri uznaní otcovstva. „Viete, otec dcéry, ktorú čakám, je Kórejec. On veľmi anglicky nerozumie, ale kórejského tlmočníka sme nezohnali a tak sme volili vás. Bývate k nám najbližšie. Majte pre neho porozumenie, ak sa nebude zrozumiteľne vyjadrovať. On hovorené anglické slovo rozumie celkom dobre, len ťažko sa vyjadruje,” cítil som zo slov dievčiny úzkosť.

„Nevadí, nejako to zvládneme. Už som mal také prípady. Azda vie, kvôli čomu na matriku ide. Ja preložím do angličtiny niekoľko slovensky napísaných viet, on skontroluje údaje a potom to spoločne podpíšeme. Nejako to dopadne. Vy budete predsa pritom,” povzbudil som ju.

V dohodnutý termín som sa vybral na matriku. Chvíľu som si posedel pred kanceláriou, začítaný do denníka Casanovu. Voľba knihy nemala nič do činenia s nadchádzajúcim úradným úkonom, ktorého som mal byť svedkom.

Čochvíľa sa pri mne zastavila fešná dievčina so zvýšeným bruškom sprevádzaná mladým štíhlym, nezvyčajne vysokým, elegantným Ázijcom s dlhými čiernymi vlasmi, v bielom saku, maslových nohaviciach a s neodmysliteľnými okuliarmi. Pozdravili sme sa a keďže nebolo o čom diskutovať k veci, ktorá nás dala dohromady, sme sa vybrali do kancelárie. Všetko šlo veľmi hladko.

Budúci otecko mal problémy napísať svoju kórejskú adresu, ale nakoniec si ju vyesemeskoval s kolegom v práci.

„U nás sa to stále mení,” vysvetľoval a ja som poznamenal niečo o mojich skúsenostiach z Japonska, kde majú adresy tiež veľmi dlhé, ťažko zapamätateľné, lebo štvrte, v ktorých sú domy umiestnené, sú malé a často menili svoje hranice, hlavne vďaka zemetraseniam, ktorými je ich oblasť požehnaná. Okrem toho nedostatok miesta Japoncov núti, aby každý kúsok zeme využívali, aj keď to znamená veľmi nerovnomerné ulice, uličky a chodníky, ktoré potom ťažko vtesnať do jednoduchej adresy, na aké sme zvyknutí u nás. Japonský vplyv sa potom premietol aj do Kórei. Alebo oba národy to pred stáročiami prevzali z Číny.

„Ja som kedysi robila angličtinu a bola som hrdá na seba, ako ju ovládam. Potom som nastúpila do práce k manželovi. Vtedy ešte ako sekretárka. Bol tam on, ako konateľ, a ešte jeden Kórejec, obaja hovorili veľmi zlou angličtinou a ja som sa musela svojou úrovňou prispôsobovať im. Teraz už sa hanbím hovoriť s takými, čo angličtinu ovládajú na slušnej úrovni,” priznala trochu zahanbene budúca mamička.

„Viem vás pochopiť. Ja chodievam tlmočiť na konferencie a Japonci, Kórejci sa mi najhoršie tlmočia. Ešte že majú slajdy v angličtine a ja z nich môžem čítať... Povedzte. Chystáte sa tu zostať natrvalo, alebo počítate, že niekedy pôjdete do Kórei? “

„Manžel je tu natrvalo. Má prácu, zamestnáva našich ľudí, a takým sa prekážky pri predlžovaní pobytu u nás nekladú. Dodáva diely pre automobilky. Máme prevádzku. Asi päťdesiat zamestnancov. Teraz už nepracujem, ale z nečinnosti som celá nervózna. Najradšej by som niečo robila.”

„V Kórei sa od žien očakáva, že budú doma. Pracovať má manžel. Žena sa má starať o domácnosť, deti a pohodlie manžela...”

„No to by som sa zbláznila... Musím si niečo nájsť, aby som mohla pracovať hoci aj z domu,” hovorila a bol som v duchu rád, že nás manžel nerozumie. Ktovie, či už pre takýto postoj získal porozumenie. Kórejci od malička vidia veci ináč. Hoci nepochybne mu to už dievčina dala najavo. Toľko anglicky si predsa len obaja rozumejú.

„Kórejsky ste sa neučili? To by vám tu v dnešnej dobe pomohlo.”

„Trošku áno,“ poznamenala takmer ostýchavo.

„Možno by stálo za to si to skúsiť. Teraz sa už dá učiť všelijakými metódami. Nepochybujem, že môžete cez internet sledovať kórejské rádio, možno aj televíziu a potom nepochybne majú interaktívne cédéčka. Len prekonať ich písmo. To mňa najviac brzdilo pri učení sa japončiny. Alebo dajte sa dohromady s manželkami Kórejcov. Často sem sprevádzajú manželov. Určite o nich viete. Ženy sa radi vyprávajú. Veľa sa od nich naučíte. Ľahko si ich získate, lebo ony tiež majú problémy s jazykom a zvyklosťami hostiteľskej krajiny. Vy ich im budete premosťovať a učiť sa pritom jazyk.”

„V kórejčine je to iné. To nie je znakové písmo, aj keď tak vyzerá. Čo znak to písmeno a to sa dá naučiť veľmi ľahko. Skôr sa bojím ich gramatiky a výslovnosti.”

„Keď ste už zvládli angličtinu, kórejčina, aj keď vzdialená, už bude o kúsok ľahšia.”

Nenapadlo ma opýtať, či hovorí aj po maďarsky. To by bol nepochybne bonus naviac. Každý ďalší jazyk ide ľahšie.

Keby sa jej chcelo učiť jazyk jej manžela, veru by si u nás slušne zarobila. Viac, než čo jej ponúkal manžel ako sekretárke. Máme tu hodne kórejských spoločností, ktoré, nepochybujem, potrebujú preklady do slovenčiny a naopak. Veľa práce by mohla robiť z domu a dávať pritom pozor na dcérku čo je na ceste, prípadne ďalšie deti, ak sa dostavia. Mám kolegyne, čo tak prispievajú na seba i rodinu. Nakoniec ja som s angličtinou bol pre mojich klientov východiskom z núdze. Žiadneho tlmočníka znalého slovenčiny a kórejčiny na okolí nenašli. Mohla by byť prvá a dlho aj jediná.

„Trochu východoázijskú mentalitu poznám. Vyše roka som strávil v Japonsku. Ale to bolo pred štyridsiatimi rokmi. Aj v Kórei som bol. Teda tej južnej. Severná bola vtedy pre turistov hermeticky uzavretá...”

„Predstavte, si, že môj manžel má tam príbuzných. Nikdy sa nevideli,” prerušila ma budúca mamička. A keďže sa odmlčala, ja som pokračoval vo svojej téme.

„Trávil som v Južnej Kórei dovolenky. Dva týždne v zime a potom v lete. Vtedy Kórea patrila medzi najchudobnejšie krajiny Ázie. Videl som ich viacero, a tak viem posúdiť. Dívajte, ako sa dokázala za dve generácie vyšvihnúť. V ich končinách žijú samé pracovité národy a ak dostanú príležitosť, vedia robiť zázraky.”

Ako sme sa lúčili, neodpustil som si klišé, ktoré si dovoľujem pri takýchto príležitostiach.

„Určite budete mať peknú dcérku. A okrem toho bude aj múdra, lebo bude vyrastať v kultúrne zmiešanom prostredí.”

Len aby spolu vydržali. A hlavne aby si Kórejec zvykol, že podriadenosť, ktorú očakáva od manželky v rodnej krajine, na Slovensku asi nedosiahne.

Cestou domov som sa zastavil v obci, kde si moji dnešní mladí zákazníci našli bydlisko.

„Je to trochu ďaleko od vášho závodu,” poznamenal som ešte na matričnom úrade.

„Ale je tam nebeský kľud,” dodala dievčina.

Ten ‚nebeský kľud,’ ktorý našla moja dnešná klientka v mojom okolí, mi pripomenul kórejské budhistické chrámy, ktoré sa v časoch prenasledovania budhistov presťahovali ďaleko do hôr a cesta k ním bola hotové dobrodružstvo. Najprv vlakom po najbližšiu železničnú stanicu, potom autobusom po najbližšiu dedinu, a dlhým horským chodníkom som konečne dosiahol budhistický chrám. A nebeský kľud okolo neho bol o čomsi inom, než kľud Žitného Ostrova. Ale ak ho nájdu v sebe, potom je to jedno.

Fotky sú z môjho kórejského pobytu v zime a v lete 1974.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Firmy nutne potrebujú ľudí, z Ukrajiny im ich vláda dovoliť nechce

Na jar minister práce Ján Richter hovoril o možnosti vpustiť na náš pracovný trh ľudí z tretích krajín v odvetviach, v ktorých to bude potrebné.

EKONOMIKA

Právnici, ktorí radili pri predaji Eurovey a príchode Číňanov

Právnické firmy pre SME a The Slovak Spectator ukázali top obchody, pri ktorých radili.

ŠPORT

Za Slovanom stále cítiť pachuť vytunelovaných harvardov

Medzi majiteľmi je dodnes firma zapletená do tunelovania harvardských fondov.


Už ste čítali?