Spomienka na Veľkú vojnu

Autor: Štefan Vrátny | 28.7.2014 o 11:14 | (upravené 28.7.2014 o 11:30) Karma článku: 5,32 | Prečítané:  550x

Spomíname začiatok Prvej svetovej vojny. Môj otec bol príliš mladý, aby sa dostal na front tejto pôvodne zvanej Veľkej vojny. Jeho osem rokov starší brat, sa ako vojak rakúsko-uhorskej armády dostal na Ruskom fronte do zajatia. Pri pokuse o útek mu ruskí vojaci pažbou vyrazili zuby, ale ináč sa neskôr dostal domov v poriadku.

Keď sa delila monarchia, vyšlo to tak, že strýc zostal bývať na maďarskej strane hraníc, kde si medzičasom našiel manželku a založil rodinu. Boli obdobia, keď sa s otcom mohol stretávať na oboch stranách hraníc, ale obaja zažili aj obdobia, keď sa mohli rozprávať len cez hranice.

Strýc bol lesník a keď chcel dostať prácu vo svojom povolaní, si musel pomaďarčiť meno. Chodil ešte do maďarských škôl, lebo v jeho mladosti slovenských škôl na Slovensku nebolo. Tak okrem rodnej slovenčiny, sa naučil perfektne maďarsky a nemecky. Strýca si pamätám ako človeka, ktorý sa vyjadroval po slovensky veľmi nadnesene, ako keby mu záležalo dokazovať, že slovenčina sa minimálne vyrovná svojim bohatstvom ostatným jazykom, ktoré ovládal. Zato mne jeho slovenčina pripadala trochu archaicky, čo asi vyplývalo z toho, že stratil kontakt s vývojom každodennej slovenčiny v rodnom prostredí.

Ale naspäť k jeho vojnovým zážitkom.

V ruskom zajatí pochytil ruštinu, a pri prechode frontu Druhej svetovej vojny jeho dedinou, bol donútený robiť tlmočníka pri výsluchu sovietskych zajatcov Nemcami a potom nemeckých zajatcov Sovietmi. Na front Druhej svetovej vojny sa už kvôli veku nedostal, ale jej hrôzy zažil ako tlmočník bezprostredne.

O svojich zážitkoch nerád rozprával a teraz sa už nemám koho pýtať. Možno existujú  archívy, ale zase by to bolo o hrôzach, ktoré sme si mali možnosť vyčítať z kníh povinného čítania.

To povinné čítanie a počúvanie o vojnových udalostiach, či ich sledovanie na obrazovkách, si denno-denne užívame z médií dodnes. Ľudstvo ako keby sa nevedelo poučiť.

Moju generáciu v 1960-tych rokoch oslovilo heslo kvetinového hnutia hipíkov ‚Make Love, Not War – Milujte sa, nebojujte‘. Ľahko sa povie, stále ťažko dosahuje.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Firmy nutne potrebujú ľudí, z Ukrajiny im ich vláda dovoliť nechce

Na jar minister práce Ján Richter hovoril o možnosti vpustiť na náš pracovný trh ľudí z tretích krajín v odvetviach, v ktorých to bude potrebné.

EKONOMIKA

Právnici, ktorí radili pri predaji Eurovey a príchode Číňanov

Právnické firmy pre SME a The Slovak Spectator ukázali top obchody, pri ktorých radili.

ŠPORT

Za Slovanom stále cítiť pachuť vytunelovaných harvardov

Medzi majiteľmi je dodnes firma zapletená do tunelovania harvardských fondov.


Už ste čítali?