Slnečný babioletný deň v Drážďanoch

Autor: Štefan Vrátny | 13.11.2014 o 21:32 | (upravené 17.11.2014 o 6:26) Karma článku: 6,57 | Prečítané:  742x

Na rozdiel od predchádzajúcej zadaždenej návštevy z pred pol druha mesiaca, ma tentoraz Drážďany privítali slnečné. Až mi bolo ľúto, že som si nezobral fotoaparát. Zato mal som mobil a na ten som si nabral hodne záberov slnečných jesenných Drážďan v pohodovú nedeľu, všade so spokojne sa prechádzajúcimi ľuďmi.

Hneď na železničnej stanici som našiel otvorenú samoobsluhu a ceny potravín na úrovni toho, čo som zvyknutý doma. Aspoň že to. Kúpil som si dva tvarohové koláče, zjedol cestou po najbližšiu kaviareň, ktorá mala aj WiFinu a tam všetko zapil kávou v nádeji, že mi to na celý deň vydrží. Najbližšie by som rád jedol až po návrate v Prahe. Keď som mimo domova, neviem sa občas čo do jediva ovládať.

Hlavným cieľom mojej návštevy bol Zwinger. Spomenul som si na svoju nemčinárku z gymnázia. Tá o Zwingri v Drážďanoch, možno ešte predvojnových, a ich galérii obrazov európskych majstrov hovorila s veľkým nadšením, a nie raz. Patrilo sa pozrieť. Ona dokonca mala to šťastie, že videla aj Louvre. Tam jej zaimponoval pomerne malý, takmer skrytý obraz už nepamätám ktorého autora, na ktorom Samson trasie kamennými stĺpmi akéhosi paláca. „Toľká energia išla z toho malého obrazu...“ dodala ešte. Vtedy, na gymnáziu som o návšteve Zwingra a Louvre mohol iba tajne snívať a nepochybne som aj sníval. Nakoniec som sa dostal na obe miesta, a hoci to beriem ako obohacujúci zážitok, také oduševnenie, ako sršalo z mojej učiteľky, mne už bolo cudzie. Na rozdiel od nej som sa dožil čias, keď som mohol navštíviť oveľa viac miest a na viacerých kontinentoch, a občasný úlet z vlasti mi už nebol vzácnosťou.

Najprv ma zarazila cena vstupného. Tá už bola nad úroveň toho, čo som zvyknutý doma. Desať eur jednotná cena vstupného bez ohľadu na kategóriu návštevníka. Len deťom sa tuším ušlo nejaké uznanie. Potom ešte tri eurá za slúchadlo, za ktoré som musel dať ešte ako zálohu nejaký preukaz s mojou fotografiou. Dal som železničnú Senior Plus kartu. Hovoril som si, že teraz, keď za niekoľko dní začneme chodiť železnicou zadarmo, strata tejto karty ma bude bolieť najmenej. Aj keď som vedel, že strata u pedantných Nemcov neprichádza do úvahy. A ešte pýtali aj jedno euro za šatňu. Drážďanská galéria je pekná, aj keď v porovnaní s berlínskymi malá, a pritom tuším drahšia. Zrejme si musí na seba zarobiť.

Zbierka si zaslúžila návštevu. Každý obraz, ktorý mal číslo na vyťukanie pre pokec o diele zo slúchadla, som si prezrel dôkladnejšie, tie ostatné som iba prebehol očami. Na viac som nemal nervy. Aj tak som vydržal v galérii vyše dve a pol hodiny. Tak akurát. V Drážďanoch sú aj ďalšie múzeá a iné turistické atrakcie pod strechou, ale Zwinger v krásny slnečný babioletný deň mi stačil. Aj s jeho Sixtínskou Madonou od Rafaela, pre ktorého Dostojevskij ústami jedného zo svojich postáv z Besov, našiel tak málo uznania. Neoprávnene, si trúfam povedať.

Medzičasom sa úplne vyčasilo a miesto hmly, za ktorej som odchádzal z Prahy, svietilo slniečko na takmer úplne modrej oblohe. Palácové stavby Zwingra a okolia už sú zreštaurované a tuším Nemci si kladú za cieľ dosiahnuť stav zachytený na obrazoch talianskeho majstra Canaletta, ktorý na pozvanie ktoréhosi kniežaťa, sa do Drážďan dostavil, aby zanechal po sebe takmer fotograficky verné obrazy mesta, akým bolo v časoch vrcholiaceho baroka. Kostoly už boli zvonku obnovené, ale keď som vošiel dovnútra, bohatá baroková výzdoba chýbala. V jednom som videl holé steny a pôvodný oltár, ale pozliepaný z kamenných zvyškov, ktoré sa zachovali z čias pred bombardovaním mesta na sklonku vojny.

Prešiel som aj starým mostom cez Labe. Teda asi tiež obnovovaným po vojne v starom štýle s kamennými oblúkmi, podobne, ako Karlov most v Prahe, ale bez sochárskej výzdoby. Veď ani Karlov most nemal pôvodne svätcov, anjelov a kostlivcov po stranách. To prišlo až v dobe baroka.

Zabudol som, ako sa volala mestská časť na druhej strane Labe, ale mala časť zvanú Barokové mesto so zrejmou snahou ho dostať do pôvodnej barokovej krásy, hoci to treba brať ako projekt azda aj niekoľkých generácií. Ale už teraz ponúka veľmi malebné a pohodové priestory na bývanie a obchodovanie. Hlavná ulica je lemovaná radmi javorov, ktorých veľké lístie malo práve najkrajšie jesenné farby a ľudia si ich vo veľkom zbierali akoby do kytíc.

Chvíľu popri mne kráčal trochu ošumelý, ale nie celkom, chlapík a žobral o euro. Kráčal súbežne so mnou a len neustále pýtal to euro, zdôrazňujúc, akoby mu pomohlo, keby som mu ho dal, ale pocit súcitu vo mne vyvolať nedokázal. Nepochybujem, že Nemci majú dobre vypracovaný systém sociálnej starostlivosti a hoci som tušil, že to euro aj tak iba prežeriem proti všetkým zdravotným zásadám, ktoré dodržiavam, keď som doma, pomyslel som si, že on ho tiež nepotrebuje až tak veľmi, ako sa tváril. Nevšímal som si ho a obrátil som sa iným smerom. „Keď to nejde, tak to nejde,“ - „Wenn es nicht geht, dann geht es nicht,“ začul som ešte jeho povzdychnutie za sebou.

Začínal som cítiť hlad a čakať, kým sa dostanem do potravín na stanici, sa mi nechcelo. Na počudovanie pri jednom pouličnom stánku som videl ponuku šišiek, štyri za jedno euro deväťdesiat deväť. To bola vlastne slovenská cena. Nenapadlo ma opýtať sa, či dve dostanem za jedno euro, lebo aj dve by mi bohato stačili. Ale potom som si pomyslel, že štyri šišky bola regulárna dávka v socialistických závodných jedálňach a tak som si ich kúpil, nechal jeden cent z dvoch eur vydať a na lavičke poblíž som ich aj všetky štyri na jedno posedenie zlikvidoval. V duchu som sa smial sám sebe, že porovnávam situáciu závodných jedální z čias totality v deň výročia pádu Berlínskeho múru, ale odkedy mi revolúcia umožnila prácu na voľnej nohe, som v závodných jedálňach nejedol. Najchutnejšie je to doma. Na to ešte jednu krútenú vanilkovo-čokoládovú zmrzlinu, malú, za jedno euro a to by už mala byť aj večera, hoci som vedel, že ešte neodolám a niečo si dám. Ale až v Prahe.

Pred mohutnou sochou Martina Luthera na jednom z hlavných námestí sa sústredila malá skupina ľudí s nemeckými národnými vlajkami a vydávala sa práve na procesiu po meste. Transparenty hovorili o mieri, slobode, uvádzala sa číslica 25 a ja som si uvedomil, že Drážďanci takto slávia štvrť storočnicu pádu Berlínskeho múru. Nakoniec som si zvolil správny čas na návštevu Drážďan aj z toho pohľadu. A ako skupina kráčala okolo námestia, pribúdali k nim ďalší a ďalší účastníci.

Rád by som sa k nim pridal, ale to ma už volal vlak. Ten mi bol v tom momente prednejší. Aj keď bez pádu Berlínskeho múru a všetkého, čo nasledovalo, by som sa do Drážďan nedostal.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Firmy nutne potrebujú ľudí, z Ukrajiny im ich vláda dovoliť nechce

Na jar minister práce Ján Richter hovoril o možnosti vpustiť na náš pracovný trh ľudí z tretích krajín v odvetviach, v ktorých to bude potrebné.

EKONOMIKA

Právnici, ktorí radili pri predaji Eurovey a príchode Číňanov

Právnické firmy pre SME a The Slovak Spectator ukázali top obchody, pri ktorých radili.

ŠPORT

Za Slovanom stále cítiť pachuť vytunelovaných harvardov

Medzi majiteľmi je dodnes firma zapletená do tunelovania harvardských fondov.


Už ste čítali?