Prechádzka po Lutherovom meste Wittenberg

Autor: Štefan Vrátny | 17.11.2014 o 20:59 | (upravené 17.11.2014 o 21:12) Karma článku: 6,71 | Prečítané:  677x

Stanica vo Wittenbergu ma trochu zarazila svojou ošumelosťou, v ktorej okrem ufrľanej pokladníčky a zároveň informátorky nikoho nebolo. „Viete mi poradiť na zajtra spoj tak, aby som chytil vlak v Drážďanoch do Bratislavy?” ukázal som jej lístok z Wittenbergu.

„Ale vy ste prišli z vlakom z Berlína. Máte aj k tomu lístok?”

Ukázal som.

Za chvíľu mi z počítača vytlačila spoj na Berlín s prípojom na vlak do Bratislavy.

„Ja nechcem ísť naspäť do Berlína, lebo to by som musel doplácať. Ja chcem ísť rovno na tento lístok smerom na Drážďany a nie Berlín. Chcem trasou, ktorú som si zaplatil.”

Hundrala, že čo to mám za lístky a požiadavky, ale za chvíľu vytlačila ďalšie spoje, tentoraz najprv do Lipska a odtiaľ s prestupovaním do Drážďan a na môj vlak. Ani ten spoj sa mi nepáčil, lebo na mojom spiatočnom cestovnom lístku sa Lipsko nespomínalo. Bolo od cesty, začo by som doplácal, a to sa mi nechcelo. Ale už som neprotestoval. Radšej si spoj nájdem na internete. Už včera som mal.

„Ešte mi, prosím vás poraďte, kde by som tu mohol jednu noc prenocovať.”

„Ja nie som ubytovňa. Toto sú železnice. Choďte do mesta a tam máte hotely. Ja s nimi nič nemám.”

Nadurdenosť som cítil v hlase. Ako doma. Hoci skôr by som povedal, že takéto správanie sa u nás začína vytrácať. Tu som to bral ako pozostatok socialistickej éry.

„Tak mi aspoň povedzte, kde je turistická informačná služba.”

„Choďte až na koniec starého mesta, tam na námestí pred Univerzitným kostolom.”

A tak som sa do mesta vybral, len tak naslepo, ale skoro som našiel mapy mesta na strategických križovatkách a tie ma navigovali. Súčasne s informačným centrom som si na námestí pred Univerzitným kostolom všimol aj mládežnícku nocľaháreň. Ozvalo sa vo mne volanie z mladosti a  šiel som rovno ta.

Novo zrekonštruovaná stará budova s preskleným vchodom, možnosťou posedenia v sklenenej prístavbe. Mohol by to byť aj veľmi slušný hotel. Šiel som priamo na recepciu.

„Máte jednoposteľovú izbu a prijímate aj seniorov ako ja?” opýtal som sa dievčiny za pultom modernej Jugendherberge a na obidve otázky som dostal pozitívnu odpoveď.

„Koľko stojí?”

„Tridsaťštyri euro.”

„Dobre, beriem.”

Hneď si ma začala zapisovať.

„Ste členom nášho zväzu?”

„Bol som. Pred takmer päťdesiatimi rokmi. Pomôže mi to nejako?”

„Veru nie. Ak chcete u nás prenocovať ako nečlen, musíte priplatiť desať eur.”

To by mi vyšlo drahšie ako v berlínskom hosteli, odkiaľ som práve prišiel.

„Viete čo, skočím naproti do informačného strediska, akú majú ponuku pre mňa tam.”

Mrdla, alebo mykla plecami bez toho, aby som za tým cítil opovrhnutie. Skôr som to bral ako znak, že rada pomôže, pokiaľ môže.

„Nocľah na jednu noc. Jednoposteľovú izbu. Môžete mi ponúknuť niečo za rozumnú cenu?”

Dievčina v informačnom centre pozrela do počítača.

„V hoteli... pri stanici. Za päťdesiatpäť eur.”

„Iné nemáte? Potom radšej skúsim Jugendherberge naproti. Ale od vás prosím nejakú mapu mesta. Ktoré pamiatky sú u vás prístupné aj v pondelok.”

„Všetky sú prístupné, až na kostoly, ktoré sú v rekonštrukcii.”

Zobral som malú prehľadnú mapu a utekal do Jugendherberge.

„Tak tú jednoposteľovú izbu beriem.

„Súhlasíte, že zaplatíte desať eur naviac.”

Prikývol som. Pod mostom sa mi spať nechcelo. Až taký chudák nie som.

Nechala ma vyplniť formulár, ktorý potom po mne nevedela prečítať a tak som jej ukázal občiansky preukaz.

„Riadne sa môžete prihlásiť až po tretej. Potom aj zaplatíte. Dovtedy si môžete nechať veci tam naproti v sklade. A ráno od siedmej máte raňajky.”

„To je v cene?”

Prikývla. S raňajkami tá cena nakoniec nevyzerala tak zle.

Že dievčina v informačnom centre nemala celkom pravdu o kostoloch, som si už všimol prv, ako som tam vstúpil. Hlavný, Univerzitný kostol, kde v roku 1517 na vstupné dvere Martin Luther pribil svoje tézy proti odpustkom a šanteniu katolíckej cirkvi, síce tiež bol v rekonštrukcii, ale o pol druhej bol prístup pre tých, čo chceli vidieť, ako prebiehajú rekonštrukčné práce. Aj kúsok interiéru kostola, pokiaľ nebol zahalený priesvitnou fóliou proti prachu. Dovtedy som mal takmer dve hodiny času.

Pobehal som po meste, odfotil ho z rôznych uhlov, zákutí a detailov, ktoré staré mesto malo veľa a malebných. Pofotil som si aj nádvoria domov Luthera a Melanchtona, oba na zozname svetového kultúrneho dedičstva UNESCO, kam som sa chystal poobede po prehliadke Univerzitného kostola. Ten mimochodom, je tiež na uvedenom zozname UNESCO. S fotením som ponáhľal, lebo obloha bola všelijaká a hocikedy sa mohol spustiť dážď. Ak má pršať, tak počas mojej prehliadky kostola a domov už spomenutých celoeurópsky známych pánov profesorov tunajšej univerzity.

Do Univerzitného kostola sa nás nahrnulo veľa záujemcov, hoci postupne odpadávali a celú hodinu, čo prehliadka trvala, som vydržal iba ja a ešte zopár záujemcov o jedno z najznámejších pútnických miest Nemecka. A tak som si pozrel, aj odfotil na veľkej vstupnej bráne kostola tézy Luthera, ktorými vyburcoval diskusiu o morálke predaja odpustkov, hlavne keď sa vyberali od chudobných a často končili vo vreckách bohatých. V niektorých podstatných črtách sa pomery za posledných päťsto rokov nezmenili. A či vôbec ich hlavný účel, výstavba chrámu svätého Petra v Ríme, stojí za to. Alebo či by sa odpustky mali dávať za hriechy predchádzajúce i budúce, za živých i mŕtvych. Takéto námety do diskusie sa bežne na kostolné dvere pribíjali, aby sa nimi vyzvali do diskusie na rôzne témy členovia fakúlt, študenti, aj občania. Táto výzva zabrala s mimoriadnou odozvou.

Samotný kostol zvnútra bol takmer celý obalený igelitom. Práce tam prebiehali usilovne, lebo 31. októbra 2017 bude päťsté výročie, čo Luther, ako profesor tunajšej univerzity, zverejnil svoje tézy. V kostole bol hrob Luthera, aj Melanchtona, jeho dobrého priateľa, tiež profesora tamojšej univerzity, ktorý sa postaral o to, aby sa tézy preložené z latinčiny do nemčiny, vytlačili a rozšírili behom troch týždňov po celom Nemecku a v konečnom dôsledku viedli k reformácii, až odtrhnutiu sa od rímskokatolíckej cirkvi, čo, mimochodom Luther nechcel. Ani Kristus sa nechcel odtrhnúť od starobylého židovského náboženstva, dokonca aj umrel ako Žid. Kresťania sa objavili až po ňom, aj keď na jeho podnet.

Za sprievodcu sme mali obetavého, vecí znalého seniora, a keď spomenul, že veľa peňazí na výstavbu kostola prišlo zo strieborných baní ktoréhosi kniežaťa v Erzgebirge, teda Rudohorí, som si nechal vysvetliť, o ktoré Rudohorie sa jedná. Nebolo to Slovenské Rudohorie, ale kdesi na hraniciach Nemecka s Českom. Krušným horám sa v nemčine hovorí Erzgebirge.

A ešte som mal otázku, ako mesto dopadlo počas vojny.

„Vojnu sme pocítili veľmi málo. Niektoré domy sme mali zničené bombami, ale kostoly zostali neporušené,” ušla sa mi odpoveď. Lutherstadt-Wittenberg zrejme nebolo pre spojenecké nálety zaujímavé mesto.

Potom som ešte šiel do múzeí Luthera a Melanchtona, umiestnené v budovách, kde títo dvaja profesori tunajšej univerzity bývali, viedli dišputy, ubytovávali chudobnejších študentov a v záhrade za domom pestovali liečivé bylinky. Pekné, len mi chýbali slúchadlá z berlínskych múzeí, na ktorých som si nastavil číslo objektu záujmu a počas rozprávania v slúchadle som mohol pozorovať a nie čítať nálepky, po ktorých sa mi už vystavovaný predmet prezerať nechcelo. Hlavne keď popisky boli umiestnené tak nízko, že som sa k nim musel zohýbať. Vhodné pre deti, ktoré aj tak o tieto veci ešte nemávajú záujem. Im by som dožičil zábavnejšie vysvetlenie.

Boli tam obrázky wittenbergských budov z pred pádu Berlínskeho múru. Mnohé budovy boli vo veľmi schátralom stave. Zrejme ani tu nemala komunistická vláda financie na rekonštrukciu starých budov. Aj v tomto ohľade sa bývalá Nemecká demokratická republika za posledné štvrťstoročie zmenila na nepoznanie.

Potom naspäť smerom na ubytovňu. Cestou som si dal pivo pri všade prítomnom írskom pube, lebo mali aj WiFinu, aby som sa dozvedel, že musím vycestovať už o sedem päťdesiat, ak chcem rešpektovať trasu, ktorú mám vyznačenú na cestovnom lístku, a ešte stihnúť dve hodiny prechádzky v Drážďanoch.

Na recepcii v Jugendherberge ma už prijímala iná žena, trochu staršia, a tá ako keby nevedela, že mám platiť o desať eur naviac za to, že nie som členom ich mládežníckej organizácie. Nič som nepovedal, len zaplatil.

„Zajtra o sedem päťdesiat musím byť na stanici. Ako dlho mi potrvá odtiaľto cesta peši?”

„Rýchlym krokom asi dvadsať minút.”

„Ale to znamená, že nestihnem raňajky...”

Vyjednával som nepriamo buď spustenie ceny raňajok, alebo ich skoršie vydanie.

„Kľudne príďte o desať minút skôr, určite už budú pripravené. Kuchárku upozorním, že prídete.”

Uvažoval som, čím to bolo, že mi nezapočítala tých desať eur za nečlenstvo v ich organizácii. Napadlo ma, že tej predchádzajúcej dievčine som mal vpísať dátum narodenia, hocikde na prihlasovací lístok. Možno v tom to bolo. Vyhodnotili ma tu za najstaršieho nocľažníka. To by bolo prvýkrát, čo by som v Nemecku počas tohto pobytu dostal nejakú výhodu za seniorstvo. Len aby si to nerozmysleli, kým odtiaľto ráno vypadnem.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Firmy nutne potrebujú ľudí, z Ukrajiny im ich vláda dovoliť nechce

Na jar minister práce Ján Richter hovoril o možnosti vpustiť na náš pracovný trh ľudí z tretích krajín v odvetviach, v ktorých to bude potrebné.

EKONOMIKA

Právnici, ktorí radili pri predaji Eurovey a príchode Číňanov

Právnické firmy pre SME a The Slovak Spectator ukázali top obchody, pri ktorých radili.

ŠPORT

Za Slovanom stále cítiť pachuť vytunelovaných harvardov

Medzi majiteľmi je dodnes firma zapletená do tunelovania harvardských fondov.


Už ste čítali?