Stopár tentoraz nie po galaxii, ale v Škótsku

Autor: Štefan Vrátny | 18.1.2015 o 10:53 | Karma článku: 12,91 | Prečítané:  6348x

Dívam sa na blogy osvedčujúce, že cestovanie stopom je stále obľúbené, a ako som sa zamýšľal nad poznámkami o mojich skúsenostiach vo forme krátkej reakcie, vykľul sa mi samostatný článok. Ak niektorému čitateľovi moje spomienky dajú čo len desať percent radosti, ktorú som ja pociťoval pri ich oprašovaní, blog splní svoj účel.

Veľké stopovacie prázdniny som zažil, radšej nepoviem, pred koľkými rokmi, práve vo Veľkej Británii. Pri stopovaní som si, samozrejme, vždy dával cieľ cesty, nejakú kultúrnohistorickú pamiatku, mesto, hocikedy aj obec, lebo tie vedia byť na Britských ostrovoch, keď práve neprší, veľmi malebné, na záver dňa tam musela byť mládežnícka nocľaháreň Youth Hostel, ale práve tak dôležitá bola aj cesta za vytýčeným cieľom. Aj tieto skúsenosti ma poučili, že dobre je mať ciele, ale hľadanie cesty k ním tak, aby zaujala, skrýva v sebe tiež tajomstvo hodnotného života. A keď sa mi stávalo, že namiesto pôvodne plánovaného cieľa som sa zatáral niekam úplne inam, neľutoval som. Nielen na cestách, ale aj v rôznych životných situáciách.

Tak napríklad ten muž, čo ma viezol na dobrom kuse v Škótsku, sa ukázal byť operným spevákom a keď sa dozvedel, že som vtedy ešte z Československa, mi zaspieval dlhý repertoár árií z opier Smetanu, Dvořáka či Janáčka. Dokonca som si prvý a jediný raz v živote vypočul druhú vetu Dvořákovej Novosvetskej v tenorovom a nie orchestrálnom podaní.

Potom ďalší žoviálny šofér, pracujúci pre pornomagazín. Vykladal mi o práci, o tom, ako sa im priam nanucujú dievčence, ale majú problémy s mužmi, lebo tí, čo sa hlásia, sú poväčšine zoženštené typy a oni potrebujú síce vzhľadných mladých chlapov s dobrou postavou, ale s trochu drsným výrazom v tvári. A že v zmysle zákona nesmú robiť priamy nábor, nesmú nikoho oslovovať, aby pre nich pózoval, ale ak sa niekto ponúkne sám, dobrovoľne, potom sú veci zo zákonného hľadiska OK. Pochopil som ho tak, že veru by nedbal, keby som hneď a zaraz prejavil záujem. Ale to už sme dosiahli môj medzicieľ toho dňa a ja som sa pekne poďakoval za odvezenie.

Smiešno-trapno-šteklivá skúsenosť s Juhoafrickou obchodníčkou, mimochodom beloškou, aj keď už nepamätám z akej obchodnej branže, s ktorou som sa vyprával o všetkom možnom, až mi naznačila pozvanie, aby som šiel s ňou na pokračovanie v diskusii do vidieckeho hotela, kde mala na tú noc rezerváciu. Nepôjdem do podrobnosti, možno na zlosť niektorých čitateľov tohto blogu, ale dosť na tom, radšej som skončil v hosteli, aj keď som nebol gay a v tom čase už ani panic nie. Alebo si iba namýšľam, a príjemná mladá pani mala iba počestné úmysly, ako zabiť nudu škótskeho vidieckeho prostredia.

Veľmi milý pán ma pozval dokonca až domov na čaj s keksami, typické to pohostenie na Britských ostrovoch, aby mi ukázal svoj domček a hlavne dvorček, kde mal malý fóliovník a v ňom hrdý pestovateľský úspech, do červena sfarbenú paradajku, malý to zázrak v severných oblastiach večne chladného Škótska.

O zelenine som sa dostal do reči aj s holandským párom, ktorý si vybral za dovolenkovú destináciu, podobne ako ja, Škótsko. Bolo neskoré popoludnie a ja so mieril už do vyhliadnutého hostela s vreckom zeleniny v ruke. Zvedavo sa dívali, viac na zeleninu, než na mňa, a tak som im podal vysvetlenie.

„Viete, v tunajších hosteloch majú aj kuchynky, kde si ubytovaní hostia môžu variť. Vždy si sám pripravujem večeru a potom ráno veľký hrniec raňajok, lebo časť z toho putuje do nádobky z umelej hmoty ako obed...“

Nebol som celkom bez peňazí, občas riadny obed v lepšej vidieckej reštaurácii by som si aj mohol dovoliť, ale kým trvali peniaze, mohol som cestovať, a to som práve prežíval obdobie, keď som sa iba šmatlal životom len tak, zo dňa na deň, bez fixných dlhodobých cieľov. Okrem toho už som patril k tvrdým vegetariánom a nám vtedy ešte reštaurácie príliš nefandili.

„No ale v Škótsku nemajú peknú zeleninu. Malý výber, a aj to, čo majú, je zvädnuté. U nás by takú zeleninu nik nekupoval,“ poznamenal muž.

„Chápem. Videl som vaše zeleninové trhy, ale ja som sa naučil zeleninu jesť bez toho, aby som sa na ňu díval,“ odvetil som rozvážne do uznanlivého úsmevu mojich prepravcov.

A potom niekoľkodňová skúsenosť s dôchodcovským párom z Anglicka. Mali kombi a jeho zadné priestory prispôsobené tak, že sa v nich dalo aj prenocovať.

„Ja som pracoval v štátnej správe a o nás sa vláda slušne postarala, takže dostávam pomerne štedrý dôchodok,“ poznamenal s utlmenou pýchou v hlase. „S manželkou sme sa rozhodli, že takto budeme tráviť náš čas. Vozíme sa, spíme, kde práve na noc dorazíme, niekedy podobne ako vy, v hosteloch, niekedy si nájdeme Bed & Breakfast,“ čo znamená ubytovanie v penziónoch, kde okrem postele ponúkajú tiež raňajky, „ale vieme sa vyspať aj v našom aute.“

„Chodievate do zahraničia?“ opýtal som sa.

„Boli sme vo Francúzsku, aj v Beneluxe, ale my sa najlepšie cítime tu, v Británii. Aj tu by sme potrebovali niekoľko životov, aby sme všetko stihli pozrieť.“

Tú poslednú poznámku som skoro pochopil, lebo autom málokedy šli rýchlejšie ako štyridsiatkou. S nimi som sa potom ešte niekoľkokrát stretol, či už v hosteloch, alebo zhodou okolnosti na spoločnej ceste. Zreferoval som, čo som medzičasom stihol, a bolo toho vždy viac, ako oni. To už otvorili zadné dvere svojho korábu a pozvali ma na čaj, ktorý si na plynovom variči pripravili, vytiahli keksy, skladacie stoličky, a ja som si pomyslel, ako krásne je byť seniorom. Vtedy som mal k tomuto privilegovanému stavu ešte ďaleko, a keď som sa ho dožil, tak nie že by som dostával štedrý dôchodok, ale hlavne preto, že si dokážem k nemu ešte privyrobiť.

A potom tam boli dvaja starší džentlmeni, Angličania, ktorí sa v aute na predných sedadlách bavili o snahe Škótov osamostatniť sa od Anglicka. Lebo veď toto je v Škótsku nie iba referendová otázka spred niekoľkých týždňov, ale téma, ktorá sa britskou históriou vlečie už niekoľko storočí.

„Neviem, čo to tých Škótov napáda! Veď v spojení s Anglickom majú len samé výhody. To všetko by stratili a dostali by sa na úroveň rozvojovej zeme. To sú tí komunistickí štváči, čo tu otravujú ovzdušie,“ rozhovoril sa jeden z nich.

„A vy ste odkiaľ?“ obrátil sa smerom na mňa, lebo hoci anglicky som hovoril plynule, prízvuk zatajiť nedokážem.

„Z Československa. Ale komunistom nie som, buďte si istí,“ rýchlo som dodal a nielen preto, že by som sa chcel zavďačiť svojim dočasným hostiteľom. „My tam máme veľkého brata, zaiste o tom viete, a keby som mal možnosť hlasovať v referende, či ho chceme, alebo nie, tak by som určite bol za okamžité odtrhnutie sa. U Škótov nevnímam, že by to bolo až tak akútne.“

Nepamätám sa čo i len na jednu negatívnu skúsenosť zo svojho stopovania po Británii. Azda iba jedna príhoda mi zanechala nepríjemnú spomienku. To bolo ale v Anglicku, nie Škótsku, a ja som bol na ceste do mesta Ely, známeho svojou veľkolepou stredovekou katedrálou. Zastavil mi jeden pán, a ako sme sa pohýnali vpred, prebehol nás náklaďák, ktorému spod kolies odfrkla skalka, priamo do predného skla auta môjho dobrodinca. Urobila najprv maličkú dierku, z ktorej sa potom pomaly cez celé predné sklo šírila bohato rozvetvená prasklina vo forme jigsaw puzzle, takej skladačky, čo sa postupne rozpadla na drobučké kúsky, takže kolená sme mali obsypané sklenenými perličkami a dívali sa vpred cez prázdny rám. Na vlastné oči a vo svoj prospech som videl, čo to znamená, keď výrobcovia automobilov dbajú na dodatočnú záruku bezpečnosti pre cestujúcich tým, že sa pri zrážke predné sklo rozbije bez ostrých hrán.

Šofér, korektný kľudný Angličan, nijako nedal najavo, že by mi mal niečo za zlé, aj keď mrzutosť v tvári nedokázal potlačiť. Mne trpká príchuť v ústach zostala po celý zvyšok dňa. Napriek vedomiu, že tak to chcela náhoda.

Na záver každej takejto jazdy som sa samozrejme vždy poďakoval a vždy sa mi ušla odpoveď:

„Sme radi, že sme vám vedeli pomôcť.“

Takže oni zvezenie flákača, ako som bol vtedy ja, považovali za pomoc.

Ako teraz píšem tento blog si uvedomujem, že mi všetci spomínaní šoféri k nemu dopomohli. Ja im teda ďakujem ešte raz. A z diaľky minulosti počujem ozvenu ich hlasu:

„Radi sme vám pomohli.“

 

Diapozitívy sú zo škótskej jari až jesene roku Pána 1976.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Firmy nutne potrebujú ľudí, z Ukrajiny im ich vláda dovoliť nechce

Na jar minister práce Ján Richter hovoril o možnosti vpustiť na náš pracovný trh ľudí z tretích krajín v odvetviach, v ktorých to bude potrebné.

EKONOMIKA

Právnici, ktorí radili pri predaji Eurovey a príchode Číňanov

Právnické firmy pre SME a The Slovak Spectator ukázali top obchody, pri ktorých radili.

ŠPORT

Za Slovanom stále cítiť pachuť vytunelovaných harvardov

Medzi majiteľmi je dodnes firma zapletená do tunelovania harvardských fondov.


Už ste čítali?