Aby sa medzigeneračná solidarita nezmenila v nenávistnú medzigeneračnú priepasť

Autor: Štefan Vrátny | 31.1.2015 o 11:25 | (upravené 31.1.2015 o 12:11) Karma článku: 7,42 | Prečítané:  1263x

Veľa sa hovorí o dôchodkovej reforme. Zvyčajne sa na diskusiách zúčastňujú ľudia vo veku, čo majú ešte do dôchodku ďaleko a názor dôchodcov sa vynecháva. Možno je to aj tým, že mnohí z nich rezignovali na myšlienku, že aj tak sú len hračkou osudu, nad ktorým stratili moc, a jediné čo môžu urobiť je, že vo voľbách hodia svoj hlas strane, ktorá bude najviac sľubovať, s trpkým vedomím, že všetko bude aj tak úplne inak.

Súc si vedomý, že diskusie vedené v duchu „O nás bez nás“ stále končia s dôsledkami, z ktorých nakoniec nikto nemá radosť, dovolím prispieť svojimi pripomienkami pracujúceho dôchodcu.

Už šesť rokov som na riadnom dôchodku, ale stále pracujem ako SZČO, mám prácu, ktorá ma baví a môže mi vydržať ešte dlho, pokiaľ to zdravie dovolí. Ešte pred odchodom na dôchodok som si pripravil niekoľko otázok pre Sociálnu poisťovňu.

Prvá sa týkala možnosti predčasného odchodu na dôchodok.

„Nie, nevyplatí sa vám, veľa by ste stratili,“ povedala úslužne pracovníčka Sociálnej poisťovne potom, ako trochu poťukala na počítači.

„Čo, keby som odložil odchod na dôchodok o niekoľko rokov? Mám kolegov a kolegyne, ktorí pracujú aj v osemdesiatke."

Zase ťukanie do počítača.

„Nie, zhodnotenie odloženého dôchodku by vám nevykompenzovalo stratu z nepoberania riadneho dôchodku,“ znela odpoveď.

„Za totality by som za každý rok odpracovaný naviac dostal k dôchodku štyri percentá. Neskôr, ku koncu totality, to tuším zvýšili na sedem,“ dovolil som si pripomenúť.

V článku na internete som sa dočítal, že vraj ‚antisociálne‘ Spojené štáty dávajú sedem až deväť percent, Británia dokonca desať percent. To som si už radšej zahryzol do jazyka a nechal pre seba.

„Teraz to tak nie je,“ znela rozpačito-ironická odpoveď. Tú rozpačitú iróniu som nevzťahoval na seba, skôr na zákonodarcov.

„Dobre. A keby som za obdobie, čo mi ešte zostáva do riadneho dôchodku, vám platil nie to, čo mám, ale podstatne vyššiu čiastku. Alebo vám jednoducho previedol svoje úspory. Za totality sa do výpočtu dôchodku počítalo posledných päť prípadne desať odpracovaných rokov. Podľa toho, čo bolo výhodnejšie.“

Zase ťukanie do počítača.

„Nie, vy len plaťte koľko musíte a peniaze si šetrite inde. Hovorím proti organizácii, pre ktorú pracujem, ale pre vás je to tak výhodnejšie.“

Práve bola otvorená možnosť vstupu a výstupu do druhého piliera. Tentoraz aj pre ľudí v mojom veku.

„Zase hovorím proti svojej organizácii, ale vám by vstup do druhého piliera bol výhodnejší. Aspoň trochu peňazí, čo zaplatíte na odvodoch, zostane vám, alebo vašim dedičom.“

Podľa toho som sa zariadil.

Teraz, po šiestich rokoch sa znovu otvára otázka dôchodkového zabezpečenia. Považujem za pozitívne, že ako pracujúci dôchodca nemusím čakať desať rokov, kým sa mi začne zhodnocovať dôchodok o platby do druhého piliera. Počkám, aké ponuky mi pripraví moja DSS-ka a podľa toho sa rozhodnem, či v nej zostanem. Na reči vládnych predstaviteľov nedám.

Aj pravidlá zhodnotenia dôchodku od Sociálnej poisťovne sa zmenili, a dôchodok sa mi bude od marca zhodnocovať o príspevky, čo som za posledných šesť rokov práce ako dôchodca odvádzal. Nemusím už zavrieť živnosť, čo nechcem, kým len trochu vládzem. Ani ju nebudem musieť prerušiť na šesť mesiacov, lebo začínať živnosť po jej prerušení, obnovovať vzťahy s bývalými zákazníkmi, prípadne hľadať nových, to nie je žiadna slasť. Živnostníci rozumejú, o čom hovorím.

A tak behom niekoľkých mesiacov sa dozviem, či je lepšie spoliehať sa na Sociálnu poisťovňu, ako sa to snaží presadiť dnešné vedenie štátu, alebo si ponechať aj druhý pilier, ako podporné riešenie.

Jedno však viem naisto. Predovšetkým sa chcem spoliehať sám na seba.

Aj štát by mohol prispieť. Napríklad tým, že by miesto neustálych snáh o rošády medzi sociálnou poisťovňou a druhým pilierom, sa zameral na znižovanie nezamestnanosti, s ktorou patríme medzi špicu EÚ a OECD. Už sa nemožno vyhovárať na predchádzajúce vlády či hospodársku krízu. Dôvod je predovšetkým v tom, že sme povážlivo poklesli na medzinárodných rebríčkoch konkurencieschopnosti. Problémov máme vyše hlavy, aj práce pre každého, vrátane dôchodcov ochotných a schopných pracovať, len vymýšľajú sa stále nové a nové polienka, ktorými by sa utlmila snaha podnikateľov, či už zahraničných, ale hlavne našich, aby prišli s novými projektmi, ktorými by zamestnali ľudí schopných práce, ale neschopných otvoriť si vlastný podnik či živnosť.

Aj vzdelávací systém by sa mohol v tomto smere pousilovať. Máme odborné školy, ktoré majú vynikajúce výsledky v zamestnanosti svojich absolventov. Prečo by nemohli ponúkať rekvalifikačné kurzy pre ľudí teraz odchádzajúcich na dôchodok? Máme univerzity tretieho veku, ale tie sa skôr orientujú na klubovú činnosť pre vyplnenie voľného času dôchodcov. Prečo by nemohli prispievať do ich pracovného potenciálu?

Nakoniec sú tu samotní dôchodcovia. V našej kultúre stále hodne cítiť postoj, že práca je posledný zúfalý pokus, ako získať peniaze. Ľahšie sa poplačkáva, že ich niet, ako niečo urobí, aby boli. Práca nemusí byť utrpením, ak sa k nej postavíme kladne s vyrovnanou chrbticou. Neprináša len peniaze, ale aj nemenej dôležitý pocit, že predsa len ešte nie sme na tomto svete zbytoční.

Aj tu by štát pomohol napríklad zmenšením daňového a odvodového bremena, či už zamestnávateľa, alebo seniora zamestnanca. Aj pre štát lepšie nejaké platby daní a odvodov, ako žiadne.

Za súčasného stavu dominantného priebežného dôchodkového systému spoliehajúceho sa medzigeneračnú solidaritu bude stále viac a viac ľudí odkázaných na dôchodok a stále menej a menej ľudí v aktívnom veku platiacich do systému. Vyvoláva to zlú krv. Pracovne aktívnym sa zvyšujú dane a odvody, aby udržali aké-také dôchodky generácie, od ktorej už nič nemôžu očakávať, len prísľub, že generácie, ktoré sa ešte nenarodili, im to vynahradia. Majú pravdu, ak na takéto prísľuby hľadia s nevôľou. Demografická krivka je v ich neprospech. A naviac, čo ak sa nasledovné generácie pod tlakom neustále sa zvyšujúcich daňových a odvodových bremien vzbúria proti medzigeneračnej solidarite s námietkou, že prečo by mali platiť za záväzky, ktoré za nich urobil ktosi predtým ako sa narodili? Mne to pripomína nevoľníctvo, ktoré sa na našom území zrušilo za cisára Jozefa II v roku 1785. Socialisti ho obnovili a treba s ním skoncovať. Je proti základným ľudským právam a neviem či nie aj proti platnému Občianskemu zákonníku. Ale to už je otázka na právnikov, aby moju domnienku potvrdili či vyvrátili.

Nech je ako je, ja si neželám, aby za neschopnosť mojej generácie vyrovnať sa s demografickou krivkou, a vajatanie terajšej vládnej politiky doplácali generácie ešte nenarodených detí.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.


Už ste čítali?