Kto sa má postarať o to, aby bolo ľuďom lepšie

Autor: Štefan Vrátny | 8.2.2015 o 17:14 | (upravené 8.2.2015 o 21:03) Karma článku: 6,45 | Prečítané:  617x

Tento blog mal byť vlastne reakciou na iný blog začínajúci citáciou Ústavy Slovenskej republiky na adresu vlády a štátnych orgánov, konkrétne článku 35, právo na prácu a článok 36, aj odmenu za prácu. „Zamestnanci majú právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky. Zákon im zabezpečuje najmä právo na odmenu za vykonanú prácu, dostatočnú na to, aby im umožnila dôstojnú životnú úroveň...“

Ale vznikol mi z toho vlastný samostatný článok a tak ho ponúkam.

Nie je tomu tak dávno, čo dávali v slovenskom rozhlase rozhovor s bývalým guvernérom Národnej banky Slovenska. Vyjadril sa v tom zmysle, že priemerný občan Slovenska patrí medzi päť percent najbohatších ľudí sveta. Chápal som to tak, že ide aj o tých ľudí, čo bývajú v panelákoch, občas nedôstojne označovaných ako 'králikárne.'

Trochu ma toto konštatovanie donútilo zamyslieť sa, a uvedomil som si, že je to asi pravda. Ostatne treba uznať, že bývalý guvernér Národnej banky Slovenska by tom mal vedieť najlepšie. Drvivá väčšina ľudstva žijúca v Ázii, Afrike a Latinskej Amerike žije hlboko pod našim priemerom, keď v bytoch menších, hlboko pod kvalitou toho, čo ponúkajú naše paneláky, žijú často viacgeneračné mnohopočetné rodiny, bez vody, možno aj elektriny, plynu, ústredného kúrenia, kúpeľní a splachovacích záchodov. Ostatné vymoženosti našej bežnej domácnosti nebudem vymenovávať. U nás často v takom byte býva jedna vdova, občas ju navštívia odrastené deti s vnúčatami, ktorých čaká u babičky veľmi bohaté občerstvenie. Vo zvyšku sveta mnohí nemajú dokonca ani prístup k pitnej vode. O tom, že na noc chodia spať hladní, sa tiež veľa hovorí.

A potom počúvam, že je tu skupina jedného percenta ľudstva, ktorá vlastní tri štvrtiny bohatstva sveta a ich bohatstvo sa neustále zväčšuje na úkor zvyšku sveta. Niekto by si myslel, že títo ľudia sa vyskytujú iba v New Yorku, Kalifornii, prípadne v daňových rajoch, a treba s nimi niečo urobiť, aby sa odstránila takáto sociálna nehoráznosť. Len mne to vychádza tak, že keď panelákový obyvateľ našej vlasti patrí medzi päť percent najbohatších ľudí sveta, tak potom množstvo tých, čo žijú v rodinných domoch s peknou záhradkou a jedným-dvoma autami vyššej kategórie v garáži, a takých je u nás veľa, sa približujú bohatstvom medzi to preklínané jedno percento ‚nenažrancov.‘

Čo teraz s tým? Nasťahovať ľudí z tzv. tretieho chudobného sveta do nášho panelákového bytu, v ktorom žijú jeden-dvaja seniori, alebo do rodinného domu, si veru neviem predstaviť. Ani rozobrať panelákové domy a tehly našich domovov a rozoslať ich do štátov, kde je chudoba najočividnejšia, by tiež zrejme nebolo priechodné riešenie.

Nepochybne treba zveľaďovať národné bohatstvo Slovenska napríklad dobudovaním večne omieľaných diaľnic a rýchlostných ciest, ako aj niektorých iných projektov, ale predovšetkým ide o to, aby sa naši ľudia naučili žiť s tým čo majú. Nie je toho málo a čo potrebujú predovšetkým, je dokázať sa z toho tešiť. Vyrovnať chrbticu a zbaviť sa toho, čo ktosi pred časom označil ako ‚blbá nálada‘.

A keď už som zabehol do chudobného tretieho sveta, tam treba tiež pomôcť. Napríklad tým, že budeme odtiaľ odoberať tovar uspokojujúci naše potreby, normy a kritériá bezpečnosti, lebo pre tamojších ľudí to znamená zamestnanosť a postupný rast bohatstva. Aj keď v konečnom dôsledku to viedlo k zániku niektorých našich tradičných odvetví a núti nás zameriavať sa na výroby s vyššou pridanou hodnotou, na ktoré štáty zvyšku chudobnejšieho sveta ešte nedozreli. Naši misionári, a tým mám na mysli nielen cirkevných, ale všetkých tých, ktorí prinášajú dobrú zvesť o hygiene, tajomstvách písmeniek a nových technológií, dokážu veľmi pomôcť, ale hlavnú robotu si budú musieť všetci odviesť na sebe samých. Spoliehať sa na mannu z neba, alebo na štát, nie je cesta vpred.

To platí aj pre chatrče, v ktorých mnohí naši spoluobčania už stáročia žijú, a napriek rôznym domácim i zahraničným snahám sa z nich nevedia, alebo iba s ťažkosťami vedia vymaniť. Stále platí staré indiánske, že ak dáte ľuďom rybu, nakŕmite ich na jeden deň. Ale ak sa naučia chytať ryby, v súčasných podmienkach to znamená kreatívne myslieť a produktívne pracovať, nikdy nebudú hladní.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.


Už ste čítali?