Údolie mesta Káthmandu pred dňom D

Autor: Štefan Vrátny | 7.6.2015 o 11:14 | (upravené 7.6.2015 o 11:56) Karma článku: 5,62 | Prečítané:  767x

Počúvame takmer dennodenne o smutnej bilancii nedávneho zemetrasenia v Káthmandu. Mesto, ktoré sa kedysi volalo aj Kantipur, teda trblietajúce sa mesto, a takým aj bolo, kým sa z neho nestali ruiny.

Nepál nikdy nebol súčasťou európskych impérií a ešte v polovici minulého storočia každú návštevu do Nepálu musel pozvať premiér. Keď som tento himalájsky štát pred štyridsiatimi rokmi navštívil už ako bežný turista, celý čas som sa cítil ako v rozprávkovej stredovekej krajine.

V sobotu 14. decembra 1974 som mal zase nabitú programom. Najal som si bicykel a povozil som sa celý deň, azda aj 50 kilometrov. Údolie Káthmandu  má čo ponúkať.

Zrána som šiel k Budhanilkantha asi 13 kilometrov na sever od mesta. Jedná sa o kamennú sochu boha Višnu, pekne sformovaného mladého muža ležiaceho na lôžku z jedenásťhlavého hada, s polovicou tela ponorenej do vody. Ľudia si sochu veľmi uctievali. Určite je za tým bohatá symbolika, ako to býva u podobných výtvorov všade na svete, len mne sa v tom momente nič nechcelo zisťovať, a hľadať teraz na internete už by nebolo autentické.

Okolo obeda som v poliach sledoval pohrebné obrady. Mŕtvola, neviem či muža či ženy, bola zabalená v oranžovom plátne v sediacej polohe v čoby klietke z bambusu. Potom pre ňu pripravili hranicu z dreva, na jej vrch celú klietku postavili a všetko zapálili. Ešte ju zasypávali rôznymi potravinami, hlavne zrnom a ovocím a tiež pofŕkali olejom, vraj aby tak zabezpečili lepšie spaľovanie. Popritom skupina sediacich chlapov monotónne pospevovala a vyhrávala na píšťalách, ťukala a udierala do bubnov, a dvaja chlapi fúkali do veľkých morských škeblí. To, ako sa sem dostali, vnútrozemskej krajiny tisíce kilometrov od najbližšieho mora, tiež nepochybne skrýva príbeh hodný románu. Bolo to malebné, hoci na mňa viac zapôsobil nočný pohreb v indickej Agre spred niekoľkých týždňov. Tam to bolo jednoduchšie a v jednoduchosti takýchto obradov vie byť krása. Okrem toho v Agre sa mi ušlo aj vysvetlenie. http://vratny.blog.sme.sk/c/299809/Indicka-Agra-este-raz.html

Potom cesta k chrámom Pashupatinath, Guhesworn a Boudnath na predmestiach a v poliach. A neskoro poobede, asi 16 km za mesto k vodopádu Sundarijal. Tam sa už začínajú hory a krajinka bola veľmi malebná. Názvy píšem všetky v anglickom prepise, lebo neviem, ako sa ktoré slovo správne vyslovuje. A aj keby som sa to naučil, skoro by som zabudol. Takto, keby som sa k poznámkam a fotkám niekedy v budúcnosti z nostalgie vracal, ľahšie si všetko v rôznych zdrojoch ponachádzam.

V jednej dedinke na školskom dvore sa konali oslavy. Starší pánko, pravdepodobne riaditeľ školy, prečítal takmer nepočuteľne prejav zhromaždeným školákom a učiteľom. Nezdalo sa mi, že by ho niekto sledoval, presne ako som to zažíval pri podobných udalostiach ja vo svojom školskom veku. Na záver sa mu, možno len tak, zo slušnosti, zatlieskalo. Ani to mi nebolo nič nové. Potom nasledoval kultúrny program. Ja som stihol sledovať tanec a takmer nepočuteľný spev malých školáčok.

Medzičasom mi ale miestny šarvanec zobral spoza chrbta bicykel. Nemyslím, že zo zlomyseľnosti, skôr z huncútstva. Keď som si to uvedomil, pustil som sa ho naháňať po celej dedine. Bicykel som dohonil, ale k škole som sa už nevrátil. Vlastne pozornosť mi úplne upútal asi 12-13 ročný školák, ktorý sa chcel baviť so mnou po anglicky. Ja som ho takmer nerozumel a on zase asi mňa. Jemu zrejme šlo o to, aby rozhovorom zvýšil spoločenské uznanie u okolo stojacich rovesníkov. Možno ani mincičku by nedbal prijať.

V nedeľu, 15. decembra, z rána som musel na imigračný úrad požiadať o predĺženie víza i povolenie k horskej turistike. Prv, než úrad otvorili, som sa ale šiel zohriať do toho istého kostola, ktorý som navštívil pár dní predtým. Zase sa spievalo a kázalo. Podobné kresťanské zoskupenia som v Ázii nachádzal hodne. Veľa sa venujú vzdelávaniu i zdravotníctvu medzi domácim obyvateľstvom, lenže mne sa bližšie vysvetlenie poslania v tomto prípade neušlo. Ani som nevyhľadával. Očakával som zase náročný deň a potrebovala som len relax a ten sa mi ušiel. Mohol som sa vybrať do niektorej reštaurácie, ale to by som sa dostal do medzinárodnej spoločnosti turistov podobne orientovaných ako ja, a to sa mi v tom momente nechcelo. Niekedy inokedy.

Opäť som si najal bicykel. Najprv som šiel k malebnej dedinke Kirtipur. Na architektúru som bol zvedavý pomenej. Je typická nepálska a videl som jej už hodne. Sledoval som hlavne ľudí, ktorí práve sušili ryžu alebo priadli, či tkali. Všade sa pracovalo, ženy i muži, hoci niekedy sa mi zdalo, že si v našom ponímaní zamieňali funkcie, keď ženy som videl pri žatevných prácach u nás v minulosti hlavne vykonávaných mužmi a mužov pri šijacích strojoch. Z ulíc som získal dojem, ako keby rodovú rovnosť mali miestni ľudia v sebe.

Pridal sa ku mne asi 13 ročný mládenec, ktorý mi chcel silou-mocou robiť sprievodcu. Povedal som mu jasne ‚No‘, ale napriek tomu ma ťahal po tamojších hinduistických chrámoch a stupách, teda budhistických svätyniach. V Ázii takéto náhodné priateľstvá môžu mať rôzne dozvuky a tak som mu dal nenápadne jednu rupiu, len aby som sa ho zbavil, a pritom aby si moju 'veľkorysosť' nikto nevšimol. Samozrejme sa mu málila, keď už ma tak usilovne spracovával. Tvrdil, že nepije ani nefajčí, hoci fajčenie medzi jeho rovesníkmi je veľmi bežné. Vraj peniaze, ktoré si ako sprievodca zarobí, si sporí, aby si za ne neskôr mohol kúpiť knihu. Či hovoril pravdu, alebo iba cielene marketingovo takto spracovával dôverčivých cudzincov, to veru neviem posúdiť. Aj keď reči mal sympatické, povedal som si, že nemôžem dať peniaze každému, kto si o ne požiada, a ani tentoraz sa mi nezdalo, že by výnimka bola vhodná. Nehovoriac o stále hroziacom nebezpečenstve, že ak dám jednému, zrazu sa na mňa vrhne kopec ďalších detvákov s vytrčenou rukou a pre všetkých nemám. Sklamanie v takých prípadoch vie vyvrcholiť vo frustrácií, ba dokonca aj v násilí.

Už asi týždeň ma trápilo pravé ucho. Síce nebolo to nič bolestivé, ale mal som namierené do hôr, kde žiadnych lekárov nenájdem, a tak som sa pred odchodom z Káthmandu  rozhodol do nemocnice, aby sa mi stav prípadne nezhoršil. Prezrel si ma doktor, obstarší pán. Zdal sa mi byť roztržitý, hoci sotva z neistoty o mojom stave. K tomu, aby mi mohol dať kvapky do ucha, som musel obehať viacerých lekárnikov o prázdnu fľaštičku. Viditeľne sa potešil, keď som sa s ňou poobede vrátil. Azda si cenil dôveru, ktorú som mu tým preukázal. Do fľaštičky mi šetrne dal 10-15 kvapiek, nič viac. Vraj by to malo vystačiť k úplnému vyliečeniu. Všetko bolo zadarmo, hoci by som sa mu nejako najradšej odplatil. Rezolútne odmietol. Nestávalo sa mi ani v bohatších krajinách, ako Nepál, že by niekto zamietol ponúknuté peniaze.

Zato bolesť v uchu mi za pár dní prestala.

Po návrate na Slovensko som premietal svoje diapozitívy v rámci akcií, ktoré organizovala moja sestra, ako vedúca pobočky knižnice v Košiciach. Pozývala na diskusné posedenia rôznych kultúrnych dejateľov Slovenska, spisovateľov, novinárov, hercov, redaktorov. Keď sa jej nikoho nepodarilo zohnať, rád som vyplnil medzeru v jej pláne aktivít diapozitívmi zo štátov, kam sa vtedy podarilo dostať od nás málokomu. Prístup na cestovateľské zahraničné televízne programy ešte u nás bol technicky nemožný a politicky nežiaduci, internet neexistoval a tak moje premietanie sa tešilo značnej pozornosti. Ale neváhal som ukázať aj niečo z krás našej vlasti.

Samozrejme, že to nemohlo ujsť bdelému očku silových zložiek totalitného Československa a tak som si v spise, ktorý viedla o mne komunistická štátna bezpečnosť, našiel nasledovný záznam:

Prameň na schôdzke uviedol, že bol dňa 27.9.1983 v styku s objektom akcie „FILOZOF“ a to v knižnici, kde tento uskutočnil prednášku o štáte Nepál. Na tejto prednáške objekt premietal diapozitívy, ktoré dopĺňal rozprávaním. http://vratny.blog.sme.sk/c/266123/Ked-Nepal-je-tiez-podozrivy.html

Prameň bol dôverník Štátnej bezpečnosti nasadený na sledovanie mňa a mojej mimopracovnej činnosti.

Fotoaparát, ktorým som robil diapozitívy v zahraničí i doma tiež bol predmetom záujmu eštebákov a dokonca jedným z ústredných predmetov záujmu domovej prehliadky, ktorú v našom byte eštebáci vykonali.

Vykonať v byte sestry Evy objekta STÚ ANALÝZA, kde sa objekt dosť často zdržuje, s cieľom zistenia alebo vylúčenia podozrenia predpokladanej trestnej činnosti, nakoľko vykonanou ANALÝZOU v byte a na pracovisku objekta nebol nájdený fotoaparát, ktorý objekt používa pri turistických cestách... http://vratny.blog.sme.sk/c/381931/ako-sa-robi-domova-prehliadka-zistenia-a-zavery.html

Fotoaparát som si kúpil ešte v Japonsku, zrkadlovka nebývalá na pomery socialistického obchodu u nás, v Japonsku bežný, mierne nadpriemerný, amatérsky prístroj.

Takže aj také dozvuky mala moja návšteva spred štyridsiatich rokov rozprávkového údolia Káthmandu .

Súvisiace články:

http://vratny.blog.sme.sk/c/380721/udolie-mesta-Káthmandu  -kedysi.html

http://vratny.blog.sme.sk/c/381273/udolie-mesta-Káthmandu  -kedysi-ii.html

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Firmy nutne potrebujú ľudí, z Ukrajiny im ich vláda dovoliť nechce

Na jar minister práce Ján Richter hovoril o možnosti vpustiť na náš pracovný trh ľudí z tretích krajín v odvetviach, v ktorých to bude potrebné.

EKONOMIKA

Právnici, ktorí radili pri predaji Eurovey a príchode Číňanov

Právnické firmy pre SME a The Slovak Spectator ukázali top obchody, pri ktorých radili.

ŠPORT

Za Slovanom stále cítiť pachuť vytunelovaných harvardov

Medzi majiteľmi je dodnes firma zapletená do tunelovania harvardských fondov.


Už ste čítali?