Jaffa stojí za návštevu

Autor: Štefan Vrátny | 17.8.2015 o 5:11 | (upravené 17.8.2015 o 19:39) Karma článku: 9,59 | Prečítané:  3106x

Skoro ráno sme vyrazili autobusom do Tel Avivu. Večer predtým sme si zistili, čo mesto ponúka na videnie.

Novo vystavaná časť sa skladala z mohutných mrakodrapov, tie som si pamätal ešte z predchádzajúcej návštevy. Tel Aviv, hlavné a veľmi moderné mesto, možno ani nie sto rokov staré. Galéria Goldy Meir má veľmi bohatú zbierku hlavne mnou obľúbených francúzskych impresionistov a nejaké obrazy z obdobia pred nimi i po nich. Pri návšteve spred troch rokov sme stihli aj predstavenie z newyorskej Boadway a nepochybne, nejaká kultúra prebiehala v Tel Avive aj v deň našej terajšej návštevy. Lenže my sme tentoraz mali krásne počasie a škoda mrhať čas na to, čo si vieme nájsť aj na internete, povedali sme si. A tak nám vyšlo, že by sme sa mali dostať k pobrežiu, k starobylému prístavnému mestečku Jaffa, čo som čítal ako ‚džaffa’, ale videl som aj označenia Yoffa a Yaffa a to už naznačovalo výslovnosť ‚jafa.’ V tomto sme občas mali problémy, lebo na izraelských mapách boli iné označenia latinskými písmenami pre tú istú ulicu či miesto, než čo sme potom nachádzali priamo v teréne. Nakoniec sme sa vždy vymotali.

Vošli sme do kancelárie informačných služieb na rohu ulice pred vchodom do starej časti mesta, kde nás zásobili letákmi a hneď aj ponúkli bezplatný dvojhodinový sprievod mesta, ktorý sa práve začínal pred budovou. Pridali sme sa.

Viedla nás mladá, pekná dievčina. Z nadšenia, ktoré z nej žiarilo, som ju ohodnotil ako rodáčku mesta, hoci veľmi dobrá americká angličtina mi napovedala, že aj v USA musela stráviť kusisko svojho mladého života.

„K tomu, aby som mohla robiť sprievodkyňu som musela študovať dva roky na tunajšej univerzite sprievodcovstvo a dejiny. Ináč by mi licenciu nedali. Takže čo vám poviem, mám preskúšané a podložené, aj keď občas sa vedú kontroverzie na tému historických udalostí. Ale to je normálne všade...” začala veľmi rozvláčne, živo gestikulujúc, a mne sa zdalo, že predávala viac seba, ako sprievodkyňu, než mesto, ktoré sa podujala, že nám predstaví. Ako živnostník som ju chápal a pomyslel som si, že Jaffu si budem pamätať predovšetkým kvôli nej.

„Sme v oblasti, ktorá je známa svojim pohostinstvom...”

Pridala nejaké príslovie, ktorého presné znenie som už zabudol, ale pripomínalo mi to našské ‚Hosť do domu, boh do domu.’

„A keďže vy ste naši hostia, naším zvykom je ponúknuť kávu, ktorú si v týchto končinách sveta ochuťovali korením kardamom. Mám tu kolegu, ktorý pre každého z vás jednu malú šálku pripravil.”

Hneď na to prišiel mládenec s táckou množstva malých šálok s poldruha glgom tuhej kávy. Niektorí fajnšmekri tvrdia, že kávu treba piť takú a jedným šupom, ako u nás chlapi slivovicu v krčmách.

Potom nasledovalo vzájomné predstavovanie. Ja som hovoril aj za konškoláka.

„Ja som zo Slovenska, kolega z Čiech. Pre nás Československo stále platí a tu sme sa tu stretli na pomaturitnom podujatí. Ďaleko od miesta, kde sme maturovali. Školské roky nás zblížili a to sa ráta.”

Až ma zamrzelo, že som nezostal iba pri menách, lebo trochu som upriamil na seba pozornosť a nakoniec sme i tak so skupinou nechodili celý čas. Odbiehali sme a spojili sa s nimi, keď sa nám náhodou priplietli do cesty. Nakoniec sme sa dozvedeli hodne aj od sprievodkyne. V starej časti mesta, v úzkych uličkách, sa zastavila.

„Toto bývala veľmi spustnutá časť mesta a začali sa sem sťahovať umelci, ktorí si nemohli dovoliť drahé bývanie v novovybudovaných štvrtiach. Postupne však vlastným úsilím domy zveľaďovali, až sa zo starého mesta stalo atraktívne a drahé bývanie. Vidíte tam tie modré keramické dlaždičky pri každom vchode? Na každej je číslo domu a povedľa niektorý znak zverokruhu. Lebo podľa toho je aj ulica pomenovaná. Tie keramické dlaždičky vyrobil miestny umelec.”

Na malom námestíčku sme sa zastavili. V strede visela na lanách veľká železná nádoba tvaru vajca, z ktorej vyrastal strom.

„Prečo je tu ten pomarančovník? Teraz nie je jeho sezóna, ale keď zarodí ovocie, turisti si zo stromu bežne zoberú. Vy poznáte meno nášho mesta z nálepiek pomarančov. Kedysi tu skutočne boli veľké pomarančové sady a pomaranče sa dodávali do všetkých kútov Európy. Aj námorníci si ich brávali na loď, lebo pomaranč obsahuje,... no čo?” spýtavo sa pozrela na svojich zverencov.

„No predsa vitamín C. A čo sa stane, ak nemáte dostatok vitamínu C?” zahľadela sa vyzývavo na nás. Niektorí si čosi zamrmlali a dievčina dopovedala.

„No predsa dostanete skorbut. A viete čo znamená skorbut?”

A takto s nami cvičila, až sme sa dozvedeli, že pomaranče z jej mesta si už v dávnejšej minulosti našli cestu aj do severských štátov, kde bol v zime problém so zeleninou a ovocím, ale že dnes už pomarančové sady v okolí mesta zmizli a pomaranče so značkou Jaffa možno dostať aj z iných oblastí Izraela, Ázie či Afriky, ak spĺňajú podmienky kvality.

Na jednom mieste, kde bola akási studňa so strechou v islamskej architektúre, aké som si pamätal z Turecka, bol pekný výhľad na prístav a pobrežie Tel Avivu. Tam skupinu dievčina neviedla a tak sme si dovolili malé odskočenie len tak, vo dvojici. A už sa odtrhol od postávajúcej skupiny mladých mužov nejaký mládenec ponúkajúci moslimský pravdepodobne politický leták. Poďakovali sme sa. Vo mne sa zobudil reflex z totalitnej minulosti, keď som sa naučil zvážiť, kedy sa hodí politizovať a kedy nie, a hneď som sa obrátil preč. Konškolák ma nasledoval. Prišli sme sem aktívne relaxovať a nie politizovať na miestne pálčivé témy. Hlavne keď aj tak nič nevyriešime.

Ešte sme postáli spoločne na námestí s kostolom svätého Petra. Miesto sa spája s Petrom, pôvodne rybárom Šimonom, ktorého vyzval Kristus, aby s ním chodil miesto rýb chytať ľudí, a dozvedeli sme sa aj, že tu nastúpil na loď starozákonný Jonáš, z ktorej ho za prudkej búrky donútili námorníci, aby vyskočil rovno do huby veľryby. Zotrval v nej päť dní úpenlivo sa modliac, až ho veľryba vypľula a Jonáš šiel vybaviť božské poslanie. Do podrobností nepôjdem. Musel by som ich opísať z internetu a to si môže zistiť aj čitateľ, ktorý sa rozhodne, že chce vedieť viac.

Blížil sa záver prehliadky. Dievčina nám poďakovala za pozornosť.

„My sme nezisková nadácia, ale školy a živobytie sú tu drahé a preto by sme radi prijali váš príspevok do našej činnosti...”

„Pomyslel som si, že to takto nejako dopadne ešte keď sa na úvod tak rozvláčne predstavovala,“ poznamenal konškolák a chvíľu sme sledovali, koľko dávali do pokladničky ostatní účastníci, aby sme sa strafili do približného priemeru. Predsa nám len spestrila pobyt a uznanie si zaslúžila.

Trochu sme sa pomotali po bazáre, potom pozreli, kde kedysi viedla železnica, nakukli do novších štvrtí a nakoniec sa vrátili k moru, kde bolo predsa len najkrajšie. Bol piatok a vedeli sme, že posledný autobus v deň pred židovským sviatočným sabatom nám odchádza o pol šiestej. Šuntali sme sa bezstarostne peši, zastavovali kvôli zmrzline, ktorá tentoraz výnimočne za to nestála, a nakoniec sme prišli na autobusovú zastávku podľa mojich hodiniek pred odchodom autobusu, ale brány stanice sa už zatvárali a autobusy na odjazdovej plošine neboli žiadne.

„Zmeškali sme kvôli tej zmrzline a preto, že sme nenasadli na verejnú dopravu,” zamrmlal trochu znechutene konškolák.

„Ale zase sme cestou sem videli staršiu časť Tel Avivu. Schátralú, neopravovanú. Asi je ponechávaná tak, až sa sem vyberú developeri a vybudujú tu nové mesto. Tie jednoposchodové budovy sem akosi nepatria. Nemajú historickú hodnotu a ich oprava nestojí za to.”

 „Pred dvadsiatimi minútami vám odišiel posledný vlak,” dozvedeli sme sa od mladého muža na neďalekej železničnej stanici.

A tak sme sa zviezli taxíkom. Škodou Fabia, presne akú mám doma, lenže táto tu si už užila podstatne viac. Na volante mala prasknuté veko, pod ktorým bol nastrkaný airbag. Stálo nás to sto šekelov. Keď taxikár povedal cenu, pozrel som na spoločníka. Ten okamžite prikývol a ja som súhlasil tiež.

Obrázky sú z apríla 2015

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Firmy nutne potrebujú ľudí, z Ukrajiny im ich vláda dovoliť nechce

Na jar minister práce Ján Richter hovoril o možnosti vpustiť na náš pracovný trh ľudí z tretích krajín v odvetviach, v ktorých to bude potrebné.

EKONOMIKA

Právnici, ktorí radili pri predaji Eurovey a príchode Číňanov

Právnické firmy pre SME a The Slovak Spectator ukázali top obchody, pri ktorých radili.

ŠPORT

Za Slovanom stále cítiť pachuť vytunelovaných harvardov

Medzi majiteľmi je dodnes firma zapletená do tunelovania harvardských fondov.


Už ste čítali?