Kamienky z Mŕtveho mora

Autor: Štefan Vrátny | 10.11.2015 o 11:12 | (upravené 12.11.2015 o 17:56) Karma článku: 13,02 | Prečítané:  4336x

V sobotu, keď Izrael má voľno, sme sa vybrali autom hostiteľa k Mŕtvemu moru, nevyhnutnej zastávke pri návšteve týchto končín sveta.

Klesali sme cestou z nadmorskej výšky asi päťsto metrov do hĺbky mínus štyristo dvadsať. Na postranných svahoch bola každých päťdesiat metrov vyznačená nadmorská výška a ja som si hlavne všímal cyklistov, čo pomerne skoro ráno, keď ešte nie je príliš horúco, usilovne šľapali hore svahom. Za iných okolností, keby som bol v inej spoločnosti, alebo sám, a možno niekoľko rokov mladší, viem si predstaviť, že podobné riešenie návštevy Mŕtveho mora by som volil aj ja. Bol by to iný zážitok. Nie lepší, iný.

Zastavili sme na parkovisku pre verejnosť. Okolo nás boli hotely s vlastnými plážami, ale nám stačila na chvíľu, čo sme tam vydržali, aj verejná pláž. Nemala také pekné kamienky, čo som obdivoval na inom mieste počas návštevy Mŕtveho mora pred vyše troma rokmi, ako menili formu v mierne sa vlniacej slanej vode, a ktoré mi potom poslúžili ako darček pre známych doma, ale zato sme sa brodili po hrubej vrstve mokrej soli a to bol tiež zážitok sám o sebe. Spolužiak sa sťažoval, že mal poškrabanú nohu a soľ mu v ranke štípala. Ja som ten zážitok nemal, ale šplechol som si neopatrne do oka a bolelo to na nevydržanie. Potom ako som si oko pevne zavrel, slanú morskú vodu zriedil a vyplavil menej slanými slzami, nechal na obočí hrejivým slnkom vyschnúť, bolesť prešla a oči som mohol otvoriť zas.

Hostiteľ sa pustil do úvah o teroristoch, takmer každodennej téme nielen v Izraeli.

„Ja som sa vždy riadil heslom, že si treba nájsť ochrancu. Známeho, čo je silný a vie ma brániť, ak je zle,” začal, a ja so cítil, že hovorí nielen o sebe, ale aj o svojej staronovej vlasti. Ja som si tému zúžil na neho. Na širší záber, priznávam, nemám.

„Pritom si sedel v škole pri mne. Sotva by som ťa ubránil. Nie som bitkár. Keď som cítil bitku v ovzduší, som radšej odišiel. Ale čo sa pamätám, tebe nikto v mojom okolí nenadával, ani na teba neútočil za to, že si Žid,” poznamenal som.

Také boli moje spomienky z päťdesiatych a prvej polovice šesťdesiatych rokov minulého storočia, keď sme obaja spolu chodili na Slovensku od prvej triedy základnej školy po maturitu na gymnáziu.

„Vlastne máš pravdu. Len ten Paľo... Už som zabudol, ako sa volal priezviskom. V štvrtej alebo piatej triede sme ho mali. On neustále prepadával a tak bol hodne starší od nás. Ten mi raz povedal, že som smradľavý Žid a že by som sa mal pratať. Ale nakoniec sa pratal on. Zase prepadol a tým vypadol zo školy, lebo prekročil školopovinný vek.“

Rozmýšľali sme spoločne, ktorý spolužiak to mohol byť. Ale keď sme ho mali iba rok, vypadol nám z hlavy.

„Mne si nevadil. V našej rodine nás vychovávali v prísne kresťanskom duchu a tak som vedel, že sú aj Luteráni, aj Kalvíni, aj Židia, ale nie v tom zmysle, že my, Katolíci, by sme preto mali byť lepší. Prosto ani Židov, či koho som nedokázal brať ako iných. Ani na Maďarov sme sa v rodine nedívali zhora, či so strachom, a už vôbec nie s nenávisťou, hoci sme s nimi žili v jednom meste. Na Južnom Slovensku je ich veľa doteraz, a tie postoje som si ponechal.”

Ušla sa mi od spolužiaka aj spomienka na časy jeho vojenskej služby.

„Na izbu som raz prišiel neskôr, všetci ostatní už boli dnu, a zrazu som začul z tmy od spolubývajúcich ŽŽŽŽŽŽŽŽŽ. Teda akože som Žid. Hneď som im dohováral. Že som ich kolega, snažím sa byť priateľský a že aký dôvod majú proti mne takto vystupovať. Potom s tým prestali. Niektorí sa mi za všetkých ospravedlnili.“

Opatrne sme sa magorili v slanej vode Mŕtveho mora a spolužiak pokračoval.

„Keď som už pracoval, mal som zastupovať neprítomného kolegu-lekára. Ako som prechádzal chodbou, boli tam dve staré babky. Nepoznali ma, a len si šuškali. ‚Má prísť iný doktor. On je Žid, ale hovoria, že dobrý!‘ Nad tým som sa v duchu zasmial. Veľmi ma ale ranilo, keď mi pribehol domov syn zo školy a plakal, že mu spolužiaci nadávali do Židov. Aj to mi pomohlo rozhodnúť sa, aby sme emigrovali. Cez Juhosláviu. Ako sa to vtedy robilo.”

Hostiteľ zaspomínal na svojich rodičov. Jeho otca si dodnes živo pamätám, a čím je jeho syn starší, tým mi ho viac pripomína. Aj mamičku si pamätám. Útlu, ale rozhodnú ženu, ktorá mala pod lakťom vytetované číslo z koncentračného tábora.

„Brali sa pred vojnou. Keď južná časť Slovenska pripadla Horthymu, a neskôr totálnym nacistom, museli do koncentrákov. Mali šťastie, že prežili. Po vojne sa otec ihneď vrátil do rodného mesta, matka asi tri mesiace po ňom. Keď sa znovu stretli, tak otec odpadol. Matka mala iba tridsať osem kíl... A ako chodili po meste, videli v domoch svoje šatstvo, nábytok i posteľné prádlo. ‚My sme si mysleli, že sa už nikdy nevrátite, pán sused,’ vraveli otcovi. Ale že by zhabané veci vrátili, to ich nenapadlo. Otec iba mávol rukou. Kúpili sme si postupne nové namiesto toho, čo už i tak bolo obdraté a dožívalo.”

Hostiteľ pokračoval.

„Niektorí ľudia sú prosto beštie. Boli, sú a budú. Napríklad tá Islamská armáda, čo urezáva hlavy. Ja neviem, čo by som s takými ľuďmi vykonal. Zabiť ich je málo. Lebo keď zabiješ, ten človek už nič necíti. Ja by som ich nechal žiť, ale tak, aby do smrti pamätali na zlo, čo napáchali...“

Už som len mlčal. Mne sú podobné myšlienky príliš ťažké, že sa im radšej vyhýbam. Tentoraz zaznelo starožidovské oko za oko, zub za zub. Kresťania hovoria, že ak ťa uderia na jedno líce, nastav aj druhé. Lenže v živote rodičov môjho židovského spolužiaka sa nefackovalo. Diali sa omnoho horšie veci. A na mnohých miestach sveta sa stále dejú. Keď ide o život, treba sa brániť všetkými prostriedkami, ktoré sú k dispozícii. To je prirodzená reakcia všetkých živých tvorov.

Lenže keď aj druhá strana začne hovoriť o životných a existenčných záujmoch, je celá moja argumentácia vedľa. Odporúčať kresťanskú lásku nahlas sa neodvažujem. V dnešných časoch, je to na tichý alebo otvorený výsmech. A tak mi nezostáva iné, ako mĺkva viera v nádej, že ľudia k sebe cestu nájdu.

Nabral som si kamienkov bohato obalených soľou. Nechal som ich na balkóne vyschnúť, aby sa soľ na nich vykryštalizovala, a po návrate domov sa znovu stali darčekom z môjho výletu do Izraela.

Kamienky z Mŕtveho mora.

Obrázky sú z októbra 2011 a z apríla 2015

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.


Už ste čítali?