Najkrajšie Vianoce

Autor: Štefan Vrátny | 27.12.2015 o 17:34 | Karma článku: 10,96 | Prečítané:  2344x

Pre mňa doma intenzívny pocit z Ježiška začal 23. decembra. Ráno prišla mama k mojej posteli, dala mi po puse na každé líce.

„Všetko najlepšie k narodeninám,“ povedala a hneď aj dodala: "A teraz rýchlo hore. Treba mlieť mak, tĺcť orechy, nanosiť dreva a uhlia, vyprášiť koberce. Sláviť sa bude na Ježiška.“

Hovorím o časoch, keď ústredné kúrenie v domácnostiach bol luxus, preto to drevo a uhlie. Ani vysávač bežný nebol, ak vôbec, preto prášenie kobercov. Na snehu, ak ho napadalo, na železnej tyči vo výške, kam by som sám, bez pomoci niektorého zo starších súrodencov ešte nedosiahol, na ktorú sa pokrovce zavesili a potom prakerom poriadne vytrepali. Oba prístupy k neobľúbenej robote dali zabrať, ale čo už, keď príjemné a veselé Vianoce si žiadali obete.

Prijateľnejšie bolo mletie maku a tlčenie orechov, lebo pritom sa dalo trochu zamaškrtiť a tak zahnať nudu nenáročnej práce. Miešanie rôznych plniek sa tiež počítalo, lebo potom sa vylizovali hrnce prstom, pričom surovina na pripravovaný zákusok chutila viac, než zákusok samotný. Sestry s mamou spievali vianočné koledy a občas som pohmkával s nimi. Rádio sme mali, ale vtedy náboženské piesne neboli v móde, a hoci aj ponuku štátneho rozhlasu by som bral viac, ako pesničky, čo nám zneli v kuchyni, rádio, starú rachotinu, nie a nie vyladiť, takže hrčalo horšie, než moje pohmkávanie ako doprovod k ináč pekným hlasom sestier a matky. Každý máme svoj vkus aj schopnosti, a ja som z detského trucu proti starším súrodencom a matke, produkoval zvuky hlboko pod úroveň mojich schopností. V očakávaní Vianoc sa to tolerovalo. Hlavne keď mi ruky popritom robili čosi, čo k vianočnej večeri prispievalo. A že som sa pritom nudil, sa ignorovalo.

Aj na kapra v sude som sa občas pozrel, či je v pohode, a nahováral si, že určite, lebo voda v našom sude bola čistejšia, než v sude na námestí, odkiaľ sme ho s otcom rýchlo priniesli domov zabaleného v novinovom papieri, aby si ešte chvíľu požil, kým skončila jeho životná púť v zhone príprav vianočnej večere. Pri zabíjaní mi ho bolo ľúto, lebo jeho trepanie ešte aj potom, ako už bol porcovaný, bol jasný znak toho, že ešte chcel žiť, ale čo už, keď také bolo jeho poslanie. Tak sa to dialo niekoľko rokov, až som sa jedného Ježiška začal dusiť kostičkou, čo sa mi zaprela v hrdle. Kostičku som nakoniec vykašľal prv, než sme stihli zavolať lekára, ale viac sa už kapor na vianočnom stole neobjavil. Nahradilo ho filé, lebo v ňom sa kostičky objavovali pomenej, ľahšie sa hľadali, a po čase už iba rybičky z konzervy. Vtedy sme už boli príliš veľký na to, aby sme užívali detské pocity z Vianoc, ale aspoň náznakovo sme večeru potrebovali zabezpečiť s plným počtom chodov.

Na vianočnom stole bol vždy jeden tanier pripravený pre hosťa, a ten sa aj dostavil. Ako napríklad Irenka, mladá žena, už ani neviem, či mamina priateľka alebo chránenka, ktorej zvolené životné poslanie narušil zákaz kresťanských reholí a tak veľa času trávila u nás, aby sa prestravovala, mne pomáhala s úlohami, hrala so mnou karty a čítala mi knihy, keď som mal jednu zo svojich pravidelných angín. To bolo predtým, ako si konečne našla prácu mimo nášho mesta, a ja som sa jej nikdy neopýtal, ako to vlastne bolo s rehoľou a jej osudom v nej. Teraz sa už nemám koho pýtať. Ledaže si niečo o tom z iných zdrojov prečítam a zvyšok domyslím.

Veľmi vítaná bola aj štedrovečerná prítomnosť dobre vyše desať rokov staršieho bratranca, ktorý v mestských kasárňach trávil svoju povinnú vojenskú službu. Na Vianoce dostal opušťák a ten strávil s nami rozprávajúc vtipy, ako napríklad ten o tom, ako ho v noci zobudili vrzgajúce dvere skrine. Zažal svetlo, aby zistil, čo sa to vlastne deje.

„Predstavte si, dvere skrine sa mi pomaličky otvárali, a mne práve vychádzal kabát z módy,“ dodal po chvíli záhadného mlčania.

Na to, aby nám priniesol darčeky, mu armádny žold nestačil, ale okrem rozprávania vtipných zážitkov, sa postaral o zábavu s vojenským kufríkom, ktorý odložil najprv do kúta za stromčekom, a potom v noci, po večeri, ho vzal do záhrady, otvoril a tam mal zväzok niekoľkých delobuchov a pištoľu s raketami. Po týchto Vianociach sa v našom mestečku už dlhé desaťročia žiadne súkromné ohňostroje nekonali, až kým neumožnila nežná revolúcia dovoz čínskej zábavnej pyrotechniky. Nikdy ma nenapadlo sa ho opýtať, aké dozvuky mal pre neho ohňostroj v záhrade, lebo dunelo to do ohluchnutia, a na oblohe vyzývavo žiarilo, takže okrem susedov to nemohlo uniknúť ani bezpečnostným zložkám štátu. Opäť premrhaná príležitosť dozvedieť sa čosi naviac, lebo teraz sa už nemám koho opýtať. Len viem, že také čosi vtedy jednoducho nebolo in.

Aj darčeky boli, hlavne obuv a šatstvo, lebo z toho z predchádzajúcich Vianoc, som už medzičasom vyrástol. Ale aj tu sa najprv prísne prehodnocovalo, čo dokúpiť, a čo by bolo ešte predčasné, lebo najprv sa muselo dodrať to, z čoho medzičasom vyrástli moji súrodenci. A tak sa stávalo, že som mal košele, ktoré sa zapínali sprava doľava, lebo boli po sestrách a nie naopak, ako by to môjmu črtajúcemu sa mužskému vzhľadu zodpovedalo, lenže vtedy sa na takých detailoch nebazírovalo. Mama, šikovná krajčírka, sa postarala, aby som nikdy nebil svojim zovňajškom do očí. Ani prepychom, ani zanedbanosťou.

„U nás v rodine sa nikdy nehladovalo, aj obliecť sme sa mali do čoho, len peňazí sme nikdy nemali nazvyš,“ vyhodnotil našu rodinnú situáciu po desaťročiach brat a ja, po krátkom zamyslení, som mohol len prikývnuť.

Prvý deň vianočný ubehol len tak prejedaním a vyvaľovaním sa, čítaním kníh, či hraním hier, čo sa občas tiež vyskytli pod stromčekom. Podobne na Štefana som nemal žiadne povinnosti, čo som bral ako darček k meninám od súrodencov. Pôvodne som sa mal volať Peter, ale sestry a brat, potom ako som sa narodil, pribehli za matkou do nemocnice.

„My nechceme Petríka, my nechceme Petríka, lebo susedovie Petrík umrel a my nechceme, aby náš braček umrel,“ žobronili krikom.

„Dobre, dnes je Štefana, tak nech je Štefan,“ rozhodla bez zbytočných úvah mama.

Stalo sa.

Dodnes neviem posúdiť, či je dobré mať narodeniny, Ježiška a meniny tak pohromade. A to som ešte mal mať narodeniny spolu s Ježiškom.

„Chcela som ťa ešte chvíľu podržať, aby si sa narodil na Ježiška,“ priznala mi po rokoch mama. „Ale ty si bol prvýkrát neposlušný a vynútil sa na svet máličko skôr.“

„Ja som nebol neposlušný. Ja som chcel sláviť prvého Ježiška už s vami. Ako riadny člen rodiny,“ bránil som sa.

Takže tak si pamätám moje najkrajšie Vianoce. Šatstvo, čo som podostával, sa už pradávno zodralo, aj hračky, či knihy, sa stratili do nenávratna, ale tie dve pusy, čo som dostal od mamy ráno v deň narodenín, sa mi rátajú dodnes.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.


Už ste čítali?