White Cliffs of Dover – Biele útesy Doveru

Autor: Štefan Vrátny | 31.1.2016 o 18:15 | Karma článku: 6,26 | Prečítané:  856x

Podľa nich údajne pomenovali starí Rimania svoju ostrovnú provinciu Albion. Albus v latinčine znamená biely.

Zaparkovali sme a potom po chodníku na útesoch vysoko nad pobrežím plným príbojom do žabíc vymletého kameňa. Zrak však priťahovali predovšetkým pekné výhľady na biele bralá, ktoré takmer kolmo padali do mora.

Na jednom mieste sme videli zvädnutú kyticu ruží uviazanú o krík, aby ju vietor neuniesol. Akoby odtiaľto niekto padol do mora.

„Ktovie, či sa jednalo o samovražedný skok. Mohlo to byť uchvátenie nad výhľadom, ktoré paralyzovalo pocit sebazáchovy,” padla poznámka, lebo kriedové útesy skutočne lákali, aby sa pútnik priblížil k ním až na samý okraj. Ten bol mäkký, ohlodaný vetrom a dažďom, a mohol sa pod váhou nešťastníka zosunúť. Alebo niekto si skúšal robiť selfie, či po našom samku, a ustupoval s fotoaparátom na držiaku pred sebou, až sa zrútil do mora. Aj takéto prípady sa vraj už udiali. Lenže tu sa nechodí umierať, tu sa naberá energia.

Lavičky tu tiež slúžia na nasávanie energie. Také zmontované spolu so stolom. Bolo mi z nich smiešno-smutne, uviazané reťazou k betónovému ukotveniu ukrytému pod zemou. Nielen my, ale aj korektní Angličania si musia dávať pozor pred chytrákmi. Akoby aj tu platilo, že čo je verejné, to je aj moje.

Pripomenulo mi to zážitok tesne po prevrate. Angličana Bernarda, veľkého milovníka klasickej hudby, som vtedy zobral do starej budovy Národného divadla. Na veckách bol toaletný papier uzamknutý kladkami proti krádežiam, pozostatok zo socialistickej éry, keď toaletný papier bol úzkym profilom, či zrozumiteľnejšie povedané mladším generáciám, nedostatkovým tovarom. Vtedy hlavne stranícka tlač mala vysoké náklady a používala sa na všetko možné, len nie na čítanie. Leštili sa ňou dobre okná po umývaní a utierali,.. ktovie, čo všetko možné. Na toaletný papier sa stromy v našich lesoch nie vždy ušli.

„Poď, niečo ti ukážem,” a ťahal som vtedy Bernarda k vecku.

Trochu otáľal, lebo nevedel si predstaviť, čo po ňom chcem na záchode, kam práve nepotreboval. Ale keď videl uzamknutý toaletný papier zasmial sa.

„Najbližšie, keď sem prídeme, prinesiem fotoaparát a si to odfotím,” dodal.

A ja som si odfotil reťazou zabezpečenú lavičku nad Bielymi útesmi Doveru.

Nedávno som mal rozhovor na tému úzkych profilov s mladou pracovníčkou spriaznenej organizácie.

„Vieš, čo znamená úzky profil?” prehodil som v akejsi súvislosti s nákupmi dnes.

„No, to je niečo úzke. Hlavne v stavebníctve sa o takých veciach hovorí,” odvetila váhavo. Už sa u mňa naučila, že veci nie sú také priamočiare, ako ich uvádzam.

„Aj tak sa to dá rozumieť. Ale ja som mal skôr na mysli terminus technicus známy generácii tvojich rodičov. Nie zo stavebníctva, ale socialistického maloobchodu. Keď niečo nebolo dostať, hovorilo sa tomu ‚úzky profil.‘ Ak to obchod náhodou predsa len dostal do svojich políc, stálo sa na to v rade. Prípadne sa to predávalo po známosti spod pultu. Hocikedy sa hocičo zrazu mohlo stať úzkym profilom.”

Ale naspäť k Bielym útesom Doveru. Moji spoločníci už boli unavení a mienili si chvíľu posedieť, hoci aj na lavičke uzemnenej reťazou, a potom pomaly späť k autu.

„Ty ale choď. Máš dosť energie, určite nás dohoníš,” povzbudzovali ma, aby som si nenechal ukrátiť zážitok.

Neváhal som. Rýchlym krokom som sa vybral až k majáku na míľu vzdialenom. Odfotil som si ho, ale až k nemu som nešiel. Bolo neskoro popoludní a maják sa mi zdal za drôteným plotom uzavretý.

Najveľkolepejší výhľad bol ale aj tak na prístav. Ten si pamätám ešte z môjho prvého výletu do Anglicka v roku 1966. Politická atmosféra sa u nás začala akoby uvoľňovať a zrazu aj takéto výlety boli možné. Nie na dlho.

Vtedy sme sem šli vlakom z Československa cez Západné Nemecko a Belgicko a odtiaľ trajektom z prístavného mesta Ostende. Vtedy sa mi prístav na anglickej strane ani zďaleka nezdal taký rušný.

„Zaujímavé,” zamyslel sa náš hostiteľ. „Už máme neďaleko tunel pod Kanálom a cesta cezeň trvá pol hodiny. Napriek tomu mnohí cestujúci, šoféri i kamiónisti uprednostňujú lode.”

„To mesto naproti na druhej strane mora je čo?” ukázal som na budovy matne viditeľné cez vodný opar nad povrchom mora.

„To už je na francúzskej strane. Calais. Už som tam bol, ale iba na chvíľu.”

„Čo keby sme sa tam vybrali? To by mohol byť tiež námet na jednodenný výlet,” povedal som, nemysliac to vážne. Boli sme v Anglicku, a žiadalo sa predovšetkým spoznávať ostrovné kráľovstvo. Zato moja poznámka neupadla do zabudnutia, lebo keď sme plánovali ďalšie dni, návšteva Calais sa prevetrávala zas a či som ju myslel vážne.

„Nie veľmi. Ani na tejto strane som ešte nevidel veľa zaujímavých vecí. Ja sa prispôsobím. Rozhodnite, ako uznáte za vhodné, a ja budem spokojný.”

Bol som, a veľmi. Počas celého desaťdňového pobytu v Anglicku.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.


Už ste čítali?