Úvaha nad augustom 1968

Autor: Štefan Vrátny | 18.8.2016 o 10:45 | Karma článku: 6,07 | Prečítané:  905x

Dvadsiaty prvý august tisíc deväťsto šesťdesiatosem, keď Československu vyhlásil vojnu Sovietsky zväz, bol azda najkritickejší dátum nielen môjho života. 

Vtedy som sa práve zdržiaval na študentskej výmennej praxi v Severnom Írsku. Predtým som riadne ukončil skúšky predposledného ročníka štúdia vysokej školy a do Írska som odchádzal s predsavzatím, že si tam pobyt predĺžim, naučím sa lepšie po anglicky a ak to bude možné, prihlásim sa na tamojšiu univerzitu, absolvujem nejaké predmety a možno aj napíšem diplomovú prácu pre moju československú Alma mater. Potom, ako nám republiku rozorali sovietske tanky, som vo svojom predsavzatí pokračoval, ale v zľahčených podmienkach, lebo zrazu bolo moje okolie voči našim občanom ústretovejšie. A tak som sa v Belfaste zapísal na riadne univerzitné štúdium, príležitosť, ktorou sa neohŕda. To chápu všetky mladšie generácie, ktoré podobne ako ja, využívajú za posledné štvrťstoročie príležitosti poprevratového obdobia.

S domovom som samozrejme riadne styky udržiaval, teda hlavne poštové, a po čase padlo rozhodnutie, že si k sebe pozvem matku. Vtedy už bolo cestovanie do zahraničia z Československa pre našich občanov stále viac a viac obmedzované, ale matka mala šesťdesiat rokov, čo do spoločenského postavenia jej význam spočíval predovšetkým a hlavne v tom, že bola vynikajúca matka, a myslel som si, naivne, ako ukázal život, že ju za mnou silové zložky normalizujúcej sa, hoci pretrvávajúco nenormálnej republiky pustia.

Vybavil som všetky potrebné formality z mojej strany, nebudem rozpisovať, čo to všetko obnášalo, len pre zjednodušenie poviem, že nestačilo zbaliť kufor, zobrať občiansky preukaz, kreditkartu a pobrať sa, ako sa to robí teraz. Z mojej strany som dotiahol všetko tak, ako malo byť. Pred jej plánovaným príchodom som strávil v Spojených štátoch pracovné prázdniny a mal som ušetrené peniaze, aby som matke dokázal zabezpečiť skromný, ale dôstojný pobyt. Aj so severoírskymi známymi som dohodol nejaké spoločné aktivity, aby jej pobyt v Severnom Írsku bol čo najpríťažlivejší.

Nebol nijaký. Krajská správa pasov a víz v Košiciach rozhodla, že jej pobyt v Severnom Írsku nie je v súlade so štátnymi záujmami Československej socialistickej republiky a matka za mnou nikdy neprišla.

Pomyslel som si svoje, aj ma to zamrzelo, ale čo už. Typická komunistická kazajka, ktorá obmedzovala život bežných občanov.

Po vyše ôsmych rokoch pobytu v zahraničí som sa vrátil do ešte stále sa normalizujúcej vlasti a niekoľko rokov prežil s mojou matkou v spoločnej domácnosti. Jej zamietnutá cesta do Írska sa však nikdy nedostala na pretras.

Až pred nedávnom, potom ako mama bola už vyše tridsať rokov u svojho Stvoriteľa, sa nevdojak vec stala predmetom rozhovoru s príbuzným.

„Na to sa pamätám. Mama bola u nás a hovorila o tom. Vraj si ju pozvali na Krajskú správu pasov a víz. Navrhli jej, aby dohodla s tebou stretnutie vo Viedni a aby ťa prehovorila na návrat domov. Do Viedne jej výjazd povolia, ale do Írska nie. V tom zmysle s ňou jednali,“ som sa zrazu dozvedel.

Takže tak to bolo so zamietnutím cesty matky za mnou do Írska. Belfast bol pre ramená eštebáckej chobotnice príliš ďaleko, ale Viedeň, nepochybujem, mala československá štátna bezpečnosť prešpikovanú svojimi agentmi, takže tam by mali celé stretnutie pod dohľadom.

Som hrdý na matku, že zamietla hrať s eštebáckymi smradmi ich špinavú hru, aj keď ma mrzí, že sa už jej nemôžem opýtať na podrobnosti. Alebo ani niet sa na čo pýtať. Ona, ako som ju poznal, bola určite zarmútená, že si syna neuvidí, tak ako som bol smutný ja, že nemohla za mnou, ale nepochybujem, že podobne ako ja, so silovými zložkami komunistami dominovaného štátu nikdy nič nevyjednávala, ani nediskutovala. Keby v tom čase nemala už šesťdesiat rokov, možno by sa spolu so mnou ocitla v registračných protokoloch Štátnej bezpečnosti ako nepriateľská osoba. Ženy v jej veku už eštebáci hrdým titulom nepriateľskej osoby nepoctili.

Takže už sa nikdy nedozviem podrobnosti celej špinavej hry, ktorú sa eštebáci snažili rozohrať s mojou mamou. Ani sa nedozviem meno eštebáka, ktorý s ňou vyjednával. Možno lepšie. Lebo keby som vedel kto to bol, vyhľadal by som si ho, hajzla jedného smradľavého. Asi by som ho nedokázal fyzicky napadnúť, to nemám v povahe, ale štval by som ho a možno aj uštval až na Sibír, kam svojimi postojmi a presvedčením patrí.

Ale najpravdepodobnejšie už podlieha inému trestu, než aký by som vedel zaranžovať pre neho ja. Neviem, kde je jeho hrob, ale najbližšie skočím z bicykla, keď uvidím povedľa cesty krtinec, a vyčúram sa naň predstavujúc si, že je to symbolický hrob chrapúňa. Vyberiem si krtinec zvetraný, trochu zarastený, do ktorého už krtko nechodí, aby som neznesvätil jeho príbytok. Nič také si toto malé, milé, užitočné zvieratko nezaslúži.

My sme zostali vo vojnovom stave so sovietskym agresorom až do odchodu posledného sovietskeho vojaka z nášho územia, čo bolo tuším dva roky po prevrate. Žiadnu mierovú zmluvu, ako by sa patrilo, sme so Sovietmi nepodpísali. Ani s ich následníckymi štátmi. S tým hlavným možno je to zbytočné, lebo ten si medzinárodné záväzky aj tak nectí.

Lenže vo vojnovom stave platia vojnové zákony, ktoré okrem iného uznávajú aj kategórie ťažkých zločinov označovaných ako vlastizrada a kolaborácia. Eštebáci, ako predĺžená ruka okupanta, naplnili skutkovú podstatu týchto trestných činov. Aj politické vedenie štátu na rôznych úrovniach. A keď si pomyslím na dôchodky, ktoré si teraz v pokoji užívajú, prípadne výnosy z divokej privatizácie, ktorú mali po prevrate na svedomí predovšetkým oni, sa iba utvrdzujem v názore, že od vízie právneho štátu máme ešte ďaleko.

Keď hovorím o ich pokojnom živote na dôchodku, tak to tak aj myslím. Boli to príliš zatvrdlé povahy, so zníženou úrovňou morálnych zásad, aby ich čosi ako svedomie za minulosť hrýzlo.

Mimochodom prestal som označovať udalosti z novembra tisíc deväťstoosemdesiatdeväť ako revolúciu, či už nežnú alebo zamatovú. Lepšie ich označiť ako prevrat, slovo odvodené z prevracania kabátov. Keď sa z tvrdých normalizátorov sovietskeho razenia zrazu stali ‚demokrati‘ s pochybnými až podlými zámermi. Svojej minulosti sa neobrátili chrbtom. Mnohí sa ani nepretvarujú, a prejde im to.

 

Viac na

http://www.forumhistoriae.sk/web/guest/-/nepriatelska-osoba-filozof

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.


Už ste čítali?