Štefan Vrátny
Politika Brexit, alebo prečo sa Briti správajú nebritsky
Briti prežívajú obdobie naplnené pocitom, ktorý sme si navykli označovať ako spomienkový optimizmus.
V živote som vystriedal viacero bydlísk i povolaní a som teda z každého rožku trošku. Zoznam autorových rubrík: Inde v Európe, Ázia, Nepriateľská osoba, Britské ostrovy, Osudy, U nás na Slovensku, U susedov, USA, Kanada, Súkromné, Nezaradené
Briti prežívajú obdobie naplnené pocitom, ktorý sme si navykli označovať ako spomienkový optimizmus.
Podľa nich údajne pomenovali starí Rimania svoju ostrovnú provinciu Albion. Albus v latinčine znamená biely.
Zastávku v mestečku Rye na južnom pobreží Anglicka nám odporučili anglickí známi predtým, ako sme vyrazili na výlet.
Dívam sa na blogy osvedčujúce, že cestovanie stopom je stále obľúbené, a ako som sa zamýšľal nad poznámkami o mojich skúsenostiach vo forme krátkej reakcie, vykľul sa mi samostatný článok.
In Dublin's fair city where the girls are so pretty - V ľúbeznom meste Dublin, kde dievčence sú také krásne... Ten preklad je môj, neumelecký. Nedbal by som, keby sa našiel Hviezdoslav, čo by môj preklad poeticky učesal.
Prešiel som sa mestom, využil možnosť bezplatnej túry so sprievodkyňou v Dublin Castle, odskočil si do City Hall, ale tam už som nešiel na sprevádzanú túru. O druhej ma čakala pred hlavnou bránou univerzity svätej Trojice (Trinity) Frankie.
Na kuse sme kráčali peši rozbitou cestou. Tim, môj hostiteľ a sprievodca sa spýtavo na mňa pozrel. Hodnotil, či to s ním zvládnem. Bol vyšportovaný, na dôchodcu vo veľmi dobrej forme, však ako archeológ trávil veľa pracovného času v teréne, ale ani ja som sa pri ňom necítil byť padavka.
Júnová sobota patrila pobrežnej ceste Antrim Coast Road tiahnucej sa pozdĺž veľkej časti pobrežia okresu Antrim. Veľmi malebná oblasť, na ktorú sú obyvatelia Severného Írska mimoriadne hrdí.
Keď už hovorím o novodobej búrlivej histórii Belfastu nedá mi, aby som nespomenul Desieho, s ktorým som pracoval niekoľko letných brigád v Spojených štátoch ako čašník. Na pohľadnicu, ktorú som mu zaslal mesiac pred nedávnym odletom do Írska na starú adresu, čo som si uchoval v poznámkach, mi neodpovedal. Našiel som si teda jeho meno v telefónnom zozname, síce pod inou adresou, ale predsa. Nakoniec ani po niekoľkonásobnom zavolaní mi nik nedvíhal.
Tim, môj hostiteľ, historik, archeológ a univerzitný profesor na dôchodku, ma pozval na výlet za mesto, smerom k Obrovmu prsteňu, Giant's Ring. Pamätám si hmlisto, že som tam počas mojich belfastských štúdií bol a dobre mi padlo si to znovu obehať a nafotiť. Navŕšená hlina do kruhu o priemere stoosemdesiat metrov a v strede na seba naukladané ploché balvany. Takéto stavby som nachádzal aj inde v Británii. Na internete je o nich určite viac.
Hokej som nikdy nehral, ani nepamätám, či v dobách mojich štúdií pred štyridsiatimi rokmi mali v Írsku hokejové družstvá (teraz už vraj hej), zato korčuľovať som sa chodil. Do krytého štadióna v Belfaste.
Poobede sme šli na návršie nad mestom, kde sa týči rozsiahla budova severoírskeho parlamentu Stormont. Zase bezplatná túra pre niekoľkých návštevníkov. Vypočuli sme si sprievodné slovo a po odchode mi hostiteľka Pam čosi začala vysvetľovať.
Na Slovensku radi udržiavame a šírime legendy o našich mimoriadne krásnych dievčatách, prírode, vzdelaných ľuďoch, vynikajúcom pive... To isté som si vypočul, a veľakrát, aj od Írov. Aj neoficiálna hymna Dublinu začína slovami: In Dublin's fair city where the girls are so pretty - V ľúbeznom meste Dublin, kde dievčence sú také krásne... Môžem potvrdiť (až na to pivo, ktorému bez ohľadu na pôvod, neviem prísť na chuť), že máme pravdu, ale ani Íri sa nemýlia.
Historku Titanicu možno začať hoci aj belfastskou radnicou, azda najvýraznejšou budovou mesta. Rozsiahla stavba po vzore Svätopavlovskej katedrály v Londýne, práve po rekonštrukcii a vzorne udržiavaná. Na bezplatnej prehliadke sme mali za sprievodcu Arthura, vtipného Belfastčana, aj keď občas nebral do úvahy, že v skupine mal zahraničných návštevníkov, ktorí niektoré jeho narážky a skratky nemuseli rozumieť.
Tohto roku slávim štyridsiate výročie mojej promócie na univerzite v Belfaste a povedal som si, že patrí sa ta po toľkých rokoch znovu pozrieť. Odlietal som ráno z takmer letnej Bratislavy, v Dubline mi pršalo, typické írske počasie, ale na obed som už bol v slnečnom Belfaste.
Počas vykopávok horskej pevnosti som býval v stane v kempingu na brehu jazera Loch Tummel. Poblíž v stane býval ďalší riadny pracovník, Collin.
Mal som práve obdobie, keď som sa nechal unášať prúdom času, bez akéhokoľvek ambiciózneho cieľa, len tak sa šuntajúc z nohy na nohu a keď mi vedúci archeologických vykopávok v škótskom meste Perth ponúkol možnosť dvoch týždňov práce na horskej pevnosti Hill Fort financovanej tamojším lesným podnikom (Forestry Commission), bez váhania som prijal. Však aj tak sa mi napĺňali mladícke predstavy o budúcom povolaní archeológa a hoci ma život neskôr nasmeroval inam, na túto skúsenosť dodnes rád spomínam.
Azda každý sme si kedysi na základnej užili učiteľku (vo vyšších ročníkoch možno aj učiteľa), ktorá sa na nás obrátila s otázkou, čo chceme byť, až vyrastieme.