reklama

Zväčšenina a Zabriskie Point

Dva filmy, ktoré sa stále spomínajú dokonca aj blogoch.sme napriek tomu, že od ich vzniku ubehli už viac ako štyri desaťročia. Asi niečo na nich je a nielen to, že im patrí popredné miesto aj v mojej súkromnej imaginárnej filmotéke.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (7)

Zväčšeninu som videl krátko po jej vzniku v západonemeckom meste Darmstadt, kde som sa v roku 1967 dostal ako trochu vyše dvadsaťročný praktikant z vysokej školy. Bolo to obdobie mierneho politického i ideologického uvoľnenia v Československej socialistickej republike a takéto cesty boli zrazu možné, hoci v obmedzenej miere. Film Zväčšenina z londýnskeho prostredia mi konkretizoval predstavy o živote mládeže na Západe, tak ako som si ich vytvoril na základe toho, čo mi bolo prístupné v spropagandizovanej socialistickej vlasti. V skratke by som ho zo svojich spomienok charakterizoval tým, že ho dominovali šaty uvádzané z predponou mini, elegantné i vyzývavé garderóby, na naše vtedajšie, ale i terajšie pomery extravagantné správanie sa a zábavy mladých ľudí, staré i nové autá, aké sme u nás nevídali, hudba, akú sme u nás mohli počúvať len z rádia Luxemburg, rakúskej hitparády, prípadne prepašovaných platní zo Západu, proste všetko to, čo by sa dalo označiť ako bujnejúca popkultúra. A pritom vyše stotisícové mesto Darmstadt, kde som sa ocitol, bolo o niečom úplnom inom, lebo aj keď malo bohatú históriu, silné priemyselné zázemie, svojim konzervatívnym, či fádnym každodenným životným štýlom mi hodne pripomínalo Bratislavu, z ktorej som tam prišiel, teda až na lepšie zásobované obchody bez radov na nedostatkový tovar a všeobecne vyššiu materiálnu úroveň. Čosi ako popkultúra sa mestu akoby vyhýbalo a mal som dojem, ako keby Nemci boli ešte zakríknutí zo šoku z prehratej vojny a možno aj z výčitiek svedomia za zločiny, ktoré sa v ich mene napáchali a ktovie, či sa niektorí z nich na týchto zločinoch aj nepodieľali.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Ako súčasť mojej praxe študentská organizácia, ktorá ju zabezpečovala, poriadala aj zájazd od Západného Berlína. Mesto bolo vtedy už niekoľko rokov ohradené zlopovestným Berlínskym múrom, ktorý mal brániť socialistické vymoženosti východnej časti Nemecka pred prenikaním Západného vplyvu a hlavne pred únikom vlastných ľudí na Západ. Takéto zájazdy pre zahraničných študentov boli hodne podporované zo zdrojov západonemeckej vlády v rámci oboznamovania sveta s politickými realitami rozdeleného Nemecka. To by bol však samostatný príbeh, do podrobností nejdem, azda len toľko, že západoberlínsky život, ak sa k nemu môžem vyjadriť na základe týždenného pobytu stráveného predovšetkým v študentskom prostredí, mi hodne pripomínal to, čo sa podarilo priblížiť talianskemu režisérovi Michelangelovi Antonionimu svojou Zväčšeninou.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

A v rámci pobytu v Západnom Nemecku som sa na jeden deň utrhol do Východného Berlína. Šlo to aj držiteľovi československého pasu (mal som výjazdnú doložku, teda povolenie opustiť socialistickú vlasť na sto dní a do všetkých štátov sveta, čo v mojom chápaní zahŕňalo Východný aj Západný Berlín, ale opäť je to samostatný príbeh), prešiel som superstráženým hraničným prechodom Check Point Charlie, ktorý bol jediným peším pojítkom medzi oboma časťami rozdeleného mesta a ocitol som sa v socialistickom Východnom Berlíne, ktorý, pokiaľ to môžem posúdiť z jednodenného pobytu, zase mi pripomínal nevýrazný západonemecký Darmstadt alebo skôr Bratislavu, hoci s príslovečnou pruskou pedantnosťou, čistotou a upravenosťou.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Potom prišiel Zabriskie Point, film toho istého režiséra, avšak z amerického prostredia, o americkej univerzitnej mládeži búriacej sa proti vojne vo Vietname a proti spôsobu života svojich rodičov vôbec, v mojich očiach charakterizovaného snímkou s obrovitou chladničkou preplnenou typickými americkými potravinovými produktmi, ktorých veľká časť zvyčajne aj tak končila v odpadkoch. Film som videl v Los Angeles v roku 1971, teda zase krátko po jeho vzniku a naviac v prostredí jeho vzniku a ako mladý študent som sa ľahko stotožnil s americkou mládežou hľadajúcou iné hodnoty, než aké Spojené štáty v tom čase ponúkali, hoci to násilie na uliciach, ničenie symbolov establishmentu, dokonca aj streľba na policajtov označovaných v študentskom slangu ako „pigs", teda prasce, my boli akosi cudzie.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Oba filmy sa stali súčasťou diskusií o tom, k čomu speje Západný svet a častým záverom bola nejasná budúcnosť, avšak diametrálne odlišná od života rodičov búriacej sa mládeže. Táto mládež už mala byť definitívne iná a iná mala byť aj spoločnosť, ktorú mala skoro prevziať do vlastných rúk, len nik nevedel naformulovať ako iná. Odpoveď na túto otázku nedal ani Antonioni.

Do toho všetkého som vpadol ja. Mal som za sebou chlapčenstvo, ktoré na počudovanie bolo bližšie k americkej klasike z 19. storočia, ako ju prežívali Tom Sawyers a Huckleberry Finn v príbehoch od Marka Twaina, než chlapčenstvo mojich amerických univerzitných konškolákov. Vysokoškolskými pomermi u nás som už bol bližšie k tomu, čo prežívali moji rovesníci na Západe, aj keď ekonomika a politické vedy, ktoré som študoval, boli hodne odlišné, ale to som v tom čase nevnímal ako újmu na kvalite môjho študentského života. Lenže naspäť cesta nemožná, napred sa ísť musí, ak môžem použiť v tomto kontexte slová slovenského klasika. Bol som dobre informovaný o tom, ako skončil v auguste 1968 pod sovietskymi tankami československý experiment so socializmom s ľudskou tvárou, od ktorého som si aj ja veľa sľuboval, v tom, čo vo vlasti nasledovalo, som žiadnu inšpiráciu pre lepšiu budúcnosť nenachádzal, podobne ako v rozháranosti spoločenskej scény slnečnej Kalifornie, či zaskočených Spojených štátov a tápajúcej Západnej Európy. Stručne zhrnuté, mal som z toho v hlave poriadny mišmaš a nebol som jediný.

Čas plynul, horúce hlavy mladých revolucionárov z druhej polovice 1960. rokov schladli, lebo sa museli začať zaoberať otázkami vlastnej existencie a to znamenalo nástup do zamestnania, založenie biznisu a vôbec nechanie sa unášať prúdom, smer ktorého určili tí, proti ktorým sa ešte v predchádzajúcom desaťročí búrili. V kútiku duše možno trochu namrzení, že takto rezignovali a sebakriticky si museli priznať, že sa im s ničím lepším nepodarilo prísť. A v tom zostali dodnes.

Naša dnešná mládež akoby dobiehala zameškané vo vzťahu k svojim vrstovníkom z transatlantickej oblasti, nedočkavosťou strháva so sebou aj generáciu svojich zadychčaných a často aj dezorientovaných rodičov, aby pokračovala spoločne ... no kto vie kam. Na odpoveď treba tuším iného majstra, ako bol Antonioni. Alebo vyčkáme, kým nám ju sám život neprinesie?

Štefan Vrátny

Štefan Vrátny

Bloger 
  • Počet článkov:  288
  •  | 
  • Páči sa:  291x

V živote som vystriedal viacero bydlísk i povolaní a som teda z každého rožku trošku. Zoznam autorových rubrík:  Inde v EurópeÁziaNepriateľská osobaBritské ostrovyOsudyU nás na SlovenskuU susedovUSA, KanadaSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu