Až do polovice minulého storočia dominoval Európu agresívny a brutálny nacionalizmus, ktorý vyvrcholil dvoma svetovými vojnami. V tom čase České zeme boli v zovretí Nemecka zo severu, západu a juhu, lebo však až do konca 2. svetovej vojny nemecká hranica na severe siahala až po Ostravsko, a ak Česko nechcelo skončiť ako malý bezbranný ostrovček v germánsko-maďarskom mori, muselo na svoju stranu získať aj Slovensko a cez Slovensko premostenie na širšie slovanské zázemie. Podobne Slovensku nezostávalo iné, len sa pridať k tomuto partnerovi, ak nechcelo byť pohltené rozpínavým maďarstvom Uhorskej ríše.
Zdroj: Wikipedia
Česi, popri krutom ponemčovaní, vstrebávali od svojho nemeckého suseda aj lekcie v špičkovej vede, technike, výrobných procesoch, ale tiež v literatúre a umení, čím sa stali jedným z najvyspelejších národov mnohonárodostného rakúsko-uhorského mocnárstva. Slovensko v rámci zaostalého Uhorska toto šťastie nemalo. A tak sa stalo, že Česko, ako početnejší, hospodársky i politicky vyspelejší a celkovo vzdelanejší článok, česko-slovenské partnerstvo dominoval. Avšak aj slabší partner si prišiel na svoje. Slovenčina sa po prvýkrát stala slovom i písmom úradným jazykom, konečne sa začalo rozvíjať slovenské školstvo na všetkých úrovniach, vznikli všetky národné ustanovizne, ktoré sa od moderného národa očakávajú, a spolu s hospodárstvom sa Slovensko od roku 1918, keď Československo vzniklo, do rozpadu Československa v roku 1993 progresívne menilo natoľko, že sa mohlo zaradiť k najvyspelejším štátom Európy i sveta.
Partnerstvo s Čechmi nebolo ideálne, ale v reálnom živote nikdy nejde o dosahovanie ideálu, skôr o dosahovanie najlepšieho z možného. Do roku 1989 bolo partnerstvo s Prahou z možných alternatív tá najlepšia, určite lepšia, než partnerstvá, ktoré sa nám za predchádzajúcich sto rokov nanucovali, teda s Viedňou, Budapešťou, Berlínom, či Moskvou. Samostatná Slovenská republika s akou-takou civilizovanou orientáciou nemohla vzniknúť skôr, bránila v tom medzinárodná situácia, nie Praha.
Preto ťažko sa mi stotožniť so snahou niektorých známych predvojnových slovenských národne orientovaných politikov, ktorí akoby ignorovali Stalina na Východe, Hitlera na Západe a rovnako nenásytného Horthyho na juhu a len búšili do Prahy a Čechov, ako keby predstavovali pre Slovensko jedinú prekážku národnej sebarealizácie. A občas aj používali Hitlera ako páku proti Prahe...
Hovoríme o Mníchovskej zrade z roku 1938, keď západní spojenci, vďaka rozhodnutiam ktorých sa Slovensko ako súčasť Československa po 1. svetovej vojne dostalo na mapu sveta, nakoniec mávli rukou nad Československom ako umelou entitou nezasluhujúcou si ďalšiu existenciu. „Znie strašne, fantastické, neuveriteľné, že by sme mali kopať zákopy a nasadzovať si plynové masky kvôli sporu v vzdialenej krajine medzi ľuďmi, o ktorých nič nevieme." („How horrible, fantastic, incredible it is that we should be digging trenches and trying on gas masks here because of a quarrel in a far-away country between people of whom we know nothing.")
Tak akosi zhodnotil našu situáciu britský premiér Chamberlain po návrate z rokovania s Hitlerom v Bad Godesbergu. Ani sa mu niet čo diviť. Videl nový štát, ktorý na jednej strane mal za podpory západných spojencov riešiť národnostné pnutia Rakúsko-Uhorskej monarchie, sám sa však skladal z množstva národností, pričom tie najpočetnejšie z nich, Nemci, Maďari, Rusíni, Česi, Slováci, všetci ťahali iným smerom. Zlyhanie západných spojencov v Mníchove sa svetu kruto vypomstilo, ale slovenská reprezentácia mohla preukázať viac rozhľadu, nielen svoju provinčnosť. Sotva mohla zabrániť vypuknutiu 2. svetovej vojny, ale bolo jej morálnou povinnosťou, hlavne po nástupe Hitlera k moci v roku 1933, stáť za Československom so všetkými jeho problémami pevnejšie, než to robila. Doba si vyžadovala rozhodných, neochvejných Čechoslovákov, a to bez pomlčky. Slovenská štátnosť s civilizovanou domácou i zahraničnou orientáciou sa mala šancu zrodiť len po roku 1989. Dovtedy partnerstvo s Čechmi bola stále tou najlepšou alternatívou z tých, ktoré sa nám reálne ponúkali.
Bez strategického partnerstva sa to však nezaobišlo ani potom, ako vznikla v roku 1993 Slovenská republika. Len miesto dominantnej Prahy sme získali azda ešte dominantnejších kľúčových partnerov v Bruseli reprezentujúcich Európsku úniu a vo Washingtone za NATO. A hoci, ako sme sa už mali možnosť za posledných niekoľko rokov presvedčiť, ani toto partnerstvo nie je ideálne, nepochybne však na míle prijateľnejšie, než absolútne neprijateľné „partnerstvo" s Hitlerovým Berlínom, ktorému vďačil za svoju existenciu vojnový Slovenský štát. Bez severoantlantického partnerstva by sme zase len boli odkázaní na partnerstvo s Českom, nie ideálnym, ale zaiste lepším, než akákoľvek iná z možných alternatív.
Aj preto som rád, že sme členmi Európskej únie a držím palce členom slovenského parlamentu, ktorí sa snažia povýšiť deň nášho vstupu do EU na štátny sviatok. O to viac by sme mali mať za štátny sviatok 28. október, výročie vzniku Československej republiky, bez ktorej by sme sa ako samostatná republika do severoatlantických štruktúr nikdy nedostali.
