Stopy v Libiši

Autor: Štefan Vrátny | 14.12.2010 o 7:24 | (upravené 14.12.2010 o 7:31) Karma článku: 4,95 | Prečítané:  693x

Nedeľný výlet som završoval v Neratoviciach. Tentoraz som bol celý deň sám a hoci prechádzku zasneženým Polabím som mal krásnu, spoločnosť mi trochu chýbala. Až mi srdce poskočilo, keď som v Libiši, na okraji Neratovíc, zbadal na cintoríne čosi robiť troch mužov.

‚Pri tých sa pristavím a dám sa s nimi azda aj do reči,' pomyslel som si, ale najprv som sa šiel pozrieť 254px-Libis_CZ_St_James_church_023.jpgk starému ošarpanému, podľa turistickej mapy ranogotickému kostolíku s románskymi prvkami vo veži, ktorá sa nad kostolíkom týčila. Ku gotickému portálu viedla drevená, po strane otvorená chodbička, určite to má nejaký odborný názov, len ten ma práve nenapadá.

Vošiel som do chodbičky, ale za dvere portálu som sa už nedostal. Bolo krátko po obede, ranné pobožnosti už dávno skončili a staré, azda dubové, ale už poriadne dopukané a ošarpané dvere boli dobre zamknuté. Ešte som si prečítal rôzne oznamy pre cirkevníkov a návštevníkov za sklenenými vitrínami pozrel som sa, či náhodou medzi starým haraburdím nenájdem kľúč, ktorý by mi umožnil vstup do tohto vzácneho stredovekého klenotu. Spomenul som si, ako som to robieval kedysi pred rokmi na svojich potulkách po Anglicku, kde sa mi v malých vidieckych kostolíkoch takéto hľadanie často skončilo úspešne. Tam si ľudia tiež zamykali kostoly pred vandalmi, ale očividne mali o svojich vandaloch mienku, že sa im kľúč buď nebude chcieť hľadať, alebo že ich to azda vôbec ani nenapadne. V Čechách, konkrétne v Libiši, to ale tak nebolo. Kľúč bol buď na fare, alebo tak dôkladne ukrytý, že som ho nenašiel.

To už ale do voľnej strany drevenej chodby nakukla hlava jedného z troch mužov. V montérkach, čižmách, zamazaný, očividne som ho vyrušil v práci a teraz bol zvedavý, keďže som sa dlho neukazoval, na čom zase pracujem ja.

„Dobrý deň", pozdravil a veľmi skúmavo sa na mňa díval. Padlo zopár opatrných otázok a ja som mu odpovedal, že som sa prišiel podívať na vzácny kostol, že som náhodný turista a ešte som sa opýtal, či niekto z nich nemá kľúč, aby som sa mohol dostať dovnútra. Nemali a potvrdili moju domnienku, že kľúč je na fare, ak by som chcel.

Poďakoval som sa, až tak veľmi som nechcel, aby som šiel počas nedeľňajšej popoludňajšej siesty otravovať pána farára, hoci fara nebola ďaleko.

Muž z otvoru zmizol, dopozeral som si nástenky a pomaly som vyšiel a uberal sa smerom k trom postavám, usilovne pracujúcim na čomsi okolo hrobov.

Robili práve sadrový odliatok šľapaje v snehu. Naliali do nej riedku sadru, trochu vyrovnali povrch a čakali, kým zatvrdne. A ja som sa postupne dozvedel, že do kostola sa síce nikto nevlámal, ale vandal sa predsa len našiel, čo si potreboval vybúšiť zlosť na náhrobných kameňoch. To preto ten podozrievavý pohľad muža cez otvorený drevený gánok, keď som sa dlhšie z neho nevynáral. Bolo mi trápne pýtať sa na viac, lebo som mal podozrenie, že niektorí z mužov by azda aj mohli byť od bezpečnosti, ktorej som sa už akosi zo zakorenenej nedôvery najradšej vyhýbal. Ale tá technika bratia odliatkov zo snehu ma zaujala.

„Budem sa na vás chvíľu dívať. To ma zaujíma. Aj ja by som sa to nedbal naučiť, aj keď mne sú prednejšie stopy zvierat."

‚Proti gustu, žiaden dišputát,' mohli povedať, ale nepovedali. Ešte si vymenili zopár technických pripomienok, jeden z nich sa vrátil z malej prechádzky referovať o stopách, ktoré našiel a ten, ktorý sa mi videl medzi nimi najdôležitejší, začal širokým nožíkom pomaly dvíhať stvrdnutú sadru aj so snehom. Nešlo mu to od ruky a bál sa, že by šľapaj mohol rozlomiť. Aj sa medzi sebou upozorňovali na trpezlivosť a opatrnosť, ktorej ani pri takejto práci nikdy nie je nazvyš.

„Vyčkajte do jari, kým sa sneh neroztopí. Potom sa stupaj vylúpne sama," dovolil som si poznámku a traja muži ju pohotovo prijali ako žart, čo som si ocenil. U žandárov sa bežne zmysel pre humor nepredpokladal, aj keď boli objektom nekonečného množstva vtipov.

To už sa muži poberali preč.

„Šéfe, zavrite za sebou bránu, keď budete odchádzať," povedal mi ešte jeden z nich. Tie dve šľapaje športovej obuvi so zachovalým dezénom, ktoré si odtlačili do sadry, sa mi pozdávali ako dobre vykonaná práca.

„Dobre, zavriem, dovidenia," povedal som, keď odchádzali a sám som sa pobral obísť kostol, aby som si prezrel rozbité kahance a mramorové dosky, toť práca po vandaloch. Zavrčal motor a muži odišli autom zaparkovaným za múrom cintorína. Krátko na to som odišiel aj ja. Bránu cintorína som zavrel pozorne a dôkladne.

 

Február 1991

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

AUTORSKÁ STRANA MICHALA HAVRANA

Nie sme vo vojne (píše Michal Havran)

Pocit, že za vami stojí celá spoločnosť, je najvýznamnejším znakom civilizácie.


Už ste čítali?