Medový problém

Autor: Štefan Vrátny | 25.12.2010 o 22:33 | (upravené 26.12.2010 o 0:06) Karma článku: 5,96 | Prečítané:  1616x

Môj strýc sa rozhodol pustiť do zahraničného obchodu. „Mám stoosemdesiat kíl lesného medu. Naša výkupná cena je mizerná. Štyridsaťštyri korún za kilo. Predám med do Nemecka. Mám tam neter. Sestrinu dcéru. Býva už dvadsať rokov kdesi vo Pforzheime. Ona mi sprostredkuje kupca. Ty mi pozisťuješ, aké papiere k tomu treba, aby sme to mohli dostať za hranice legálne. A potom si sadneme na môj voz a pôjdeme. V mestách a kde to bude zložitejšie, bude šoférovať ja, ináč ty. Aspoň sa naučíš. Len mi to prosím ťa, Štefko, zisti, čo všetko k vývozu potrebujem. Ty máš k tomu v meste viac možností."

Celý projekt sa mi od samého začiatku nezdal. Predávať do zahraničia stoosemdesiat kíl medu, hoci lesného a naviac zo záhrady okolo chalupy môjho strýca pri lese, to predsa nie je žiaden obchod. Vôbec žiaden, aby sa kvôli nemu vyplatilo podísť tortúru vybavovania papierov, ktoré som za tým všetkým tušil. A to ani nezapočítavam do výdavkov stratu času a prepravné.

Ale strýc čo si vzal do hlavy, to si nedal vybiť. Tým musel zapôsobiť na každého, čo ho poznal hoc len päť minút. A okrem toho bol už osemdesiatročný a nemal som srdca mu robiť prieky. Pripomenul som kopec papierovania, možno budeme musieť riešiť všelijaké zdravotné a hygienické osvedčenia. Hovoril som tlmene, tváriac sa, že jeho návrh konštruktívne zvažujem, aby moje pripomienky v žiadnom prípade nebral ako výraz neochoty.

„Všetko viem vyriešiť. Poznám  sa so žandármi i s veterinármi. Dosť som sa ich napodplácal. Medom, samozrejme. Tí mi vychádzajú v ústrety, keď treba," povedal rezolútne a ja som vycítil, že takto nejako bude odbitá každá námietka, na ktorú by som sa improvizovane dokázal zmôcť. Lebo čo treba na vývoz medu do Nemecka, o tom som nemal ani potuchy.

A tak som sa začal informovať u všetkých možných známych. Uviedol som to skôr vo forme anekdoty, aby som najprv vysondoval, či dotyčná osoba mi môže k tomu niečo povedať a ak som vycítil čo len kúštik porozumenia a pozitívnej snahy, som sa hneď snažil vec rozvinúť a  tak získať ďalšie sklíčko do mozaiky riešenia problému, ktorý mi strýc nastolil.

„Však samozrejme je to smiešna záležitosť. Nuž ale vyhovorte to osemdesiatročnému chlapovi. A on vám okrem toho je stále taký čiperný, že preskočí hocikoho, čo tu vidíte okolo nás na ulici. Ako keby mal trikrát menej rokov než v skutočnosti. Rád by som v ňom podporil tú jeho vitalitu. Preto ho nechcem sklamať. Azda sa len cesta nájde."

Kde-kto mi kde-čo narozprával a ja som pokračoval v pátraní. Ďalšia zastávka patrila colnici, teda úradovni ľudí v tejto veci azda najdôležitejších. Došiel som tam, ako už náhoda chcela, mimo stránkových hodín. Neočakával som veľkú ochotu, zvykol som si, že naše úrady zostali v podstate také, aké boli už azda za monarchie, a som len nerozhodne postával pred zamknutými dverami, na ktoré som už niekoľkokrát zaklopal. A že kancelária za nimi nebola prázdna, som sa mal možnosť už presvedčiť, keď sa dvere zopárkrát otvorili a zatvorili za ľuďmi, na ktorých sa stránkové dni nevzťahovali. Len to zavretie dverí bolo vždy rýchlejšie, než môj pokus k ním pribehnúť, ale stačil som si všimnúť za nimi peknú blondínku, o ktorej som bol presvedčený, že jej úradnícka strohosť nepristane, ba dokonca sa prieči jej povahe. Len ako sa dostať k nej, keď sa štrbinou otvorených a potom rýchlo zatvorených dverí ani len nepozrela, aby zbadala roztúžené ohnivé lúče vrhané mojim zrakom. A nepoznala môjho strýka, ktorý by na rozdiel od mňa, neváhal vopchať nohu do dverí hneď pri prvom otvorení.

A už som si aj vymýšľal argument, ako na ňu zapôsobím hneď, ako sa k tomu naskytne príležitosť.

‚Ja vás zdržím iba na pár minút. Keď sa budem musieť vrátiť v inokedy počas vašich stránkových dní, bude ma to stáť aj dve hodiny. Ja za ten čas viem urobiť hŕbu užitočných vecí.  I zarobím si, i dane z toho zaplatím, aby ste vy mali na výplatu,' tak nejako som zvažoval svoj vstup, aj keď som ho potom nemusel použiť.

Nakoniec sa otvorili dvere a cez ne sa prešupla moja blondínka ponáhľajúca sa k záchodom. Prikročil som k nej.

„Viem, že nemáte dnes stránkové dni, ale ja mám iba otázku na dve minúty. Toľko sa mi budete určite môcť venovať a ušetríte mi ďalšiu cestu sem, a sebe zamietnutím neušetríte nič, lebo skôr či neskôr ma budete mať zas na krku."

Argument zabral a dievčina sa pri mne pristavila.

„Viete ja vás vyčkám, vy máte na pláne dôležitejšiu robotu než sú odpovede na moje otázky," povedal som ukazujúc smerom, kam sa vybrala.

Usmiala sa, trochu rozpačito pristala, že sa zastaví, však ja som ju nemienil nechať len tak sa prešmyknúť.

Uplynula rozumná čakacia doba, ktorú som presedel obďaleč na stoličke pri dverách do jej kancelárie. Do ticha chodby tlmene zahrmel prúd vody a hneď na to zazurkotal kohútik umývadla, nasledovaný kovovým rámusom podávača uteráka. Vo dverách sa objavila ona...

Skutočne som ju nezdržal viac, ako dve minúty. Keďže ani strýc, ani ja nemáme podnik s povolením zahraničnoobchodnej činnosti, budeme si musieť nájsť sprostredkovateľa, čo ho má. Potom vybehať rôzne papiere, ale u nich to nepotrvá ani päť minút.

„Kontrola potravinárskej nezávadnosti?" opakovala kľúčové slová môjho nasledovnej otázky. „No, to asi budete musieť zistiť na ÚKSUPe. Neviem či to potrebujete. Možno..."

„Čo je to ten ÚKSUP," zakoktal som skratku a ona zakoktala odpoveď, hoci ju už určite opakovala po mnohý krát.

Uspokojený som sa rozlúčil. Skepsy z predaja medu do Nemecka som sa nezbavil, ale zato som získal zopár informácií na dôkaz strýkovi, že som sa veci venoval. Predbežne mu musí stačiť aj to.

Leto 1991

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Gröhling je zrelý na demisiu

V Hirošime otvorili školy dva mesiace po naozajstnej atómovke.


Už ste čítali?