Potom zrazu, stále za čias totality, sa u nás prelomilo embargo na zmienky o Havlovi a v Rudom práve, centrálnom denníku Komunistickej strany Československa, sa objavil o ňom celostránkový článok. Vtedy Rudé právo malo ešte veľký formát a teda aj článok mal dĺžku, ktorú dovtedy noviny venovali nanajvýš prejavom vedúcich straníckych predstaviteľov Československa a spriatelených, rozumej ostatných štátov sovietskeho impéria. Ten článok som si pozorne prečítal a na druhý deň, keď sa ten istý článok objavil v slovenskom preklade v Pravde, denníku Komunistickej strany Slovenska, som si ho prečítal ešte raz. Havlovi sa vtedy vyčítal buržoázny pôvod, čo mi nevadilo, a ešte že to s naším socialistickým zriadením nemyslel dobre, s čím som sa stotožňoval. Sledoval som, či neobjavím aj nejaké morálne alebo iné delikty, ktoré sa všeobecne, aj bez ideologického podfarbenia, vnímajú negatívne, ale nič podobné som v článku, napriek jeho nebývalému rozsahu, o Havlovi neobjavil. A pritom som nepochyboval, že keby Havel na také čosi trpel, komunisti by si na ňom s chuťou zgustli. To, že vtedajší mocipáni neobjavili na Havlovi nič, čo by som mohol brať ako negatívum, ma k Havlovi naladilo pozitívne. Zdá sa, že je to správny chlap, povedal som si.
Prišla nežná revolúcia a ja som sa predovšetkým sústredil na seba. Uvedomil som si, že v nových podmienkach môžem existovať aj ináč, než za socializmu. Otvoril som si živnosť, ale rozbehnúť sa v nej, si vyžadovalo značné sústredenie. Že Havel sa výrazne politicky angažoval, som bral na vedomie, ale sledoval len okrajovo. Vlastná budúcnosť mi bola v tom čase prvoradá.
Potom som sa dostal na študijný pobyt do Kanady. Na univerzite, ktorá ma na jeden semester prichýlila, som sa dostal na prezentácie prác o politických zmenách vo Východnej Európe. Študenti skupiny, ktorá rozoberala Československo, si na tričká pripevnili veľké fotografie Havla, a ja som si uvedomil, že náš prezident je skutočne v zahraničí hodnotený ďaleko viac, než v domovskom štáte, čo potvrdilo môj dojem, ktorý som si aj do porevolučnej doby udržal ešte z čias, keď som sa o Havlovi dozvedal len z rádia BBC a Slobodná Európa. Havel nebol politik, ale intelektuál a nároky ktoré kládol na seba i na svoje okolie, prerastali predstavy spoluobčanov. V štáte, v ktorom pôsobil, nemohol byť všeobecne populárny, ako by si zaslúžil a na Slovensku to cítiť do dnešných dní.
Potom, ako sa rozdelila republika, Havel sa dostal u mňa úplne do úzadia a za deficit vo vedomostiach o ňom sa začínam hanbiť. Dávam si záväzok, že si o pôsobení Havla prečítam podrobne, z tuzemských i zahraničných zdrojov, aby som si mohol doplniť a vôbec vytvoriť svoj názor na neho. Predpokladám, že si ponechám kladný postoj. Na jeho pohreb predsa by neprišlo toľko významných štátnikov sveta. Toľko ľudí sa azda nebude mýliť.
Už som si zvykol, že Masaryka a Beneša zlým slovom častujú hlavne staršie generácie Nemcov, Maďarov a Slovákov. V anglických a amerických zdrojoch, ktoré sa mi dostali do rúk, sa týmto zakladateľom československej a teda aj slovenskej štátnosti venujú výrazne pozitívne. Už som rezignoval na myšlienku, že na Havla, s ktorým v čele sme po desaťročiach totality znovu rozbiehali demokraciu, budem počúvať negatívne reakcie len na Slovensku. U nás to asi tak musí byť.
