reklama

Americké rozhovory – Na stretnutí rotariánov

Hostiteľka Barbara ráno zobrala mňa a priateľku Delores na stretnutie Rotary klubu. Z domu sme odchádzali o siedmej, lebo už o pol ôsmej sa stretnutie začalo. Ubezpečovala ma, že môžem prísť oblečený bežne, ako som doteraz býval, pretože tam budú rôzni ľudia, takí na ceste do práce a teda v obleku s kravatou, ale aj takí, čo pracujú z domu alebo sú už na dôchodku, a takým na oblečení nezáleží.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (4)
Obrázok blogu

A tak som šiel ako na výlet, hoci Barbara sa predsa len nahodila, a o malý stupeň nižšie aj Delores. Ja iba v tričku, sandáloch a kraťasoch.

„Barbara sa oblečie trochu slávnostnejšie," upozorňoval ma Andy, jej manžel, „lebo ona bude mať úlohu uvádzačky." On použil slovo ‚Greeter', teda ‚privítačky,' lenže mne to slovo nereže. Nakoniec nebola ani privítačka, ani uvádzačka a rovno sme šli k švédskym stolom s raňajkami a potom k laviciam.

„Buď pripravený, že ako hosť sa budeš musieť predstaviť do mikrofónu, pred všetkými."

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Bol som pripravený, ale potom, ako Barbara zistila, že je nás tam šestnásť nečlenov - hostí zmenila názor.

„To je priveľa. Asi predstavovanie hostí vynechajú."

Pre istotu som sa však pripravil.

„Môžem povedať, že som zo Slovenska, bývalého Československa a nie zo Slovinska či Čečenska?"

„Môžeš, to sa bude ľuďom páčiť."

Celé podujatie sa dialo v americkom patriotickom duchu. Hneď na úvod predseda požiadal všetkých, aby vstali a sľúbili vernosť Spojeným štátom, Pledge of Allegiance, ktorú som si nezapamätal, ale našiel na internete.

„I pledge allegiance to the flag of the United States of America, and to the republic for which it stands, one nation under God, indivisible, with liberty and justice for all," čo v mojom preklade znamená „Sľubujem vernosť zástave Spojených štátov amerických a republike, ktorú symbolizuje, jednému národu pred Bohom, nedeliteľnému, so slobodou a spravodlivosťou pre všetkých."

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ja na také čosi nie som zvyknutý. Postavil som sa síce, aby som ako sám sediaci nevytŕčal, ale dávať si ruku na srdce, ako to robili všetci okolo mňa, k tomu ma ruka nechcela poslúchnuť. Na záver sa zase skladal sľub rotariánov, že budú i naďalej podporovať ciele svojej organizácie. Zase som sa s davom postavil, ale keď som za sebou videl Delores sedieť, usadil som sa aj ja. To bola záležitosť rotariánov a ani ja, ani Delores k ním nepatríme. To nie je hanba, ani výstrednosť, len konštatovanie faktu.

Obrázok blogu

Nakoniec sme sa my, hostia, predsa len predstavovali a keď prišiel rad na mňa, som zobral mikrofón do rúk a povedal.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„Volám sa Štefan, som zo Slovenska, to znamená z východnej časti bývalého Československa, teda nie zo Slovinska, bývalej Juhoslávie, ani z Čečenska, bývalého Sovietskeho zväzu. Som tu na návšteve u Barbary a Andyho, ktorých predkovia z pred niekoľkých generácií sem privandrovali práve zo Slovenska. Prišiel som si pozrieť, čo je nové v Spojených štátoch, aby som po návrate domov mohol zvestovať o vás samé dobré správy."

Ľudia mi zatlieskali, ako každému pred mnou i po mne, a keď som žmurkol na Barbaru, či bolo všetko v poriadku, tak prikývla, že áno. Ako bývalá učiteľka vie profesionálne mrkať očami na znak súhlasu. Ale aj keď sa jej niečo neľúbi. To, že som spomenul aj Slovinsko aj Čečensko, sa mohlo brať ako irónia, lebo ktorýsi z amerických prezidentov sa preriekol pri vítaní slovenskej delegácie, keď z nich urobil Slovincov a pri nedávnych výbuchoch bômb počas bostonského maratónu sa niektorí novinári preriekli, keď si pomýlili Čečensko s Českom. Možno to nik tak nebral, ako som si to predstavoval, ale pri dvoch stovkách ľudí, čo sme sa tam minimálne zišli, ‚One never knows - jeden nikdy nevie', ako hovoria Američania.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu

Potom nasledoval zvyčajný program, ďakovanie za príspevky členov na rôzne dobročinné aktivity, niekoľko štipendistov projektov vystúpilo, poďakovalo za podporu a hlavne dievčina, ktorá dostala štipendium od rotariánov na štúdium v Bolívii si pochvaľovala. Okrem iného poznamenala, že tamojšie školstvo je lepšie ako americké, čo nemohlo počas diskusie zostať nepovšimnuté pred Američanmi hrdými nad všetkým americkým.

„A v čomže je to bolívijské školstvo lepšie ako americké?" zaznelo z úst jedného z prítomných.

„Majú voľnejší režim počas vyučovania a nemusia si robiť domáce úlohy," tak som vyrozumel odpoveď a pomyslel som si, že ak zoberie vedenie rotariánov túto poznámku vážne, veru už žiadneho amerického študenta v štúdiu na bolívijských školách nepodporia.

Atmosféra klubu bola uvoľnená, zrejme Američania, ktorí sa na takéto aktivity dajú, vedia ich aj bezprostredne a úprimne prežívať. To je čosi, čo u nás komunisti svojimi povinnými nudnými schôdzkami zbabrali, a ešte generáciu budeme potrebovať na to, aby sme sa dokázali aj z takýchto aktivít nefalšovane tešiť.

Ako som sa dozvedel, takéto stretnutia sa konajú každý týždeň vo štvrtok. Dnes Barbara prišla výnimočné, lebo stále nechodí. Čosi mala vybaviť. Na záver ma ale zavolala.

„Poď za našou predsedníčkou. Ona je pôvodom Češka, chce sa s tebou pozdraviť."

Samozrejme, že som rád šiel a za tých pár minút, čo sme mali na seba času, stihla v kostrbatej češtine dostať zo seba ‚Dobry den', ‚Na zdraví', na čo som jej horlivo prikývol, že rozumiem. Viac toho asi česky nevedela.

„Odkiaľ pochádzajú vaši predkovia?" opýtal som sa už po anglicky.

„Zo Starého Hrozenkova," odpovedala. „Poznáte, kde to je? Ja už som tam bola."

Prikývol som, že Starý Hrozenkov poznám, a že som tam dokonca bol, len mi bolo ľúto, že už som nemal čas jej vysvetliť, že tadiaľ viedla jedna z peších trás Trenčianskej päťdesiatky, na ktorú som pravidelne chodieval z rodného Trenčína. Ešte ma pozvala na nejakú rotariánsku akciu, ale to už v Houstone nebudem. Nedbal by som, keby ma pozvala na kus reči pokiaľ tu ešte budem. Rozhovor s ňou by mi padol veľmi dobre. Možno by bol z neho ďalší blog.

Obrázok blogu

Barbare som spomenul sľub vernosti k Spojeným štátom - Pledge of Allegiance, ktorí pravoverní Američania absolvovali hneď na úvod, pekne postojačky, s pravicou na srdci, nepochybne s plnou vážnosťou a úprimnosťou.

„U nás by také čosi neprešlo. Komunisti sa o to snažili, ale nepodarilo sa im to presadiť. Aj po nežnej revolúcii a vzniku Slovenskej republiky sme mali podobné snahy. Naši ľudia sú k takým veciam sarkastickí až cynickí. Možno to má do činenia s našou históriou, keď v dedine na Východnom Slovensku, odkiaľ prišli do Ameriky tvoji prarodičia, ešte stále môžu bývať ľudia, čo žili pod zástavami mnohých štátov..." a vymenoval som koľko štátov si Východoslovák narodený ešte za monarchie užil bez toho, aby sa vôbec musel vôbec niekam vysťahovať.

„Tak trochu to platí aj o Texase. My sme tiež žili pod rôznymi zástavami. Španielskou, Francúzskou, Mexickou, zástavou Konfederácie, zástavou samostatného štátu Texas a teraz sme pod zástavou Spojených štátov amerických..."

„Lenže to sa nestalo v rámci života jedného ešte žijúceho Texana..."

Barbara to musela uznať ako pádny argument.

Obrázok blogu

Mimochodom od Barbary som sa dozvedel, že Texas kvôli svojej minulosti ako samostatný štát, je jediný zo všetkých päťdesiatich štátov Únie, ktorý svoju štátnu zástavu vztyčuje na tej istej úrovni, ako zástavu Spojených štátov. Inde štátna zástava je na pol žrde a zástava Spojených štátov sa nad ňou vysoko týči. Však Texas, môj hostiteľský štát, bol stále známy ako štát v štáte.

Štefan Vrátny

Štefan Vrátny

Bloger 
  • Počet článkov:  288
  •  | 
  • Páči sa:  291x

V živote som vystriedal viacero bydlísk i povolaní a som teda z každého rožku trošku. Zoznam autorových rubrík:  Inde v EurópeÁziaNepriateľská osobaBritské ostrovyOsudyU nás na SlovenskuU susedovUSA, KanadaSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu