Celý čas som vo vlaku vydržal pracovať na počítači, najprv trochu sklamaný, že nie na všetkých dokonca medzinárodných rýchlikoch majú pre nás počítačových maniakov zásuvky a WiFi, ale nakoniec mi batéria statočne vydržala celú cestu. Však som sedel vo vlaku iba trochu vyše jednej hodiny.
Poprechádzal som sa v Štúrove, usadil na obed, v strede dlhej širokej ulice v stánku krytom plátenným slnečníkom proti slnku a stenou proti severnému vetríku.
Okrem mňa pri stoloch nik nesedel, len potom sa ešte pridala mala skupinka, ale ostatné stoly, a bolo ich viacero, zostali prázdne. Nemyslel som si, že budem uberať podnik o zákazníkov, keď sa usadím na dlhšie.
„Áno, môžete pracovať na počítači," povedala s úsmevom servírka prv, ako som jej zadal objednávku na obed. Zvedavo pozrela na knihu, čo som si vyložil.
„Klasika. George Sandová. Neviem či vám to meno niečo hovorí. Ja verím klasike. Pri nej viem, že zbytočne nemrhám časom."
Potešilo ma, že v príjemnom otvorenom prostredí stredu ulice som videl pri nohách môjho stola roztiahnuté káble a na nich konektory.
Žiaľ, nefungovali. Boli tam kvôli lampám, čo stáli na stoloch, ale cez deň v nich šťava nebola.
„Tie zapíname iba večer," povedal mladý muž, tiež sa motajúci profesionálne okolo stolov, ktorý sa mi videl byť autoritatívnejší, než servírka. Nezdal sa byť náklonný podniknúť kroky, aby ich zapol hoci len na chvíľu. To, že som zachytil mestské WiFi, som bral ako bod dobru, ale mestu.
Chvíľu som popracoval na batériu, ktorá mi pomaly strácala na sile. Dojedol som, zbalil veci, zaplatil a šiel sa poprechádzať po cukrárňach a reštauráciách na hlavnej ulici. Nikde som nevidel zástrčky, až kým som neprišiel na miesto, kde sa mi zdalo, že som našiel, čo hľadám. Zástrčka pri každom stole. Ako keby sa špecializovali právne na hostí ako ja.
„Môžem si u vás chvíľu popracovať na počítači?"
„Nemértem," ozval sa rozpačito predavač.
Bol to skutočný Maďar, ktorý skutočne nerozumel po slovensky, lebo sú aj Maďari žijúci v južných oblastiach Slovenska, ktorí aj keď rozumejú po slovensky, z trucu a vyzývavo odpovedia na otázku po slovensky svoje 'nemértem,' teda nerozumiem. To som už tiež zažil. Tento povedal svoje ‚nemértem' s nefalšovanými rozpakmi.
Vysvetlil som mu to isté mojou kuchynskou maďarčinou.
„Môžem použiť ten konektor na chvíľu?" ukázal som na zástrčky v stene pri stoloch.
„A samozrejme. A nielen na chvíľu. Aj WiFi máme. Nie je na heslo. Hľadajte xxx Cukrázda," znela pohotová zdvorilá odpoveď po maďarsky.
A tak som si objednal zákusok a guľku zmrzliny k tomu a chvíľu dobýjal batériu využívajúc firemný WiFi.
Asi nejaký Maďar si tu prenajal priestory a zarába si na slovenskej strane. Nech sa mu darí. Hlavne, že mi poslúžil. To na hlavnej ulici z niekoľkých obchodov, do ktorých som nakukol, dokázal iba on. Mne je jedno, či moje potreby uspokojí Slovák, Maďar, Turek, Číňan či Vietnamec, len aby.
Do mesta som sa zo železničnej stanice ešte dostal autobusom, ale naspäť, keďže nebol pracovný deň, spoj som nemal, a vybral som sa k vlaku peši.
„Idem správne na železničnú stanicu?"
„Áno, ale je to ďaleko," odpovedal mladý muž pod stánkom pivárne. „Také tri, no, možno dva kilometre."
„To je pre mňa čo by kameňom dohodil," odpovedal som a pokračoval v ceste.
Počasie bolo príjemné, ani horúce ani studené, ale začalo sa zaťahovať, ako to ráno rozhlas predpovedal. Kým som prišiel do Bratislavy, už popŕchalo. Ale splnil som svoj každoročný výlet do Štúrova. Niečo ma tam ťahá. Mohutný Dunaj tu už obohatený o Váh a tá ohromujúca panoráma ostrihomskej pevnosti dominovanej katedrálou naproti.
Súvisiaci článok:
http://vratny.blog.sme.sk/c/242448/Sumestie-Sturovo-Ostrihom-skvost-na-Dunaji.html
