"Když bílí muži přijít, Indiáni být vládci země. Žádná daně, žádná dluhy. Bizonů hodně, bobrů hodně, voda čistá. Ženy udělat všechna práce. Šaman léčit zadarmo. Indiáni muži celý den lovit a ryby chytat. Večer zazpívat, zatančit, zakouřit si, pak celou noc šukat."
Potom se náčelník ještě trpce pousmál...
"Bílý muž být dost kretén, když si myslet, že taková systém se dát víc vylepšit!“
S tematikou Indiánov som sa v hlave zaoberal v poslednej dobe, už ani neviem z akého podnetu. Dokonca som si spomenul na rozhovor s mamou, ako sme raz v zime kráčali peši domov z rodinnej návštevy. Tam sme šli vlakom alebo autobusom, ale späť už sme si povedali, že peši to zvládneme. Alebo žiadna verejná doprava nešla. Mama mala filozofickú náladu, a aby sme si krátili čas počas sedem či osemkilometrového putovania domov, sme sa pýtali navzájom všelijaké otázky a ja som si zapamätal do dnešných dní tie, na ktoré som nenachádzal odpoveď, čo by mamu uspokojila.
„Prečo vzdialené predmety akoby sa pohybovali pomalšie, ako tie, ktoré sú blízko?“ opýtala sa ma kráčajúc.
Otázka sa mi zdala vhodná dieťaťa a tak som chvíľu zarazene mlčal. Potom som zozbieral všetky svoje vedomosti z gymnaziálnej matiky a fyziky, a rozhovoril som sa. Príliš vedecky, ako som sa neskôr dovtípil.
„To má dočinenia s meniacim sa uhlom vo vzťahu k pozorovanému predmetu. U predmetov, ktoré sú blízko, sa uhol počas chôdze mení rýchlejšie, než uhol vo vzťahu k vzdialenejším predmetom. Na blízke predmety musíme otáčať hlavou, ak ich chceme sledovať, na vzdialenejšie stačí trochu pohnúť očami, a hviezdy sú tak ďaleko, že voči tým sa uhol našou chôdzou akoby nemenil,“ tak nejako znela moja učená odpoveď, aj keď som cítil, že to nebolo ono, čo mama očakávala. Teraz, keď na to pomyslím, a to už uplynulo vyše päťdesiat rokov, jej by sa hodila odpoveď z repertoáru zenbudhistických majstrov. O tých som vtedy ešte netušil, a do dnešných dní som na nich nedorástol.
A vtedy padla aj otázka o amerických Indiánoch.
„Prečo ich bolo treba tak potláčať? Nebolo dosť miesta pre všetkých?“ opýtala sa ma mama. To ju, ako prísnu kresťanku trápilo viac, než uhol pohľadu na blízke a vzdialené veci počas chôdze.
„Keď Indiáni si neboli schopní dopestovať dosť potravín, aby sa prestravovali z vlastných zdrojov a žili len z toho, čo si dokázali ukoristiť z okolitej prírody. Takým spôsobom života by sme aj my hladovali. Kým do Ameriky neprišli Európania, ich počty udržiavali na rovnakej úrovni vojny a choroby, a len vďaka tomu dokázali prežiť so svojim spôsobom života. Proti množiacim sa bielym tváram jednoducho nemali šance. Tie tiež chceli prežiť a mali to lepšie premyslené. Už iba tým, že si dokázali dopestovať dosť aj bez toho, aby sa spoliehali len na to, čo ponúkala príroda.“
Neviem, či som mame vysvetlil dostatočne otázku, na ktorú som ani ja nemal jasnú odpoveď. Ale to bola éra, keď u nás bežali indiánky o Old Shatterhandovi a Winnetouovi a mama na utrpenie a zabíjanie bola stále citlivá.
Teraz svoje úvahy uzavieram nasledovným príspevkom do internetovej diskusie. Ak si to vôbec niekto prečíta a zareaguje. Možno sa niečo dozviem, o čom neviem.
Naši ľudia poznajú život Indiánov z mayoviek a nečudo, že im pripadá ako celoročný bezstarostný pioniersky tábor.
Indiáni skutočne celý deň lovili a chytali ryby, ale i tak boli poväčšine hladní. A keď všetko vhodné na zjedenie vo svojom širokom-ďalekom okolí vykynožili, museli sa pobaliť a putovať za lepšími loviskami. Ak narazili na iný kmeň, ktorý tiež vyhľadával miesto, kde by sa dokázal uživiť, rozpútala sa medzi oboma kmeňmi neľútostná totálna vojna, akú indiánska
bojová technika povoľovala. Zajatci sa nebrali, lebo by znamenali hrdlo naviac, ktoré trebalo kŕmiť, a to by šlo na úkor členov vlastného kmeňa. Nie nadarmo mali Indiáni posmrtnú predstavu raja ako miesta, kde boli večné loviská, teda miesta, kde sa nehladuje.
Šamani neliečili zadarmo, lebo ich bolo treba chovať v rámci obmedzených zdrojov, ktoré mal kmeň k dispozícii. V podmienkach nedostatku, v ktorom Indiáni žili, aj ryba, alebo moriak, ktorý za liečenie šaman dostal, bolo veľké bohatstvo. A pritom priemerná dĺžka života Indiánov pred príchodom belochov bola niekde okolo tridsať rokov.
Žena, či vlastne ešte dievča, začala rodiť hneď ako bola biologicky spôsobilá, pričom každý pôrod bol vzhľadom na hygienické podmienky a dosiahnutý stupeň zdravotníctva vysoko rizikový pre rodičku i dieťa. Ak sa aj matka dožila veku, v ktorom sa vydávajú naše ženy dnes, už bola po množstve pôrodov a potratov zošúverenou starenkou.
V lete sa dalo ešte ako tak prežiť, ale potom prišla zima, mínus dvadsať a viac stupňov a to bolo treba prehybernovať v stanoch. Sociálne riešenie pre starších príslušníkov kmeňa, ktorí už nedokázali prispievať na svoju poživeň, bol odchod zo stanu v najkrutejšom mraze. Smrť zmrznutím je vraj nebolestivá a najdôstojnejšia, akú vedeli Indiáni pre svojich rodičov
vymyslieť. Udržiavať ich nažive si nemohli dovoliť. Deti boli prednejšie.
Indiánsky tábor je krásna vec pre detváky počas letných prázdnin, pri plnom zabezpečení jedla, hygieny, interaktívneho hravého programu a najmodernejšej zdravotnej starostlivosti pre každý prípad. Ale len na týždeň-dva. Potom radšej pod sprchu a do čistej postieľky v pohodlí bytu v našich paneláčikov. Kúpeného hoci aj na dlh.
Toľko môj príspevok ku komentáru indiánskeho náčelníka.
Spomenul som si na putovania hrebeňom Nízkych Tatier. Niekoľkodňové cvičenie na prežitie v divokom teréne. Začalo kdesi pri Donovaloch, potom cez Prašivú na hrebeň Nízkych Tatier, cez Chopok, Kráľovú hoľu, a dole na Pusté pole. Cestou sme spali v spacích vakoch v opustených senníkoch a poľovníckych posedoch. Huby, čo sme si našli cestou, padli dobre do hustej polievky varenej v kotlíku, aj lesné bobuľky nás občerstvili a čaj z lesných bylín bolo to najlepšie, čo sme si za daných okolností mohli predstaviť. Ale do doliny na dokúpenie chleba a konzerv, sme občas zbehnúť museli. Zver sme samozrejme zabíjať nemohli, ale aj keby taká možnosť bola, ako ju Indiáni za veľkou mlákou za starých čias mali, turisti by ju behom jednej sezóny vykynožili a na ten ďalší rok už by nebolo čo zabíjať. Predstava žiť bezstarostne len tak, z toho čo sama príroda ponúka, je romantická, ale neuskutočniteľná.
Večer som sa šiel prejsť. Stmievalo sa neskoro, lebo sa blížime k letnému slnovratu, a nad horizontom sa dvíhal majestátny mesiac v splne. Šiel som smerom na juhovýchod, bližšie k mesiacu a predstavoval som si, že vedľa mňa kráča mama.
„Prečo je ten mesiac taký veľký, keď je nízko nad zemou a maličký, keď je vysoko nad hlavou?“ pýtala sa ma.
„Lebo keď je nízko nad horizontom, tak jeho lúče prechádzajú cez hrubšiu vrstvu vzduchu, ako keď je nad hlavou. Tá hrubá vrstva vzduchu pôsobí ako zväčšovacie sklo...“ povedal som svoje a pozrel sa na mamu. Vypočula si ma, ale zrejme očakávala čosi iné. Hneď som sa opravil.
„Mesiac nás volá k sebe. Aby sme k nemu kráčali. Teraz ešte môžeme, keď je tak nízko. A za križovatkou na kraji dediny pri ceste nájdeme čerešne. Z tých si dáme.“
A tak sme aj urobili. Za niekoľko minút sme sa dívali do rovných polí. Výhľadu na mesiac v splne nám už nebránili ani domy ani stromy, len jemný mráčik, ktorý si práve zmyslel preplaviť sa cez žiarivú guľu. Bolo dosť jasno, aby sme čerešne ešte našli. V nedeľu zoberiem mamu na jej hrob a keď sa za týždeň vrátime, už bude po čerešniach. Ale poznám poľné cesty, kde dozrievajú marhule. Čochvíľa bude mama sláviť nedožité narodeniny. Treba si ju uctiť. Spôsobom, ktorý nám obom prinášal radosť.
