Súdiac podľa návalu ľudí, ktorí sa odtiaľ snaží najnovšie uniknúť.
Väčšinu africkej histórie (ale i našej), mamičky začali rodiť hneď, ako na to biologicky dorástli, a neprestajne rodili, často potratili, podľa toho, ako s nimi matička príroda zatočila. Hygiena bola nulová, zdravotnícka starostlivosť o nič lepšia, a z narodených detí sa máloktoré dožilo reprodukčného veku. Ak niekto dosiahol exkluzívny vek dvadsaťpäť-tridsať rokov, už mohol o sebe hovoriť ako o seniorovi.
Potom im do toho prišla biela tvár, u niekoho s prívlastkom ‚diabolská,‘ ktorý si občas aj zaslúžila, ale okrem iného, ich začala učiť základným hygienickým návykom, zavádzať najnovšie poznatky medecíny, a tak sa stalo, že detská úmrtnosť rapídne klesala, a dĺžka života nad šesťdesiat rokov už ani tu nie je žiadna anomália. Jedno, čo sa nenaučili primerane ku geometricky narastajúcemu počtu obyvateľstva, a zvyšovaným očakávaniam od kvality života, je udržiavanie k tomu zodpovedajúceho pokroku v oblasti hospodárstva, vedy a techniky.
Čína bola v obdobnej situácii. Uvedomila si však, že jediné, na čo sa môže najbezpečnejšie spoliehať, sú vlastné sily. Zaviedla veľmi diskutovanú a často kriticky vnímanú politiku jedného dieťaťa v rodine, ale zároveň aj začala klásť nesmierny dôraz na hospodársky rast a vedecko-technický rozvoj z vlastných zdrojov, kde dosahuje takmer neuveriteľné výsledky.
Európa zažila rýchly rast obyvateľstva práve vďaka tomu, že začala veľké programy hygieny a zdravotníctva, a tiež sa blíži k bodu, keď ďalší rast jej obyvateľstva prestane byť únosný. Európania, ako keby v podvedomí tohto vývoja, si vytvorili brzdu v reprodukcii, aj bez zavádzania kritizovanej čínskej cesty obmedzovania rastu obyvateľstva. Pritom stále kladú dôraz na ekonomický rast a vedecko-technický rozvoj, aby sa dokázali uživiť.
Afričania sa budú musieť rozhodnúť. Predovšetkým by si mali uvedomiť, že sa nemôžu spoliehať na to, že ich problémy bude riešiť niekto iný. Modely, ako to robiť existujú, len si vybrať ten účinný, zároveň dôstojný, a dôsledne ho zavádzať. Tvrdo bojovali proti kolonizátorom, aby sa mohli stať doma pánmi nad vlastnými osudmi, tak nech si svoje vízie uskutočňujú. Ale predovšetkým doma a vlastnými silami. Inej cesty niet. Je naivné si myslieť, že to za nich niekto urobí.
Biela tvár, bez akýchkoľvek vedľajších ‚diabolských‘ úmyslov, by sa mala zamyslieť, ako im v tom pomôcť. Bude to musieť byť otvorený dialóg, v ktorom sa všetky strany naučia navzájom pozorne počúvať. V tom asi spočíva momentálne, a možno aj dlhodobo, najväčší problém. Do riešenia je zapletených príliš veľa strán s príliš odlišnýminázormi.