a keď padne rozhodnutie, zaviesť ju každodenného života, mnohí občania spätkujú. Boja sa jej. Lepšie im vyhovuje ľudová demokracia, alebo sociálna demokracia, kde sa štát stará o občana od kolísky po hrob, ako keby sa mali o seba postarať sami. Pritom DEMOKRACIA je predovšetkým o tom. Tá ozajstná, bez znevažujúcich prívlastkov. O občanovi, ktorý stojí hrdo a pevne na vlastných nohách. Kam mamičky a oteckovia sa odjakživa snažia doviesť svoje deti v ich raste do dospelosti.
Demokracie, tá ľudová nahradená u nás pred štvrťstoročím lepšie znejúcou a v Európskej únii hojne presadzovanou sociálnou, sú o tom istom, len obe sa prispôsobovali pomerom svojho okolia. Množstvo štátnych úradníkov, ktorí sa tvária, že robia práce pre občana, zaškatuľkovaného do nejakej schémy, aby sa akože lepšie dalo o neho postarať.
Škoda štátnych úradníkov venujúcich sa sociálnej práci, lebo aj ak sú osobnostne na úrovni, práca, na ktorú sa podujali, je nad ich schopnosti. Vo svojich kanceláriách, napriek občasným výjazdom, sú príliš vzdialení od občana, aby sa o neho mohli adekvátne postarať. Občan potrebuje individuálny prístup a to sa mu od úradníka nikdy nedostane. Štátny úradník nemá na to priestor. Pre neho občan je ďalší kus, ktorý sa musí prispôsobiť úradníckej schéme, lebo z tej mu zákony a predpisy nedovolia, aby sa vymkol.
Starať sa o dospelého občana je urážlivo smiešne. Treba ich nechať na seba. Dokážu to lepšie aj bez drahej, z peňazí občana platenej úradníckej štruktúry.
Británia sa rozhodla pre odchod z Európskej únie, lebo vidí, že zostávajúci členovia sa pomaly, ale isto uberajú do závozu, kam sa Británia prílišným socialistickým experimentovaním dostala, až ho z neho vytiahlo predsedníctvo vlády pani Thatcherovej. Bola to pre Britániu nepríjemná skúsenosť a nechce si ju zopakovať zo solidarity so zvyškom Európskej únie. Preto volila Brexit.
Slovensko by sa malo poučiť. Hoci pre nás odchod z Európskej únie nie je alternatíva, môžeme sa pripravovať na odchod od sociálneho štátu, kde rozhoduje za občana štátny úradník, k demokracii, kde občan rozhoduje sám za seba. Napríklad aj v takých záležitostiach, ako stravné návyky, ktoré sa vláda a parlament snaží nanucovať dospelým občanom stravnými lístkami. K vtipkovaniu o nariadeniach Európskej únie o zakrivení banánov, či dĺžke uhoriek sa môžeme „hrdo“ hlásiť našimi stravnými lístkami.
Na najnovších snahách zvyšovať zdaňovanie nech sa týka čohokoľvek, sú povážlivé ani nie tak zvýšené dane samotné, ako neochota Slovenska poučiť sa. Hnanie sa do mútnych hlbín sociálneho štátu, ktorý si skoro bude vyžadovať rázne opatrenia zavádzané svojho času pani Thatcherovou. Zostáva veriť, že v štátoch Európskej únie sa takéto osobnosti a hnutia nájdu, a donútia aj nás obrátiť sa chrbtom terajšiemu socialistickému experimentovaniu. Momentálne sa zdá, že vidina sociálneho štátu opantáva našich voličov a vlastnými osobnosťami sa z jeho pút nedostaneme.
Demokracia nie je o tom, že si raz za štyri roky zvolíme vládu, čo nám najviac nasľubuje, ale o tom, že sa v každodennom živote postaráme o seba tak, ako nám to najlepšie vyhovuje. Právny rámec pre takýto život má zabezpečiť parlament a vláda, ktorým sa stanoví, čo občan nesmie. Ale všetko to, čo môže, nech sa nechá na občanovi, nie na štátnych úradníkoch.
Lekcie o slobode, demokracii, občianskej spoločnosti, ktoré sme sa učili pred štvrťstoročím za štrngania kľúčov akoby upadli do zabudnutia. Treba si ich zopakovať.