Hrad volajúci zďaleka

Autor: Štefan Vrátny | 4.4.2017 o 13:17 | (upravené 6.4.2017 o 13:37) Karma článku: 5,02 | Prečítané:  509x

V tú nedeľu, keď sa nám posunuli hodiny, sa mi ráno neveľmi chcelo vstávať na výlet, čo som si zahovoril s Máriou. Nakoniec som na vlak dobehol a prvú časť cesty zvládol. 

„Určite tam bude autobusový spoj. Do mesta to máš asi tri kilometre,“ dávala Mária do mobilu inštruktáž, ako ďalej.

Autobus od železničnej stanice ma stál desať centov, ako cestujúceho chlapa po sedemdesiatke.

„Máte šťastie, že ste sa dožili takého veku,“ povedal mi šofér, keď som si pýtal lístok a ja som nevedel, čo si z poznámky vybrať. Či sám šofér, kdesi nad štyridsiatkou, si netrúfa tak dlho žiť, alebo či to brať ako výčitku, že sa priživujem na jeho firme, ktorá, podľa oznámenia na boku autobusu, je významne podporovaná zo zdrojov mesta, alebo či mi závidí, že ja si v nedeľu idem s ruksačikom na výlet, zatiaľ čo on musí pracovať. To posledné mi nemusí závidieť. Po návrate domov sadnem za počítač a dokončím zákazky na zajtra.

Zvítali sme sa s Máriou. Autobusom sme sa dostali do podzámku jedného z hradov, kam som nohou nevstúpil.

Najprv sme prešli dedinu s niekoľkými starými kopaničiarskymi domami, teraz obsadzovanými, súdiac podľa značiek automobilov, záujemcami o víkendovú chalupársku turistiku dokonca až Bratislavy, či z druhej strany rieky Moravy.

Pokladňa pri vstupe na hrad stála, malá drevená búdka ešte prázdna. Zrejme sezóna nezačala a pokladník by nezarobil ani na kávu, čo by si cez deň na variči uvaril. Potom prehliadka múrov obnovovaných z akéhosi fondu dotovaného Európskou úniou na podporu česko-slovenskej vzájomnosti, projekt, na ktorý mi moje živnostnícke dane nevadí vynakladať.

A ešte dve búdky tiež významné z hľadiska použiteľnosti, aj keď zvalené vetrom. Predpokladám, že prvá aktivita obnovovania turistickej sezóny sa sústredí na ich opätovné vztýčenie do pohotovostnej polohy.

Deň bol krásny, slnečný, takmer bezveterný. Pozrel som si širokorozmernú farebnú fotku s vyznačenými významnými bodmi okolia.

„Všimni si ten výrazný kopec na ľavom okraji hrebeňa Malých Karpát. Ten s tým useknutým vrcholcom.“

„Čo vyzerá ako sopka?“

„Asi ten mám na mysli, hoci neviem, či je sopečného pôvodu. Volá sa Vrátno. A ja som si ho vo svojich romantických úvahách dal do súvisu s mojim priezviskom. Niežeby sa kopec volal podľa nás. Skôr my podľa neho. Nemusí to byť pravda, ale predstava mi robí dobre. Predkovia môjho otca boli lesníkmi na Pálfiho majetkoch v okolí Smolenického zámku. Dokonca na cintorínoch v tamojších dedinách nachádzam hroby menovcov. Už som na kopci bol, a zniesol som si z neho vápencový kameň. Mám ho v záhrade. Ak sa raz budem sťahovať, predovšetkým kameň zoberiem so sebou...“

Potom už sme schádzali dole. Chvíľu po ceste, ktorou sme prišli od autobusu, potom si Mária všimla poľnú cestu idúcu naším smerom, ale akoby skratkou.

„Čo povieš, keby sme šli tadiaľ? Približne to ide tam, kam sa chceme dostať.“

„Ja súhlasím. Preber zodpovednosť a ja sa budem šmotlať za tebou. Aspoň mi nebudeš mať za zlé, ak prídeme inam, ako sme chceli.“

„To ti nebudem, ale i tak môžeš povedať svoj názor.“

„Už som povedal,“ a šli sme po poľnej ceste. Skrúcala sa kadejako, prešli sme niekoľko malebných chalúp, ja som si nafotil bledule, ktoré tu už kvitnú, a u mňa doma ešte nie, hoci sme hodne metrov nad nadmorskou výškou môjho dvora a skutočne sme prišli k autobusovej zastávke, ale inej.

Bezmocne sme postávali. Najbližší nedeľný spoj šiel za viac ako štyri hodiny a široko-ďaleko nijaká krčma. Občasné stopovanie, raz moje, raz Máriine, neviedlo k úspechu.

Znovu som pozrel na cestovný poriadok. Nikto ho nedodriapal, čo zvýšilo úroveň obyvateľov obce v mojich očiach, a mohli sme voľne čítať, čo nás čaká a neminie, ak sa budeme spoliehať na spoje.

„Dívam sa, že asi kilometer odtiaľto je zastávka autobusu, kde sme prestupovali na spoj k podzámku. Možno keby sme sa tam dostali, nejaký autobus by azda šiel. Víkendový, zvážajúci výletníkov. Okrem toho sme tam videli krčmu. Keď už čakať, tak potom radšej v teple. Hlavne podvečer môže byť chladno. Prípadne zistíme nejaký taxík.“

Návrh bol prijatý a vykročili sme vytýčeným smerom. Slniečko svietilo, autá okolo nás prefrčali, ale nezastavovali. Žiadnej zo zdvihnutých štyroch rúk, čo sme mali k dispozícii, sa nedarilo.

„Si žena, viac som sa spoliehal na teba.“

„Lenže to sú všetko mladí šoféri a tí o starého dedka a babku nestoja,“ znel komentár Márie, keď mi práve zastavovalo na moje zdvihnuté rameno auto. Zvyšok cesty sme šli už pohodlne. Dozvedeli sme sa, že mesto, kam sa uberáme, rozrástlo hlavne kvôli fabrike na hodváb, čo tam kedysi prekvitala a že sa tam žije príjemne. A že naši dobrodinci, muž a žena približne nášho veku, mali cestu trochu ďalej.

„Vaša dedina je známa folklórom. A všelijakými recesistickými festivalmi, že,“ začala Mária. Ona sem chodieva každé leto k spolužiačke z univerzity a tak sa vyzná v miestnej topografii lepšie ako ja.

„Áno, začali sme takým festivalom satiry, ale potom sme to rozšírili o akcie na prvého mája, na fašiangy, aj na dožinky máme čosi, a potom v novembri,“ ochotne nám vysvetľoval muž, zrejme hrdý na to, že má spoločníkov z ďaleka, ktorí napriek tomu o jeho obci na Záhorí niečo vedia.

Takže toľko k výletu na hrad. Kto uhádne jeho meno vyhráva cenu uschovanú priamo na hrade pod heslom kRasNy_zAziTok_No.1:), kedykoľvek, aj viackrát, stále v inom obale podľa počasia, ročného obdobia alebo spoločnosti. Len obsah zostáva ten istý. Pamätný zážitok.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Tomanová nám viac škodí ako pomáha, hovoria niektorí rodičia

Súdneho znalca odvolávajúceho sa na komisárku pre deti Vieru Tomanovú stiahli z prípadu.

KOMENTÁRE

Zisťujeme, že dieťa je tiež človek

Tomanová nastúpila, keď sa nepredpokladalo, že bude musieť niečo urobiť.

PLUS

Miro Jaroš: Prekážajú mi rodičia niektorých detí

Spevák má niekedy pocit, že detské pesničky sú jeho jediný svet.


Už ste čítali?