Výlet za živými Habsburgovcami, a čo z toho vzišlo

Autor: Štefan Vrátny | 7.10.2017 o 15:50 | (upravené 7.10.2017 o 16:16) Karma článku: 6,15 | Prečítané:  709x

„Keď už tak často chodievaš do Prahy, odskoč si do Benešova. Asi hodinu cesty vlakom. Choď v nedeľu a nezabudni pobudnúť v kostole počas omše. Uvidíš potomkov Habsburgovcov.

So zvisle zmrašteným obočím nad nosom, zmyselnými perami, useknutou bradou, typickým predkusom. Vnukov a pravnukov slúžok na zámku...“

Takého tajnostkárskeho poučenia sa mi ušlo od priateľa-seniora známeho tým, že si nosil encyklopédiu v hlave. To bolo predtým, ako sme si informácie mohli vygúgliť všadeprítomným mobilom a hlava zrazu nebola potrebná na ukladanie informácií.

Ráno som sa teda vybral vlakom do Benešova s jasným úmyslom. Najprv krátke pobudnutie pred čakárňou následníka trónu na stanici, so zachovalou štukatúrou, ako hlásala pamätná tabuľa pri dverách.

„Tam má kanceláriu pán prednosta a dnes nie je v práci,“ dozvedel som sa.

Prvá prekážka na ceste po stopách Habsburgovcov, čo som neprekonal.

Potom rýchlo na námestie. Na omšu by som musel čakať dlho a pohľadu na živých potomkov Habsburgovcov som sa vzdal. Bolo mi ľúto času v krásny babioletný deň. Radšej pohodlným krokom do neďalekého zámku Konopiště, cestou, kadiaľ chodievali sluhovia a slúžky z Benešova. Ísť v ich stopách mi zrazu pripadalo sympatickejšie.

Prechádzka oborou, kedysi známeho sídla následníka trónu a poľovníckeho revíru, a potom rovno do zámku.

Najprv prvý okruh hosťovských priestorov, potom prechádzka okolo jazera pod zámkom, a opäť v zámku ďalší okruh tentoraz súkromných miestností. Ten tretí okruh som vynechal. Radšej niekedy na budúce. Pre dnešok som kde-tu nasal, kde-tu obnovil vedomostí dosť. Keď som tu bol prvýkrát pred desaťročiami, matne si pamätám, že sme všetko absolvovali poklusom v rámci jedného okruhu za jedno takmer symbolické vstupné. Zrejme aj sem, dorazil moderný marketing. Tunajší potomkovia Habsburgovcov nie sú až tak konzervatívni, ako ich predkovia.

Všade veľa poľovníckych trofejí. Na prvom okruhu sme sa od sprievodcu dozvedeli, že následník trónu František Ferdinand, najznámejší majiteľ zámku, stihol za života skoliť na poľovačkách tristotisíc kusov rôzneho zverstva. Prvého jeleňa skolil ako osemnásťročný a odvtedy mu začali viesť denník zastrelenej zveri. Vraj to vychádza na tridsaťdva kusov v priemere za deň do konca života.

„Sám zver nenaháňal. Na to mal honcov. Všetko mu pripravili. Aj flinty mu nabíjali pomocníci. On len strieľal. A pritom mäsitú stravu nemal veľmi rád. Viac inklinoval k vegetariánstvu. Jeho najväčšou pochúťkou boli slivkové knedle.“

„S makom, alebo tvarohom?“

„Tvarohom,“ dodal mladý sprievodca.

Takže v čomsi sa niekdajšiemu následníkovi trónu podobám.

Spomínal aj vzťahy k strýcovi, cisárovi Frantovi Pepovi Jedničke. Nie veľmi sa ráčili, lebo Franto Ferda si zvolil za manželku Žofiu Chotekovú, síce vysoko inteligentnú krásavicu, dokonca aj so zmyslom pre humor, ale nedostatočne urodzeného stavu, aby sa stala cisárovná. Tá prísaha, ktorou následník sľúbil cisárovi, že jeho žena, nikdy nebude vystupovať ako cisárovná, a jeho deti si nikdy nebudú nárokovať trón, sa vo svetle udalostí, čo nasledovali, ukázala byť zbytočná. Ani cisári a ich následníci nepoznajú svoju hodinu, či minútu. Ďalšia vec, v ktorej sme si podobní. V tom ostatnom som viac. Som slobodný občan, čo následník trónu o sebe povedať nemohol. Zlatá klietka, v ktorej žil, znamenala zbytočne vyhodené peniaze. Aj pre neho, aj pre našu niekdajšiu nehodnú vlasť.

Na druhom okruhu už sprievodkyňa upresnila počet odstrelených zvierat Františkom Ferdinandom na dvestoštyridsaťsedemtisíc a čosi. Aj nám ukázala denníky uvádzajúce odstrelené kusy, miesto ich skonu, pedantne, rad radom, bez ohľadu či bažant, jeleň, tiger alebo slon. Ale mäso sa predávalo v Benešove na prilepšenie rodinných financií. Nie tigrov a slonov, lebo tých skolil na svojich cestách mimo cisárstva, ktoré mal viesť, keby ho v Sarajeve neskolila guľka iného poľovníka. Aj táto sprievodkyňa spomenula jeho obľúbené slivkové knedle.

„Tvarohové? Makové?“ otestoval som ju.

„Tvarohové,“ potvrdila zhodne. V počtoch zastrelených zvierat sa sprievodcovia nedohodli. Ak môžem parafrázovať známy citát, zabiť jedného živého tvora je tragédia. Zabiť ich štvrť milióna či tristotisíc je štatistika, a v tej, ako sme si už zvykli, čísla môžu lietať. Jeho strýc, cisár František Jozef stihol skoliť na poľovačkách púhych päťdesiat tisíc kusov. Vo vojne, čo rozpútal, to musel dohnať. Tam už nestrieľal. Robil len honca a dbal na prísun flínt a streliva vojakom, čo to robili za neho.

„Viete povedať, či existuje nejaká psychická alebo psychiatrická štúdia prečo toľko zvierat potreboval zabiť?“ nedalo mi, aby som sa neopýtal sprievodkyne na niekdajšieho pána zámku.

„On robil všetko zanietene, nech už to bolo čokoľvek,“ znela diplomatická odpoveď. Diplomati sú známi tým, že hovoria občas pravdu, len nie tú, na ktorú sme zvedaví najviac. „Od jeho stavu sa očakávalo, že bude poľovníkom, a aj tomu sa venoval s jemu typickou dôslednosťou.“

Neurobil som si ani jeden záber poľovníckych trofejí, čo nás v tisíckach všade obklopovali. Fotenie sme mali zakázané. Neviem prečo. Stlačenie spúšte na fotoaparáte predsa nenecháva ani len škrabanec, na rozdiel od vystavovaných flínt, ktorými jeho výsosť tiež mierila. Mne sa nechcelo ani jedno, ani druhé. Pohľad na vydru, čo sa bezstarostne preháňala na jazere pod hradom, potešil viac. Je chránená. Medzi zastrašujúcimi trofejami na zámku neskončí.

V ružovej záhrade pod zámkom, ešte aj v jeseni zakvitnutej, sa František Ferdinand prechádzal s nemeckým cisárom dva týždne pred udalosťami v Sarajeve. Vraj už vtedy im bolo jasné, že vojna bude. Otázniky nech riešia historici. Alebo milovníci konšpiračných teórií. Tí vedia byť svojimi fikciami vynachádzaví a častokrát nie nezaujímaví.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Róbert Bezák: Radi počúvame, ako niekto vyrieši naše problémy

Možno je to taká diagnóza spoločnosti, že je schopná si kohokoľvek zvoliť. Som z toho smutný.

DOMOV

Rok 1993: Republiku krstili šampanským, ale mnohí rýchlo vytriezveli

Slovensko zápasilo so starými problémami.

DOMOV

Dobré ráno: Amerika môže odštartovať novú vojnu

Amerika môže v regióne zničiť mierové snahy.


Už ste čítali?