V Kouřimi se nekouří

Autor: Štefan Vrátny | 22.10.2017 o 21:56 | (upravené 23.10.2017 o 7:32) Karma článku: 4,99 | Prečítané:  338x

Výlet v peknú babioletnú sobotu so skupinou krásnych žien a veselých mládencov do mesta Kouřim neďaleko Prahy. Kedysi obe mestá čo do dôležitosti súperili, a keby sa dejiny zahrali trochu ináč,

možno by sa tá istá skupina teraz vyberala opačným smerom.

Ale to sa dostávame do sveta fantázie, čo by bolo keby... Keby sa hlavné ťahy obchodných ciest nezmenili v prospech Prahy. Podobná situácia, aj keď v novších dejinách, nastala na Slovensku pri výstavbe košicko-bohumínskej železnice: mestá ako Levoča, Spišská Sobota rozhodli nedať pozemky pre železnicu, lebo podľa mienky mešťanostov by mala neblahý vplyv na morálku. A tak obe naše skvostné mestá sa zakonzervovali do mestských pamiatkových rezervácií, ako ich dnes obdivujeme.

Podobne Kouřim. Chvíľu som hľadal na internete pôvod mena. Skoro som vzdal. Dakedy lepšie niečo nevedieť a nechať fantázii, aby sa pohrala. Určite nebude mať nič do činenia s fajčením ani tabakom, lebo mesto vzniklo dávno predtým, ako Kolumbus objavil Ameriku a jeho následníci k nám priniesli spolu so zemiakmi a kukuricou zachraňujúcich našich predkov pred hladom, aj tabak, a ten nás zase ubíja a zabíja.

Kouřim, nekouřim. Ja nekouřim, ale mestu Kouřim fandím. Už preto, že si zachovalo svoj stredoveký ráz príťažlivý pre mnohých filmárov zasadzujúcim sem deje svojich prác. Ak niektoré snímky sa zdajú byť povedomé, možno práve preto.

Ako vo všetkých našich mestách a dedinách, najzachovalejšou a najelegantnejšou stavbou býva kostol. Aj tento tu, svätého Štepána, toho biblického, si zasluhuje posedenie nielen kvôli Otčenášu, ale aj kvôli jeho architektúre, ešte viac kvôli krypte, na naše pomery pre vidiecke mestá skutočne ojedinelej. Vznikla v časoch, keď sa mesto ešte vynímalo z vidieckosti, tiež zdobená freskami namaľovanými možno tým istým prúdom maliarov, čo sa zatúlali až na Slovensko, aby ozdobili steny našich kostolov, trebárs na Gotickej ceste.

Ale bola tu aj zvonica. Výstup na ňu peši po zložitom schodisku, ako to robili zvonári už po stáročia. Nie kvôli výhľadom, ktorý teraz užívame z veží kostolov, kde kedysi stáli strážcovia, či sa náhodou odniekadiaľ neblíži nepriateľ a tým najväčším, aj pre mesto Kouřim, boli požiare. Žiadnu plošinu pre strážcov som na zvonici nevidel. Ale zato ten zvon bol jedinečný. Vlastne dva, z niekdajších štyroch. Zabudol som sa opýtať nášho miestneho sprievodcu, čo sa stalo s ostatnými dvoma. Predpokladám, že podľahli rekvirácii počas niektorých z vojen, aby sa z ich bronzu odliali kanóny. Priority známe z vojen minulého storočia aj u nás.

Sprievodca nám vysvetlil mechanizmus zvonenia zvonmi so srdcami obrátenými nahor. Pokiaľ vysvetľoval som rozumel, ale nedokázal by som jeho rozprávanie zreprodukovať do návodu na použitie. Zato viem si predstaviť, že to tak funguje. Aj keď teraz už iba niekoľkokrát do roka počas významných dní mesta.

Spomenul som si na zvony, ktorých srdce som rozhýbal ťahaním za povrazy. Na dunenie nad hlavou, na pocit dôležitosti, že ma po celom meste bolo počuť, na trochu nebezpečenstva, kým som sa starými rebríkmi k nim dostal. Aj tie korunky, čo som za zvonenie dostal, dobre padli. Dve koruny za zvonenie na malom zvone, tri za stredný zvon a štyri za najväčší. Aby som uviedol hodnotu peňazí do obrazu, vtedy polka guľky vanilkovej zmrzliny stála sedemdesiat halierov.

Dnes sa už v meste, kde som vyrastal, tak nezvoní. Chlapčenský, či mužský pohon nahradili elektrickým. Na stlačenie gombíka je to jednoduchšie. Aj bezpečnejšie. Žiaľ bez potravy pre predstavivosť. Pri zvonoch môjho chlapčenstva bolo dôležité udržiavať povraz stále napnutý, či už pri jeho ťahaní smerom nadol, alebo popúšťaní pri jeho ceste nahor. Aby sa nestihla vytvoriť z povrazu zákerná slučka. Ako sa to stalo môjmu spolužiakovi, hravému šibalovi nielen v triede, ale aj pri slávnostnom zvonení, až sa mu slučka omotala okolo krku, prudko ho zdvihla a potom ešte šmarila o zem. Nič sa mu našťastie nestalo, dokonca ani za lekárom sa nevybral, aby vydrankal od neho omlúvenku zo školy na zdôvodnenie vyhľadávanej práceneschopnosti pri plnení si školských úloh. Len červený pás mu zdobil krk niekoľko týždňov po udalosti. A zvonár ho natrvalo zbavil potešenia zo zvonenia, ako aj koruniek, čo prinášalo. Potreboval disciplinovanejších pomocníkov. Keď o tom teraz rozmýšľam, možno bez nášho vedomia zasiahla triedna učiteľka, čo si príbeh pozorne vypočula a bez slova na chvíľu zatrpknuto odvrátila tvár, aby potom len pokračovala v riadnom vyučovaní.

Dívali sme sa na zvony tvarom podobné tým, čo ťahané za povrazy, roztĺkli ich srdcia. Aj tieto tu sa sklopili a potom sa na nich podobne, hoci nie povrazmi, ale doskami stláčanými nohou zvonilo. A na záver ich prudké rozkývanie, aby sa dostali do polohy so srdcom nahor a rýchlo upevnili dreveným kolíkom. Sám sprievodca priznal, že tento spôsob zvonenia zostal ako technická rarita v jeho meste, a potom ešte kdesi, lebo všade inde ho už pred stáročiami zakázali pre riziká hroziace aj skúseným zvonárom. Určite to bola náročná a nebezpečná práca aj pre silného dospelého chlapa. Ako desaťročný fafrn by som nemal šance.

Dostal sa nám veľmi dôsledný výklad miestneho mladého muža, ktorého účastníci pochválili za peknú češtinu. „Sme prekladatelia, mali by sme češtinu ovládať, ale vašu úroveň nedosahujeme,“ priznala ktorási z členiek našej skupiny. Aj tento môj príspevok by vyznel ináč, keby sa dostal na korektúru nejakému slovenčinárovi na úrovni Kouřimčana, čo nás sprevádzal.

Potom posedenie pred cukrárňou námestia. Potešila ma hlavne mládežníčka vo veku, keď ja som ťahal povrazy zvonov môjho mestečka. Volala sa Amália, ako moja mama, a zase mám dôvod zamyslieť sa, nad pôvodom mena. Jej rodičov som sa neopýtal, ako som sa neopýtal sprievodcu na pozadie názvu Kouřim, a tak mi iné nezostáva, len fantazírovať. Odhadujem, že moja mama a otec Rudolf dostali módne mená z čias monarchie, keď sa narodili. Podľa mien kohosi z rodiny habsburgovcov. Na túto Amálku som sa len díval, nenachádzajúc slov. Želám jej, aby z nej vyrástla dobrá a múdra žena, ako si pamätám matku.

„To bolo aj meno mojej matky. Veľmi, veľmi, veľmi dobrej matky,“ zmohol som sa pri nej na poznámku.

Tá žena pri vedľajšom stole, čo nepatrila do našej skupiny, fajčila. Jedna členka nášho kolektívu sa proti tomu ohradila a hneď na mieste zjednala nápravu.

‚Aj ja som alergik, ale v Kouřimi by sa to azda malo tolerovať,‘ pomyslel som si. Lenže v Kouřimi sa na námestí nekouří.

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Bratislavu zradila doprava aj kultúrna uzavretosť, hovoria experti

Niekto mohol akceptovať, že pre Bratislavu je hlavné letisko Viedeň, niekto to akceptovať nemusel, vraví šéf portálu euractiv Radovan Geist.

SVET

Pomáha aj NASA. Nájdu stratenú ponorku v rozbúrenom mori?

Ak sa ponorka potopila, námorníkom zostal vzduch len na pár dní.

EKONOMIKA

PSA bude v Trnave vyrábať elektromobily. Model je tajomný

Koncern PSA Groupe na Slovensku vyrába Citroën C3 a Peugeot 208.


Už ste čítali?